Nikdy som si nemyslela, že
bicykel patrí do lesa. Keď začal priateľ jazdiť MTB maratóny, tak som mu robila občas sprievod s myšlienkou, že toto veru nepotrebujem. Hlavne keď som videla, aký sa vracal a ako sa cítil, no silu na úsmev – aj keď skromný, si našiel vždy a porozprával mi aké to na trati bolo.
Včera som sa ocitla na štarte najkratšej trate. Po výstrele trochu asfaltu, hora blato, lúka grilovačka, čo to potlačiť a všetko pekne znova a znova. Pot som mala všade a veľa.
Pred fotoštandom som naskočila na
bajk ako všetci, nepoznám toho, kto by chcel mať fotku,ako tlačí bicykel. Na občerstvovačke mi strčili pohár do ruky, asi som vyzerala, že to potrebujem. Bonusom bol teplý melón a celá zalepená som sa posledné kilometre valila do cieľa. Ten som našla a hneď ako som mohla, zbavila som sa bajku v úschovni /škoda, že to nebola záložňa
/. Našla som na parkovisku auto a ponáhľala sa do sprchy. Tá bola na teplotné pomery dňa viac ako horúca. Pri aute vo zvyškoch tieňa som počkala na priateľa, ktorý sa vrátil zo 60tky. Spoločný obed, pivko, výsledky, tombola a hajde domov.
Nesťažujem sa! Ďakujem!!! Za výbornú organizáciu a značenie trate /lebo ja sa viem stratiť všade/, za to, že som nedostala defekt ani nič podobné /ako rodený technický typ by som to riešila ešte teraz/, za ohľaduplných cyklistov z dlhších tratí /lebo viem zavadzať aj sama sebe/, za to, že v sprchách tiekla voda, za kamarátku, ktorá sa nechala nahovoriť a nebyť Jarky, tak nejdem, za pani kuchárky, ktoré ma potešili. A samozrejme za priateľa, ktorý sa ma snaží presvedčiť, že tento šport je fajn, ale ja vždy hore kopcom strašne nadávam,
ďakujem! Hmm možno si to ešte niekedy zopakujem, možno!