Ti, ktorych oslovila tema o ultramaratonskej akcii s nazvom BIKE TRANSALP sa urcite potesia aj tomuto. 
KRÍŽOM CEZ BOLESŤ
Únava, zapareniny, dehydratácia, halucinácie aj smrť. To všetko ponúkajú najťažšie cyklistické preteky na svete
„Sú chvíle, keď cítim, že ak pôjdem ďalej, zomriem. Postupne sa bolesť stupňuje, trpí hlava, svaly, kosti. Nikto to nemôže pochopiť, pokiaľ to sám neprežije,“ hovorí na margo cyklistického ultramaratónu naprieč Spojenými štátmi americkými jeho štvornásobný víťaz Jure Robič. „Rád by som vedel, ako sa človek cíti v súdny deň...“ povedal zase Bob Breedlove. Jeho želanie sa mu splnilo - v roku 2005 na trati zahynul, keď dezorientovaný vletel pod kolesá automobilu. Race Acroos America, takmer päťtisíckilometrová tortúra na bicykli, sa s nikým nemazná.
Začala to štvorica:
História týchto pretekov siaha až do roku 1887, keď novinár George Nellis prešiel krížom cez Ameriku na ťažkom železnom bicykli bez pneumatík, s pedálmi pripevnenými rovno na obrovskom prednom kolese. Trvalo mu to necelých osemdesiat dní. Po ňom sa z času na čas objavil nejaký šialenec, ktorý o niekoľko dní jeho čas skresal. Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa cyklistickí vytrvalci na čele s Johnom Marinom predháňali, kto prejde trasu čo najrýchlejšie, až sa v roku 1982 Marino rozhodol, že zorganizuje preteky a všetci odvážlivci pôjdu naraz. Prvý ročník súťaže nazval Veľké americké cyklistické preteky, no až také veľké neboli, prihlásili sa totiž len štyria borci - okrem Marina ešte John Howard, Michael Shermer a Lon Haldeman. Víťazom sa stal Haldeman, ktorý o rok triumf obhájil a neskôr sa stal aj riaditeľom pretekov, ktoré dnes svet pozná pod názvom Race Across America (RAAM), Preteky cez Ameriku. „Keď sa spätne pozrieme na prvý ročník, Lonyho víťazstvo bolo signálom k veľkým pretekom. Bol prvým ultramaratónskym hrdinom, čistý jazdec, prvý z novej generácie amerických cyklistov. Nikdy nezabudnem na jeho pokusy s minimalizovaním spánku,“ hovorí o premiérovom víťazovi jeho súper John Howard.
Päťtisíc kilometrov:
Spánok je totiž jeden zo strašiakov súťažiacich, ktorí sa ho snažia skrátiť, ako sa len dá. Spomínaný Robič dokázal počas jedného ročníka za deväť dní spať len osem hodín. Niekedy je však únava obrovská, česká cyklistka Hanka Ebertová spomína, ako už počas druhej noci ona aj celý jej tím zaspali - namiesto plánovaných dvoch hodín spali až päť, nestihla časové kontroly a musela sa vzdať. Pravidlá sú totiž kruté, časové limity jazdcom nikto neodpustí, v mužskej kategórii sólojazdcov treba prísť do cieľa za dvanásť dní, inak vytrvalca neklasifikujú. Súťaží sa aj v tímových kategóriách, tu sú limity, samozrejme, ešte tvrdšie. Za ten čas musia prejsť takmer päťtisíc kilometrov v tých najhorších podmienkach. Trasa pretekov sa síce každoročne mierne obmieňa, no jej charakteristika je už roky takmer identická. Predstavte si ťažké preteky, vynásobte desiatimi, pridajte horúčavy a mráz a potom budete blízko tomu, čo musia účastnícii RAAM zvládnuť. Takmer hneď po štarte na západnom pobreží sa dostávajú do púštnych oblastí, kde teploty cez deň stúpajú až nad 45 stupňov Celzia, tu sa dostávajú aj na najnižšie položené miesto pretekov, jazero Salton Sea ležiace päťdesiat metrov pod hladinou mora. Z púšte sa potom štverajú do hôr Colorada až do výšky 3 200 metrov nad morom na Wolf Creek Pass, kde teplota cez noc klesá niekoľko stupňov pod bod mrazu. Niekoľko dní v horách dá zabrať, ide sa hore, po sedle, a zase dole. Potom nasleduje asi päťstokilometrové klesanie, kde si však len málokedy oddýchnu, keďže, ako opísala Ebertová, tam neustále fúka silný protivietor a aj dole kopcom treba šliapať. Nasledujú planiny Kansasu, ktoré ako priamka pretína rovná cesta. „Európan to ťažko pochopí, tento úsek má strašných 2 500 kilometrov,“ hovorí Hanka. V závere trasy sú to opäť hory, aj keď už nižšie, no po toľkej štreke dajú poriadne zabrať. Záver je však triumfálny, pri dojazde do cieľa sprevádza každého policajná eskorta.
Čo na to zadok?:
Tento rok sa na takéto šialenstvo podujalo vyše 250 účastníkov zo sedemnástich krajín, podmienkou účasti je prejsť cez kvalifikáciu, ktorou bývajú vytrvalostné preteky po celom svete, napríklad aj v Česku. Jazdcov nečaká nič dobré, len únava a bolesť. Či je pekne, alebo prší, počasie je totiž súčasťou pretekov. „Raz nadránom ma zastavili organizátori, v meste predo mnou totiž zúrilo tornádo. Počkali sme len chvíľku a išli sme ďalej. Keby sme stáli dlho, nikto nám ten čas nevráti,“ spomína účastník RAAM Rob Lucas. V obrovských horúčavách pijú cyklisti liter vody za hodinu, v mraze najmä teplý čaj či polievky. So stravou býva pri takejto záťaži problém, účastníci väčšinou pijú len tekutiny a energetické gély, aj keď niektorí zvládnu aj pizzu. Žalúdočné problémy sú bežné, zažívací trakt je totiž vysilený zo spracovávania asi 10-tisíc kalórií za deň, čo je, akoby ste zjedli 29 cheesburgerov. Svaly a šľachy slabnú alebo nevydržia a jednoducho sa utrhnú, namáhajú sa všetky časti, ktoré sú v neustálom konktakte s bicyklom - nohy sa cestou do cieľa natiahnu o dve čísla, prestávajú fungovať palce na rukách. Ešte niekoľko týždňov po pretekoch nedokážu účastníci odomknúť dvere jednou rukou. Strašné to však musí byť so zadkom, keď sa naň opýtate Robiča, naznačí rukou pištoľ, imaginárnu hlaveň si strčí do úst a stlačí spúšť. „Na zadok sa používajú rôzne krémy, najmä z jelenieho loja. Musíte mať skutočne kvalitne vypchaté cyklistické nohavice, ktoré musia byť stále suché, inak je zle,“ opisuje Lucas. Čo je horšie, trpí aj hlava, ničím neobvyklým nie sú halucinácie, strata orientácie dokonca zapríčinila v ostatných rokoch aj dve smrteľné nehody. Aj preto je nesmierne dôležitý podporný tím, ktorý kopíruje trasu cyklistu na sprievodnom vozidle. „My sme softvér, Jure je hardvér, musíme ho riadiť,“ hovorí Miran Stanovnik, ktorý šéfuje Robičovmu tímu. Sám absolvoval na motorke Rely Dakar. „Staráme sa o pitie, jedlo, zastávky, vedieme ho. No všetky informácie mu nehovoríme, koľko už prešiel za deň či koľko dní mu ešte zostáva do cieľa, vedieť nemusí...“
Robot Jure:
Tento rok merala trasa z Oceanside v Kalifornii na západnom pobreží do Annapolisu v Marylande na opačnej strane USA 4 822 kilometrov a víťaz Jure Robič ju zvládol za neuveriteľných 8 dní, 23 hodín a 33 minút, čím dosiahol priemer 22,4 kilometra za hodinu. Slovinský vojak sa štvrtým triumfom zapísal do histórie pretekov, nikto iný to zatiaľ nedokázal. Pred odletom za more vyhlásil, že chce len víťazstvo a rekord, inak by vraj takúto skúšku sily a vytrvalosti už neabsolvoval. „To, čo dokáže Jure, je desivé. Občas sa stalo, že odložil bicykel a kráčal vedľa nášho auta úplne nahnevaný,“ hovorí o ňom Stanovnik. „Tak sme radšej zavreli dvere...“ „Vtipkujú,“ reaguje Robič. „Ale je pravda, že počas pretekov mi šibe. Neviem vysvetliť prečo, ale je to tak. Počas pretekov ide všetko zo mňa preč, dobré aj zlé, všetko. Moja myseľ si začína robiť, čo chce. Nemám to rád, ale je to spôsob, ako ma dohnať k víťazstvu.“ Priznáva, že nálady sa mu menia veľmi rýchlo. Už druhý deň hovorí trhane, štvrtý sa stáva agresívnym a piaty paranoidným. Sem-tam od vyčerpania a bolesti nekontrolovateľne plače a nakoniec máva halucinácie. Vidí medvede, vlky, praskliny na asfalte považuje za kódované správy. So smiechom spomína, ako jazdcov na koňoch považoval za mudžahedínov, ktorí ho chcú zastreliť. „Keď som s ním bola na pretekoch po pvý raz, nebola som pripravená na jeho správanie. Takmer sme sa rozviedli,“ hovorí jeho žena Petra. Raz, keď už sa zdalo, že Robič preteky vzdá, Stanovnik mu naznačil, že jeden chlapík z tímu si začal s Petrou. Jure sa naštval a šliapal do cieľa ako divý. „Keď tvrdí, že nevládze, má v sebe ešte stále päťdesiat percent síl. A my ich z neho musíme dostať. Poznám ho už roky, viem, že hnev uňho funguje najlepšie,“ usmieva sa Stanovnik. Robič vie, že nie je najrýchlejší z pretekárov, čo potvrdili aj laboratórne testy. Podľa nich je na tom fyzicky rovnako ako iní maratónci. Tvrdí, že nemá taký talent ani silu, všetko je to podľa neho v hlave. „Aj keď je bolesť čoraz horšia, pre mňa neexistuje. Cítim ju, ale nevšímam si to. Sem-tam akoby som sa pozeral na seba, ako šliapem, a vtedy je to ľahšie.“ Jeden z organizátor ultrapretekov tvrdí, že Jure je z inej planéty: „Podľa mňa raz na bicykli aj zomrie. Ale nikto si to nevšimne, lebo aj tak pôjde ďalej...“
MÁRIO GEŠVANTNER
KRÍŽOM CEZ BOLESŤ
Únava, zapareniny, dehydratácia, halucinácie aj smrť. To všetko ponúkajú najťažšie cyklistické preteky na svete
„Sú chvíle, keď cítim, že ak pôjdem ďalej, zomriem. Postupne sa bolesť stupňuje, trpí hlava, svaly, kosti. Nikto to nemôže pochopiť, pokiaľ to sám neprežije,“ hovorí na margo cyklistického ultramaratónu naprieč Spojenými štátmi americkými jeho štvornásobný víťaz Jure Robič. „Rád by som vedel, ako sa človek cíti v súdny deň...“ povedal zase Bob Breedlove. Jeho želanie sa mu splnilo - v roku 2005 na trati zahynul, keď dezorientovaný vletel pod kolesá automobilu. Race Acroos America, takmer päťtisíckilometrová tortúra na bicykli, sa s nikým nemazná.
Začala to štvorica:
História týchto pretekov siaha až do roku 1887, keď novinár George Nellis prešiel krížom cez Ameriku na ťažkom železnom bicykli bez pneumatík, s pedálmi pripevnenými rovno na obrovskom prednom kolese. Trvalo mu to necelých osemdesiat dní. Po ňom sa z času na čas objavil nejaký šialenec, ktorý o niekoľko dní jeho čas skresal. Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa cyklistickí vytrvalci na čele s Johnom Marinom predháňali, kto prejde trasu čo najrýchlejšie, až sa v roku 1982 Marino rozhodol, že zorganizuje preteky a všetci odvážlivci pôjdu naraz. Prvý ročník súťaže nazval Veľké americké cyklistické preteky, no až také veľké neboli, prihlásili sa totiž len štyria borci - okrem Marina ešte John Howard, Michael Shermer a Lon Haldeman. Víťazom sa stal Haldeman, ktorý o rok triumf obhájil a neskôr sa stal aj riaditeľom pretekov, ktoré dnes svet pozná pod názvom Race Across America (RAAM), Preteky cez Ameriku. „Keď sa spätne pozrieme na prvý ročník, Lonyho víťazstvo bolo signálom k veľkým pretekom. Bol prvým ultramaratónskym hrdinom, čistý jazdec, prvý z novej generácie amerických cyklistov. Nikdy nezabudnem na jeho pokusy s minimalizovaním spánku,“ hovorí o premiérovom víťazovi jeho súper John Howard.
Päťtisíc kilometrov:
Spánok je totiž jeden zo strašiakov súťažiacich, ktorí sa ho snažia skrátiť, ako sa len dá. Spomínaný Robič dokázal počas jedného ročníka za deväť dní spať len osem hodín. Niekedy je však únava obrovská, česká cyklistka Hanka Ebertová spomína, ako už počas druhej noci ona aj celý jej tím zaspali - namiesto plánovaných dvoch hodín spali až päť, nestihla časové kontroly a musela sa vzdať. Pravidlá sú totiž kruté, časové limity jazdcom nikto neodpustí, v mužskej kategórii sólojazdcov treba prísť do cieľa za dvanásť dní, inak vytrvalca neklasifikujú. Súťaží sa aj v tímových kategóriách, tu sú limity, samozrejme, ešte tvrdšie. Za ten čas musia prejsť takmer päťtisíc kilometrov v tých najhorších podmienkach. Trasa pretekov sa síce každoročne mierne obmieňa, no jej charakteristika je už roky takmer identická. Predstavte si ťažké preteky, vynásobte desiatimi, pridajte horúčavy a mráz a potom budete blízko tomu, čo musia účastnícii RAAM zvládnuť. Takmer hneď po štarte na západnom pobreží sa dostávajú do púštnych oblastí, kde teploty cez deň stúpajú až nad 45 stupňov Celzia, tu sa dostávajú aj na najnižšie položené miesto pretekov, jazero Salton Sea ležiace päťdesiat metrov pod hladinou mora. Z púšte sa potom štverajú do hôr Colorada až do výšky 3 200 metrov nad morom na Wolf Creek Pass, kde teplota cez noc klesá niekoľko stupňov pod bod mrazu. Niekoľko dní v horách dá zabrať, ide sa hore, po sedle, a zase dole. Potom nasleduje asi päťstokilometrové klesanie, kde si však len málokedy oddýchnu, keďže, ako opísala Ebertová, tam neustále fúka silný protivietor a aj dole kopcom treba šliapať. Nasledujú planiny Kansasu, ktoré ako priamka pretína rovná cesta. „Európan to ťažko pochopí, tento úsek má strašných 2 500 kilometrov,“ hovorí Hanka. V závere trasy sú to opäť hory, aj keď už nižšie, no po toľkej štreke dajú poriadne zabrať. Záver je však triumfálny, pri dojazde do cieľa sprevádza každého policajná eskorta.
Čo na to zadok?:
Tento rok sa na takéto šialenstvo podujalo vyše 250 účastníkov zo sedemnástich krajín, podmienkou účasti je prejsť cez kvalifikáciu, ktorou bývajú vytrvalostné preteky po celom svete, napríklad aj v Česku. Jazdcov nečaká nič dobré, len únava a bolesť. Či je pekne, alebo prší, počasie je totiž súčasťou pretekov. „Raz nadránom ma zastavili organizátori, v meste predo mnou totiž zúrilo tornádo. Počkali sme len chvíľku a išli sme ďalej. Keby sme stáli dlho, nikto nám ten čas nevráti,“ spomína účastník RAAM Rob Lucas. V obrovských horúčavách pijú cyklisti liter vody za hodinu, v mraze najmä teplý čaj či polievky. So stravou býva pri takejto záťaži problém, účastníci väčšinou pijú len tekutiny a energetické gély, aj keď niektorí zvládnu aj pizzu. Žalúdočné problémy sú bežné, zažívací trakt je totiž vysilený zo spracovávania asi 10-tisíc kalórií za deň, čo je, akoby ste zjedli 29 cheesburgerov. Svaly a šľachy slabnú alebo nevydržia a jednoducho sa utrhnú, namáhajú sa všetky časti, ktoré sú v neustálom konktakte s bicyklom - nohy sa cestou do cieľa natiahnu o dve čísla, prestávajú fungovať palce na rukách. Ešte niekoľko týždňov po pretekoch nedokážu účastníci odomknúť dvere jednou rukou. Strašné to však musí byť so zadkom, keď sa naň opýtate Robiča, naznačí rukou pištoľ, imaginárnu hlaveň si strčí do úst a stlačí spúšť. „Na zadok sa používajú rôzne krémy, najmä z jelenieho loja. Musíte mať skutočne kvalitne vypchaté cyklistické nohavice, ktoré musia byť stále suché, inak je zle,“ opisuje Lucas. Čo je horšie, trpí aj hlava, ničím neobvyklým nie sú halucinácie, strata orientácie dokonca zapríčinila v ostatných rokoch aj dve smrteľné nehody. Aj preto je nesmierne dôležitý podporný tím, ktorý kopíruje trasu cyklistu na sprievodnom vozidle. „My sme softvér, Jure je hardvér, musíme ho riadiť,“ hovorí Miran Stanovnik, ktorý šéfuje Robičovmu tímu. Sám absolvoval na motorke Rely Dakar. „Staráme sa o pitie, jedlo, zastávky, vedieme ho. No všetky informácie mu nehovoríme, koľko už prešiel za deň či koľko dní mu ešte zostáva do cieľa, vedieť nemusí...“
Robot Jure:
Tento rok merala trasa z Oceanside v Kalifornii na západnom pobreží do Annapolisu v Marylande na opačnej strane USA 4 822 kilometrov a víťaz Jure Robič ju zvládol za neuveriteľných 8 dní, 23 hodín a 33 minút, čím dosiahol priemer 22,4 kilometra za hodinu. Slovinský vojak sa štvrtým triumfom zapísal do histórie pretekov, nikto iný to zatiaľ nedokázal. Pred odletom za more vyhlásil, že chce len víťazstvo a rekord, inak by vraj takúto skúšku sily a vytrvalosti už neabsolvoval. „To, čo dokáže Jure, je desivé. Občas sa stalo, že odložil bicykel a kráčal vedľa nášho auta úplne nahnevaný,“ hovorí o ňom Stanovnik. „Tak sme radšej zavreli dvere...“ „Vtipkujú,“ reaguje Robič. „Ale je pravda, že počas pretekov mi šibe. Neviem vysvetliť prečo, ale je to tak. Počas pretekov ide všetko zo mňa preč, dobré aj zlé, všetko. Moja myseľ si začína robiť, čo chce. Nemám to rád, ale je to spôsob, ako ma dohnať k víťazstvu.“ Priznáva, že nálady sa mu menia veľmi rýchlo. Už druhý deň hovorí trhane, štvrtý sa stáva agresívnym a piaty paranoidným. Sem-tam od vyčerpania a bolesti nekontrolovateľne plače a nakoniec máva halucinácie. Vidí medvede, vlky, praskliny na asfalte považuje za kódované správy. So smiechom spomína, ako jazdcov na koňoch považoval za mudžahedínov, ktorí ho chcú zastreliť. „Keď som s ním bola na pretekoch po pvý raz, nebola som pripravená na jeho správanie. Takmer sme sa rozviedli,“ hovorí jeho žena Petra. Raz, keď už sa zdalo, že Robič preteky vzdá, Stanovnik mu naznačil, že jeden chlapík z tímu si začal s Petrou. Jure sa naštval a šliapal do cieľa ako divý. „Keď tvrdí, že nevládze, má v sebe ešte stále päťdesiat percent síl. A my ich z neho musíme dostať. Poznám ho už roky, viem, že hnev uňho funguje najlepšie,“ usmieva sa Stanovnik. Robič vie, že nie je najrýchlejší z pretekárov, čo potvrdili aj laboratórne testy. Podľa nich je na tom fyzicky rovnako ako iní maratónci. Tvrdí, že nemá taký talent ani silu, všetko je to podľa neho v hlave. „Aj keď je bolesť čoraz horšia, pre mňa neexistuje. Cítim ju, ale nevšímam si to. Sem-tam akoby som sa pozeral na seba, ako šliapem, a vtedy je to ľahšie.“ Jeden z organizátor ultrapretekov tvrdí, že Jure je z inej planéty: „Podľa mňa raz na bicykli aj zomrie. Ale nikto si to nevšimne, lebo aj tak pôjde ďalej...“
MÁRIO GEŠVANTNER
ono sa to zle uz len cita, nie to este o tom rozmyslat a vobec nie to ist 
z mojho pohladu je to uplne proti zdravej ludskej logike sa na take cosi podujat
z mojho pohladu je to uplne proti zdravej ludskej logike sa na take cosi podujat
Veru, so zdravim to ma pramalo spolocneho. Nikto, kto sa na to podujme, nemoze dokoncit v co i len prijatelnom zdravotnom stave (fyzickom). A ti, co to idu, su tak trochu ini aj psychicky, takze aj tam je to relativne s tym zdravim. Ale ako zaujimavost na citanie je to fajn.
„Staráme sa o pitie, jedlo, zastávky, vedieme ho. No všetky informácie mu nehovoríme, koľko už prešiel za deň či koľko dní mu ešte zostáva do cieľa, vedieť nemusí...“
krute ak je lepsie pre "zavodnika" nevediet kolko este...
Priznáva, že nálady sa mu menia veľmi rýchlo. Už druhý deň hovorí trhane, štvrtý sa stáva agresívnym a piaty paranoidným. Sem-tam od vyčerpania a bolesti nekontrolovateľne plače a nakoniec máva halucinácie. Vidí medvede, vlky, praskliny na asfalte považuje za kódované správy.
viete si niekto predstavit ist este za tuto hranicu?
Jezus: neviem preco mam taky pocit, ze tymito temami nam chces naznacit ze sme tu vlastne vsetci sratchki...
Kazdy je to, na co sa citi.
P.S. Preco myslis, ze chcem niekomu nieco naznacovat? Skutocne nemam potrebu niekoho urazat alebo ho ponizovat a vsetko, co sa toci okolo slovicka SRATCH, je len recesia. Natolko by si ma uz mohol poznat...
