Vážení čitatelia, Vaše pozitívne reakcie na článok o La Rute zapríčinili že som vypotil popis ďalšieho etapáku Simpson Desert Bike Challenge.
Príloha:
Komentár súboru: prichod druheho konvoja
posledni prichadzaju do kempu.jpg
316.41 KiB
thumb_up0thumb_down
Púšť Simpson Desert zaberá približne 776 500 kilometrov centrálnej Austrálie. Nachádza sa medzi štátmi Austrálie - Northern Territory, South Australia a Queensland. Priemerný ročný spád zrážok je menej ako 200 mm. Simpson Desert je pokrytá najdlhšími paralelnými pieskovými dunami na svete. Tieto duny, ktoré majú severo-južnú orientáciu sú statické a sú zadržiavané vo svojej pozícii vegetáciou. Výška dún osciluje medzi 3 metrami na západnej a až 30 metrov na východnej strane. Najznámejšia duna, Nattanepila, alebo populárnejšie, Big Red je vysoká 40 metrov. Púšť nekrižujú žiadne udržiavané cesty. Jednako sa v nej nachádzajú trasy vytýčené pri ropných alebo seizmických výskumoch v rokoch 1960 až 1970. Najznámejšie sú French Line, Rig Road, a QAA Line. Tieto trasy sú stále priechodné dobre vybavenými vozidlami 4x4, ktoré musia viezť extra veľkú zásobu paliva a vody. “Mestá” ktoré ležia na prístupe do púšte sú Oodnadatta na juhozápade a Birdsville na východe (posúďte pojem mestá v našich rozmeroch – Birdsville má 56 obyvateľov a Oodnadatta ešte menej). Pretože vzrástol počet záchranných akcií neskúsených vodičov a vzrastá teplota v púšti je táto od roku 2008 uzavretá pre neorganizované podujatia.
Príloha:
Komentár súboru: skupinove foto v cieli
vsetci pretekari.jpg
712.68 KiB
thumb_up0thumb_down
Organizácia preteku je jednoduchá a veľmi striktná. Budíček 04.30 klaksónom z Toyoty race directora. 05.30 odchádza prvý konvoj sprievodných vozidiel. Obsahuje riaditeľa pretekov, tri občerstvovačky, lekársky tím, sprievodné vozidlá najlepších pretekárov. 05.45 váženie pretekárov, každý kto v priebehu etapy nadmerne stratí hmotnosť a hrozí riziko dehydratácie je z účasti v nasledujúcej etape vyradený. 06.00 štart rannej etapy. 07.00 odchod druhého konvoja sprievodných vozidiel na čele ktorého ide „zametač“- 12.20 koniec doobednej etapy a príchod druhého konvoja na miesto obedňajšieho odpočinku. 13.30 odchod prvého konvoja, 13.45 váženie pretekárov, 14.00 štart poobednej etapy, 15.00 odchod druhého konvoja, 18.00, koniec poobednej etapy, 19.30 race briefing.
Príloha:
Komentár súboru: Katka na Big Red
DSCN1981.jpg
443.64 KiB
thumb_up0thumb_down
Zmyslom preteku je absolvovať 100 % vzdialenosti na bajku, nebyť zastavený „zametačom“ a dokázať jazdiť priemernou rýchlosťou minimálne 12,5 km/hod. Nie sú nijaké „Price money“ a všetky prostriedky zo štartovného a penalizácii v neoficiálnej súťaži o najväčšiu hlúposť dňa „ Goose of the Day“ idú na účet leteckej záchrannej služny. A toto sú moje najobľúbenejšie preteky. Po prvý raz som sa preteku zúčastnil v roku 2008, jedinom roku v histórii pretekov, keď ani jeden jazdec nebol schopný prejsť celú trasu. Štartovalo nás 12 pretekárov, po prvom dni nás zostalo iba 9. V prvej polovici pretekov bývalo teplo iba tak 41ºC, to ešte traja jazdci mali šancu prejsť trasu na 100%, ale na štvrtý deň ráno nám pri teplote 44 ºC začal fúkať protivietor o sile 74 km/hod a ten nás dorazil, nevydržal nikto, ja som vzdal asi 7 km pred koncom etapy. Dokázal som síce vyhrať dve etapy ale to je v tomto preteku bezpredmetné. Katka ma sprevádzala v požičanom (klimatizovanom) terénnom aute a púšť sa jej veľmi páčila. Rozhodla sa vyskúšať si pretek na vlastnej koži.O rok sme sa do Austrálie vrátili. Našli sme si nových priateľov členov off-road klubu v Adelaide, z ktorých jedna rodina si nás naslepo vybrala a poskytla nám plnú podporu počas pretekov. Podporu zabezpečoval chlap menom Darron, ktorý zohnal auto, outdorové vybavenie, šoféroval, budoval a rozoberal tábor, varil, chystal fľaše ( pretekár, ktorý nemá načas odovzdané fľaše na občerstvovačky, nemá povolený štart), keď bolo zle tak nás aj masíroval a bol na nás hrdý, ( lebo nám to v oranžových dresoch pristalo). Práca podporného tímu je rovnako ťažká ako jazdenie na biku. Obvykle má jeden jazdec dvoch sprievodcov, Darron mal dvoch jazdcov.
Príloha:
Komentár súboru: Birdswill Hotel Pub
DSC_1968.jpg
585.7 KiB
thumb_up0thumb_down
Príprava na pretek sa vyvíjala zle. S Katkou sme najazdili asi 6700 km , prevažne na cesťáku. Ja som mal o niečo viac kilometrov lebo som bol na dvoch MTB etapákoch. Obaja používame
biky Cannodale, Katka má Rush a moje rozhodnutie vyskúšať v piesku používať
galusky si vyžadovalo nové kolesá. Vybral som si značku Reynolds pretože robí vysoký
ráfik a počítal som s výhodou lepšej zotrvačnosti v rovinatej časti preteku. Narazil som však na nedostatok peňazí, dovolenky dodávateľov a chyby pri zásielke nábojov čo zapríčinilo, že sme mali jednu neúplnú sadu
kolies týždeň pred pretekom. Vybrali sme sa testovať do piesku na Záhorie a z časov nameraných na rovnakom okruhu nám pri opakovaných pokusoch najlepšie vyšla
galuska s dezénom XC 1 nahustená na 0,8 Atm. Na trénovanie jazdy z dún nebol čas.
Príloha:
Komentár súboru: Nerozlučná dvojica
P1070854.jpg
535.07 KiB
thumb_up0thumb_down
Obvykle prichádzame na miesto pretekov 4 dni pred štartom. V tomto prípade sme odleteli 22.09, nasleduje štreka Viedeň-Londýn 2hodiny, Londýn – Singapúr 16 hodín, Singapúr Sydney 8 hodín a Sydney –Adelaide 2 hodiny . Quantas nestratil kufre s bajkami a tak nás Darron vyzdvihol v noci na letisku a priviezol k sebe domov. Po trojdňovej aklimatizácii, nákupoch a balení auta sme vyrazili na štart pretekov. Iba kúsok z Adelaide asi 1800km. V Austrálii je lepšie nejazdiť v noci a cez deň sa ide max 120 tak nám cesta na štart trvala 2 dni. Posledný večer sme strávili na príjemnom mieste v Dalhousie Springs čo je prírodné jazero s 38 stupňovou vodou ale s množstvom komárov. Tretí deň jazdy nás priviedol na štart preteku vrt v púšti nazývaný Purnie Bora. Tu nasledovala registrácia pretekárov, setup bajkov a prvý míting. V rámci mítingu nám vysvetlili systém závodu a poprosili posádky aby sa nepchali do prvého konvoja lebo budú potrebné autá na odvoz jazdcov, ktorých dolapí zametač. V tomto roku zišlo 30 jazdcov z Austrálie a Nového Zélandu a dvaja exoti - Slováci, ktorých pomenovali Team Orange. Štartovali dve ženy. Poučený z predošlého roku som zvolil taktiku jazdy na hranici povolenej minimálnej rýchlosti. Spočiatku sem sa museli krotiť ale s pribúdajúcimi kilometrami bolo čoraz náročnejšie udržať priemer. Nesmiete totiž zosadať z bajku. Medzi štartom a cieľom preteku je asi 1200 dún vysokých od 3 do 30 metrov takže Katka mala dosť priestoru na zlepšenie svojej techniky jazdy v piesku. Púšť sa každý rok mení. Tento rok nás prekvapil zimou, množstvom zelenej vegetácia a množstvom piesku. Už po prvej etape bolo mnohým jazdcom jasné že to asi nebude zadarmo. Jazdil som spolu s Katkou a dali sme prvé dve etapy na 100%.
Príloha:
Komentár súboru: Jazda v dunách
DSC02106.jpg
441.89 KiB
thumb_up0thumb_down
Darron bol s naším výkonom spokojný a uvaril nám špagety ktoré prevrátil vo večernom zmätku do piesku. Chutili trochu zvláštne ale nám to bolo jedno. Vedeli sme, že nás čaká tretia etapa, ktorá bude kľúčová. A aj bola. Pre množstvo hlbokého piesku a protivietor ju došiel iba jediný jazdec. Na
kolesách zo snow
biku so šírkou plášťov 2,55“. Rozhodujúca bola kombinácia dobrej techniky a sily. Ja som bol s galuskou(vzadu) spokojný, vpredu som mal UST Racing Ralph. Keď som videl, že nám klesá priemerná rýchlosť zanechal som Katku napospas zametačovi ( hnusné, pravda) a pokúsil som sa vyvinúť väčšiu rýchlosť. Podarilo sa mi získať asi 5 km a už ma mal. Tým pádom skončili nádeje na absolvovanie na 100% a začala dovolenka. V obednej pauze Katka zhltla obed príliš rýchlo a krátko po štarte sa objavili problémy so žalúdkom. Zaparkoval som ju do tieňa, počkali sme 15. minút a pomaly striedajúc kráčanie a jazdu sme sa vliekli po trati čakajúc na zametača. V noci prišla piesková búrka a začalo nám odnášať
stan aj s nami. Takže vstať, preparkovať auto a zmeniť polohu stanu, nanovo ukotviť a stihnúť ešte pár hodín spánku. Aby sme si napravili reputáciu u Darrona vyhral som piatu etapu a Katka prišla do cieľa piata. Poobede nás zasa chytil zametač. Nakoľko v predošlých mesiacoch extrémne pršalo, zmenila sa trasa závodu a na štvrtý deň sme jazdili iba rannú etapu, ktorú absolvovali všetci pretekári a poobede nasledoval dlhý presun autami aby sme sa stihli s stanovenom čase priblížiť k cieľu. Posledná etapa viedla cez najväčšiu dunu púšte Big Red.
Príloha:
Komentár súboru: Prvý konvoj odchádza
DSCN1873.jpg
418.29 KiB
thumb_up0thumb_down
Ja som zaplatil daň z blbosti. Rozhodol som sa preventívne si vymeniť galusku ale po nalepení novej na pásku som sa nebol previezť aby došlo k fixácii. Na nasledovný deň po dramatickom lámaní rebier nášho kamaráta z minulého roku v zjazde z duny som na mieste nehody nabehol do hlbokej koľaje v ktorej som galusku zvliekol z ráfiku. Dala sa nasadiť späť ale držala iba poriadne nahustená a s tým sa nedalo jazdiť v piesku. Čiže debakel a po 15 odjazdených kilometroch dolapenie zametačom. Katka sa prejavila ako charakter a zostala som mnou. Za odmenu mohla vystúpiť na Big Red. Katka vyhrala ženskú kategóriu.Koniec preteku je v mestečku Birdswill v známom hoteli. Majú takú tradíciu, že každý obyvateľ v mestečka po smrti zanechá svoju pokrývku hlavy v bare hotela ( iný tam nemajú).
Príloha:
Komentár súboru: Darron je z nás nadšený
P9306144.jpg
434.87 KiB
thumb_up0thumb_down
Ak všetko dobre pôjde tak sa opäť na rok pokúsim prejsť čo najviac z trasy tohto netradičného preteku.