Na
camp som odchádzal so zmiešanými pocitmi, keďže som skoro nikoho nepoznal, ale to ozaj nebol problém ( okrem toho, že zapamätať si to množstvo nových ľudí, ich mená a priradiť k nim nicky bolo niekedy ťažké
). Účasť na campe však môže byť aj životu nebezpečná, lebo teraz, pri šoférovaní sa prichytím, že nesledujem cestu, idem podvedome a pri premietaní filmu s názvom Cyklocamp v mojej hlave, som duchom na Poráči a popod fúz sa usmievam a nikto netuší prečo.
Vďaka organizátorom.
Museli by rudňanské cigánčata z neba padať, aby som o rok neprikvitol znovu