pol Inak som presne vedel, že sa odvoláš na toto
. Nič jednoduchšie som nečakal, ako že vypichneš toto. Chceš porovnávať neporovnateľné. Však čo čakať od niekoho, kto futbal hral možno len v TV, nie to ešte fandil. Vraví sa tomu tímový duch a byť súčasťou niečoho. Hlavne že tomu rozumieš, pričom píšeš ako nechápeš
. Ťažko sa o tom baviť s niekým, kto k tomu nemá vzťah. A ty, už podľa tvojho postu, ten vzťah nemáš. Uznaj že pozerať sa na kamaráta v lesíku, ako sa spúšťa trailíkom asi nebude to iste, ako sedieť v 60tisicovom kotly a tlačiť svoj tým dopredu z celého hrdla a sily, že áno? Takto sa na to teda nepozerá, ba sa to nedá ani spájať. Ťažko Ti to vysvetľovať, keď si to nezažil, keď skutočne niekomu alebo niečomu nefandíš a nie si "skutočný fanúšik". Preto ten šport treba doslova "milovať". Pravý fanúšik prežíva sklamanie spolu s tímom, tak isto, ako sa teší z jeho úspechov, lebo je jeho "súčasť", aspoň sa tak cíti. Keby si fandil niekoľko rokov klubu, podporoval ho sledovaním, celu sezónu chodil na zápasy, tvoj tým sa dostal napr. do finále "niečoho", a tam by prehral. Koľko ľudí z tých 40 000-80 000 na štadióne ktorí fandia budú sklamaný? A koľko z nich uroní slzu? Čudoval by si sa velice. Vôbec na Teba neútočím, ale toto nepochopíš, lebo skutočne nefandíš a nemáš to v srdci. Nemáš rád to mužstvo (alebo iné) tak, ako ho majú radi tí, na ktorých si narážal že ich nechápeš. Nie si fanúšik, takže si to vieš aj ťažko predstaviť, že by si plakal kvôli tomu, že tvoj tým vypadol v zápase z turnaja, a už nemusí nikdy mať tú šancu uspieť, kým ty dožiješ napríklad. Presne tak, ako ja nemusím pochopiť tvoje nadšenie z niečoho iného. Ale porovnávať, neúspech na bicykli, kde sa postavíš a ideš ďalej, alebo ten skok pôjdeš znova alebo, kde o dva mesiace máš ďalší závod, porovnávať to s MS, kde je to raz za 4roky a úspech už nikdy nemusí prísť je total out. To sú diametrálne odlišné športy, a majú diametrálnych odlišných fanúšikov. Vo veľkých športoch plačú aj veľký fanúšikovia, proste tak to je, či sa to niekomu páči alebo nie
. Ja športom žijem od mala. A keď Peťo Bondra dal gól na 4:3 rusom tak som na námestí plakal, a nebol som sám, tak ako by som plakal, keby ten gól nedáme, ale ho dostaneme. Keď Sagan, Kuzminova, Vlhová ci hoc-jaký slovenský športovec či futbalové mužstvo, ktorému fandím vyhrá, tak sa teším, tak ako som sklamaný keď prehrajú. Ale MS sú MS. Sú raz za 4 roky a sú oslavou futbalu, tak ako Le Tour oslavou cyklistiky. Odporúčam ti navštíviť štadión s kapacitou 80 000 a viac, kričať a spievať s nimi, fandiť a držať palce ako by bol na trávniku tvoj brat
. To sú zážitky pre toho, kto to má skutočne rád. To je fandenie, a k fandeniu patri radosť tak isto, ako aj slzy. Fandenie nie je keď sa pozeráš na kamaráta alebo obľúbeného jazdca na
bicykli ! Teda nie také fandenie o ktorom rozprávam ja. Keď niečo skutočne máš rád alebo to veľmi chceš a prídeš o to, či to nedostaneš, tak slza je to najmenej a najľudskejšie, čo sa môže v tej chvíli stať. Futbal a hokej nie je cyklistika, a 80 000 tisícový burácajúci štadión, nie je niekoľko tisíc ľudí čapkajúcich popri ceste cyklistom, ktorí prefrčia okolo a tým reálny vizuálny kontakt s nimi skončil.