Neviem či to tu už niekde je. Rozhovor s Imromanom v denníku N.
Cyklista a turista o etikete v lese: S turistom počítam aj na cykloznačke, hulákať „uhnite“ nie je dobré
Martin Imrich. Foto –Adam Milo
Ak by ľudia trochu porozmýľali, v prírode by nepotrebovali pravidlá. „Dohodli by sa aj bez nich,“ myslí si Martin Imrich, ktorý v slovenskej prírode strávi stovky hodín ročne. A to ako cyklista, turista, skialpnista a už aj ako rodič.
V rozhovore, ktorý sme robili nad Pálffyho trailom neďaleko Bojníc, vysvetľuje, s čím všetkým treba v prírode počítať a ako sa vyhýbať zbytočným konfliktom. „Ak ako cyklista viem, že na hrebeni bude veľa ľudí, nejdem tam. Na mieste plnom ľudí jazdím hlavne opatrne.“
A čo si myslí o e-cyklistoch? „Je to skvelý nástroj na dohnanie kondície, no mnohí sa vďaka podpore dostanú na miesta, kde nevedia, ako sa majú správať.“
V rozhovore sa dočítate aj:
čo by mal cyklista spraviť, keď mu do vyznačenej cesty vojde turista;
či už stretol pri bicyklovaní medveďa;
či by bolo riešením vybudovanie trailov pre cyklistov, napríklad popri lyžiarskych strediskách;
v čom sa môžeme poučiť od zahraničia.
Bojíte sa bicyklovať v lese?
Nie. Les má obrovskú výhodu v tom, že ak sa niečo stane, väčšinou je to vaša chyba. Viem to sám ovplyvniť a závisí to od mojich schopností, ale aj od toho, ako viem predvídať situáciu a ako sa viem v lese správať. Nie je tam žiadny cudzí faktor ako auto vychádzajúce zo zákruty a podobne. Nebojím sa ani divých zvierat. Na
bicykli v lese odjazdím asi 700 – 800 hodín ročne. Som nadšený cyklista, navyše často jazdím ráno, takže je väčšia šanca, že stretnem nejakú zver. Ale s týmto je minimálny problém. Väčšina mojich výjazdov smeruje do hôr.
V lese však nie ste len ako cyklista…
Mixujem to. Keď je niekto nadšený turista, skialpinista alebo lezec, vie si svoj program nájsť po celý rok. Na jar sú v cyklistike
tréningy a preteky, to ma baví, no som z toho aj rozbitý a potom je to problém kombinovať s horami. Teraz, keď už mám aj dieťa, sa snažím chodiť aj na turistiku, ktorá sa väčšinou začína na jeseň a so skialpom sa to mixuje až do jari. Rovnako som kedysi aj lozil, napríklad v Tatrách. Z každého som niečo vyskúšal a som rád, že si teraz podľa podmienok viem vybrať pestrý mix a šport, ktorý ma baví. Som teda rodič, turista, cyklista aj skialpinista.
Stáva sa vám, že ako cyklista prídete do stretu s turistami?
Musím povedať, že vôbec. Myslím si, že to súvisí aj s tým, že u nás v okolí Žiliny je v lesoch menej ľudí ako v Bratislave, kde je to dosť na husto. V Malých Karpatoch to už asi praská vo švíkoch. Tiež som trošku samotár, väčšinou chodím sám a ráno, keď v lese nikto nie je. Tým, že chodím veľa a každý deň, presne viem, kde môže byť viac ľudí. Trasu si teda vyberám tak, aby kontakt bol minimálny. Ak mám nejakú silnú stránku, je to schopnosť vcítiť sa do polohy druhého človeka. Viem, že turista nechce byť v situácii, keď ho niekto ohrozuje, a ja na to myslím. Mám hlas v hlave, ktorý mi hovorí: „Uber plyn! Spomaľ! Pozdrav a choď ďalej!'“ S turistami naozaj nemám žiadny problém.
S prepichnutými pľúcami ho bral vrtuľník, na vodičov však nezanevrel: Ukážem im palec hore, ak ma pekne predídu
Čo by mal cyklista spraviť, keď mu do vyznačenej cesty vojde turista, ktorý tam „nemá čo hľadať“? Niektorí cyklisti sa pristavia a prihovoria, iní to neriešia, ďalší sa aj rozkričia.
Ak by som mal dať niekomu pocítiť, že som v práve a on je na omyle, asi by som sa ďaleko nedostal. Samozrejme, je iné, keď sa človek nachádza v
bike parku na cyklistickom traile, po ktorom idú hore turisti. Vtedy by som ich prirodzene zastavil a povedal im, aby išli nabok. U nás však nie je toľko trail centier, aby sa to často stávalo. Záleží to teda od situácie. Ak by však
turisti chodili po oficiálnych trailoch pre cyklistov a zároveň očakávali, že tam nikto nebude, je prirodzené, že ich pošlem bokom, lebo to zaváňa problémom, ktorý asi nikto nechce.
Aké základné pravidlá dodržiavate na neoficiálnych cyklotrasách? Kde si už nedovolíte ísť na bicykli?
Opäť to súvisí so skúsenosťami. Keď už človek pozná hory, vie, že v nedeľu poobede či cez prázdniny bude na hlavnom hrebeni veľa ľudí. Vtedy tam samozrejme nepôjde. Ja už poznám miesta, kde viem, že chodí menej ľudí, najmä skoro ráno. Na základe tohto si to viem dopredu vyhodnotiť. Ak sa náhodou stane, že musím prejsť miesto plné ľudí, tak s tým rátam a idem opatrne.
Treba mať najmä ohľaduplnosť voči sebe a ostatným. Nedá sa to regulovať pravidlami, pretože tie sú rôzne a každý sa môže cítiť v práve. Turisti a cyklisti však na seba v lese musia myslieť a ako keby vzájomne cítiť. Zároveň by turisti mali vedieť a dávať pozor, kde asi môže prísť cyklista a nechať mu priestor. Cyklisti pri zjazde dole by zase mali mať stále v hlave, že za zákrutou sa môže objaviť turista, ktorému sa možno bude treba uhnúť.
Vo vyznačených trail centrách to, samozrejme, neplatí. Tam cyklista neráta s tým, že by mu mohol ísť oproti a smerom hore turista. Ale akonáhle som ako cyklista v horách, kde nemám označený trail, stále to mám v hlave. Niekedy sa to ani nezdá, veď pri niektorých videách mi ľudia píšu, že idem dole príliš rýchlo. Ľudia zároveň nevedia, aké majú jednotliví cyklisti schopnosti. Niekto je vyjazdený a má schopnosť predvídať, dokáže sa preto človeku poľahky uhnúť aj vo vyššej rýchlosti. No cyklista, ktorý len začína, sa môže splašiť a je z toho nehoda. Opäť to súvisí so skúsenosťami, ktoré človek naberá tým, ako sa v horách hýbe, čím dokáže odhadnúť čoraz viac vecí a aj to, že turista vyskočí. On tam naozaj príde – cyklistovi sa teda vytvára „šiesty zmysel“.
Rátate s turistom aj na vyznačenej cyklistickej trase?
Samozrejme. Stále s tým treba rátať a mať to v hlave. Ak je otázka to, kto je hosť kde, teda či turista na cyklistickej trase, alebo naopak, vždy to zaváňa omylom a každý si myslí, že je v práve. Stačí iba dávať pozor a stále myslieť na to, že tam môže byť aj ten druhý. Aj turista musí rátať s tým, že
bicykel skutočne môže prísť.
Vo veľkej miere sa to týka aj detí, ktoré treba usmerniť. Vždy ma štve, keď vidím rodičov s deťmi, ktoré behajú kade-tade, no rodičia ich neupozornia, že môžu prísť
bicykle a nepošlú ich na jednu stranu. Sú aj situácie, keď idú všetci vedľa seba. Síce to nie je nikde zákonom dané, ale štve ma, keď to nechcem robiť ostatným, no napriek tomu vidím, že tí ľudia to robia. To ma najviac vytáča. Pritom je to obyčajný sedliacky rozum. Nie je to žiadne komplikované právo či zákon.
Čo spraviť, keď pred cyklistom idú štyria ľudia roztiahnutí vedľa seba?
Treba spomaliť, povedať „zľava“ alebo len poprosiť. Hulákať na spôsob „uhnite!“ tiež nie je dobré, akurát si spravíte nepriateľov. Stále by to malo byť v rovine slušnosti, a keď uhnú, je dobré povedať „ďakujem“. Myslím, že to je ten najlepší spôsob, aj keď je človek možno naštvaný. Zanechá tým dobré meno a turisti na to možno budú nabudúce myslieť a ďalšiemu cyklistovi už nechajú miesto.
Stále treba rátať s tým, že druhý človek môže spraviť chybu. Veľakrát sa mi stalo, že som kričal „zľava“ a človek sa dal doľava. Stále treba rátať s ľudskou chybou a to platí pri všetkom. Aj v prípade pravidla 1,5 metra je to o tom, že sa neráta s ľudskou chybou. Šofér auta často presne nevie, koľko v skutočnosti je 1,5 metra. Dôležité je, aby to bolo bezpečné, no je ťažko povedať, či sa práve o 1,2 metra alebo 1,5 metra. Pri obiehaní je to rovnaké.
Keď viem, že je nejaký turistický chodník v Tatrách, predpokladám, že na 99,9 % tam nepôjde dole žiadny cyklista. To by už bola naozaj hlúposť. Ak na takých miestach naozaj nechodia cyklisti, môžu aj turisti chodiť voľnejšie. Ale v prípade zvážnic alebo horských chát je to iné. Horské chaty sú príkladom miesta, kde chodia cyklisti, turisti, na Zelenom plese v zime dokonca aj lyžiari. Ak viem, že tam chodí takýto mix ľudí, miesto tam nechávam stále. Idem po pravej strane, lebo viem, že tam stále chodí aj niekto iný. Občas sa za seba pozriem a nejdem štýlom klapky dole. Vnímam situáciu, lebo viem, že na horských chatách je to asi najväčší problém.
Zvonček na horskom bicykli nie je nutný, dá sa predsa „zvoniť“ aj ústami či len slušne povedať.
Martin Imrich. Foto – Adam Milo
Stretli ste už počas bicyklovania medveďa?
Paradoxne na to, koľko bicyklujem – a je to teda dosť – som možno videl jedného z diaľky. Párkrát som videl, že sa niečo vzďaľuje, ale že by na mňa vyskakovali spoza pníkov, to sa mi ešte nestalo. Vo Veľkej Fatre som však videl vlka, čo bol asi môj najsilnejší zážitok. Išiel som na chodníčku a počul som, ako šuchoce les. Zrazu sa oproti mne vyvalila obrovská srna a išla smerom podo mňa. Zrazu bol za ňou vlk. Zastavil som, bicykel som si dal do polohy, aby ma chránil, a mal som aj kameru, no nezapol som ju, čo doteraz ľutujem. V takomto postavení som čakal, no vlk lovil srnu a sústredil sa na ňu. Spolu išli ďalej a mňa ako keby ani nevidel. Bol na ňu zameraný, hoci bol odo mňa možno na niekoľko metrov. Ani si ma nevšimol, bol zameraný iba na lov.
Zosadol som z bicykla a mal som ho pred sebou, teda keby skočil vlk, chránil by som sa bicyklom. Nie som však žiadny zálesák, aby som tu dával takéto rady. Bol som však pripravený a zároveň som videl, že zvery si išli po svojom. Ale adrenalín som mal celkom vysoko.
Diviaky sú možno problém, keďže diviak je taký malý tank. Ma také nízke ťažisko a takú vysokú hybnosť, že keď do vás vrazí, odletíte aj s bicyklom. Myslím si však, že sú skôr aktívne v určitom ročnom období a najmä večer, keď toľko nejazdím. Ráno ich veľmi nevidím, no treba si dávať pozor na miesta, o ktorých vieme, že ich tam môže byť veľa.
Naopak, líšky ma trápia najmenej, väčším problémom je aj túlavý pes. Je však rozdiel, keď cyklista chodí po cestičkách či chodníčkoch, po ktorých chodia aj iní ľudia. Zvieratá sú vtedy zvyknuté na ľudí. Keď však človek zíde z týchto chodníkov, napríklad hubári, ktorí chodia aj mimo, môžu mať so zverou problémy najmä, keď ju prekvapia. Zvieratá však vedia, kadiaľ chodia ľudia, a samy si dávajú pozor.
Minulý rok obletelo internet video z hrebeňa Veľkej Fatry, kde došlo ku konfliktu cyklistov, čo išli dole hrebeňom, a turistkou. Má vôbec cyklista ísť na také miesto?
Je to národný park a sú miesta, kde ja osobne s
bicyklom už nechodím. Je tam veľa ľudí a už to vzbudzuje veľkú pozornosť. Sú aj iné miesta, kde si idem zajazdiť. Ak sa tam však náhodou cyklista ocitne, radil by som mu, aby sa správal maximálne ohľaduplne voči turistom. Keď viem, že som na mieste, kde mám v podstate zakázaný pohyb s bicyklom, správal by som sa tak, aby som ohrozil čo najmenej ľudí. Keď cyklista ohrozí niekoho v zjazde, je to hlúposť, ktorá zbytočne šíri zlé meno cyklistov. Možno tá pani v tomto prípade nebola ohrozená, no keď ide partia desiatich za sebou a prefrčí okolo turistov, sú z toho asi trošku vyplašení. Je to dosť komplikované, no keď je už raz cyklista na takomto mieste, treba ísť naozaj opatrne a správať sa absolútne bezpečne voči turistom.
Bolo by riešením vybudovanie trailov pre cyklistov samosprávami, napríklad popri lyžiarskych strediskách, kde by ich aj vozili lanovky? Prispelo by to k predchádzaniu konfliktov? Vidíme to napríklad v Česku, kde je veľa trail centier. U nás, na to aká sme hornatá krajina, je ich oveľa menej.
Samozrejme, ak by tu bol pekný kopec, na ktorý by sa vedeli dostať cyklisti spolu s turistami a ďalšími skupinami, pričom cyklistom by bol spravený pekný chodník dole alebo trail. Pod trailom si netreba predstaviť, že bude všetko len rozkopané. Môže to byť aj vyčistenie a vyjazdenie už existujúceho lesného chodníčka. Neznamená to, že sa tam vyrúbu stromy. Ak by sa spravil trail vyhradený pre cyklistov, myslím si, že 99 % tých, čo na ten kopec vyjdú, by išli dole tým trailom. Ale u nás to je v plienkach a trail centrá nevznikajú v horách, ale skôr v určitých menších lokalitách, napr. Bojnice. Je to tiež len taká kôpka, no naše hory sú obrovské a možností, kde sa dá jazdiť, je ďaleko viac a nemusí to byť len o trailoch. Pre samosprávy by to mohlo byť aj pekné promo na pritiahnutie cyklistov. Aj
deti by to viac bavilo ako len po zvážniciach.
Pri lyžiarskych strediskách sú pekným príkladom Donovaly, kde sú pekné cyklotrasy, ktoré sú aj po hrebeni, a dá sa ísť aj na Krížnu. Je tam naozaj pestré jazdenie, aj keď tam nie sú vyslovene traily. Pekná cyklotrasa po hrebeni nie je označená ako trail, napriek tomu ponúka zážitok. Je to tam dobre skombinované, napokon tam chodia cyklisti aj turisti. Páči sa mi tam jazdenie, ale takých miest je na Slovensku veľmi málo.
Čo si ako turista myslíte o psoch na túrach?
Mali sme aj máme psa a opäť si myslím, že je to na celkovom zhodnotení situácie. Keď vidím, že okolo mňa nikto nie je a som sám, psa môžem pustiť. No ak tam chodia ľudia či cyklisti, psa si jednoducho uviažem. Nedá sa na to vymyslieť pravidlo, hoci platí, že pes má byť uviazaný, napríklad aj v národnom parku. Realita je však taká, že keď je už raz človek tam, psa na chvíľu pustí, alebo ho má celý čas pusteného. No keď už vidím, že sú tam ľudia, uviažem ho. Príde mi to ako obyčajný zdravý rozum. Mám na mysli psa, samozrejme, ktorý ma poslúcha, drží sa pri mne a neuteká si, kade chce.
Napríklad v Tatrách je so psami oštara, tam sa nedajú kde pustiť. Opäť to závisí od toho, aké miesto si vyberiem. Nepôjdem predsa so psom do Jánošíkových dier v Terchovej, kde sa lozí po rebríkoch. Potom sa tu vymýšľajú pravidlá, ktoré sú občas hlúpe, ale musia byť, lebo bez nich by to nefungovalo. Ale keby ľudia naozaj trošku porozmýšľali, pravidlá by nepotrebovali a dohodli by sa aj bez nich.
Veľkou témou posledných rokov sú elektrobicykle a niektorých horských cyklistov aj často štvú elektrocyklisti na trailoch. Ako vnímate elektrobicyklovanie v lese?
Je to najväčší trend posledných rokov. Nemám e-bicykel, a hoci patrím k „hardcorovejším“ horským cyklistom, „nehejtujem“ cyklistov, ktorí ho majú. Myslím si však, že najväčší problém v tomto je, že kedysi to bolo tak, že keď niekto chcel ísť niekam do hôr, postupne sa k tomu dopracoval. Bolo tam napríklad prevýšenie, ktoré človek nevedel hneď zvládnuť a musel sa vypracovať, aby sa vôbec do hôr dostal. No teraz
e-bike na hory vyvezie hocikoho. Hocikto si sadne na ten bicykel, o prírode nemusí mať ani poňatia, zapne turbo a bicykel ho tam vyvezie bez námahy. To znamená, že sa preskočí naberanie skúseností a hneď tam príde človek, ktorý sa v prírode nevie správať a nevie ani tak dobre jazdiť. Takýchto ľudí je viac a už je z toho problém. Predtým na chaty chodili ľudia, ktorí mali vzťah k cyklistike aj ku prírode. Teraz tam chodí kadekto. Neviem, či je to zlé alebo dobré, ale na trailoch sa ocitajú ľudia, ktorí nevedia jazdiť a nemajú skúsenosti.
No nie je to len náš problém. Videl som to aj v Alpách, kde
e-biky fičali už vtedy, keď u nás neboli ešte vôbec populárne. Tiež som tam videl ľudí, ktorí nevedeli, ako majú na e-biku zísť dole. Nemali
prilby a posed na bicykli nemali poriadne nastavený. Spoliehali sa iba na silu motora, ktorý ich mal vyviezť hore. To je tá skupina, ktorá robí zlé meno celej skupine e-bikerov. Samozrejme, je veľa e-cyklistov, ktorí začali na klasike, ale zistili, že majú zdravotné problémy či menej času, no stále majú schopnosti aj vzťah k prírode. Tí potom využívajú možnosti, ktoré im e-bike ponúka, teda prejdú viac, prípadne rýchlejšie. Treba teda rozlišovať skupiny e-bikerov a nehádzať všetkých do jedného vreca.
Sú aj prípady ľudí, ktorí si kúpili e-bike, schudli 15 – 20 kilogramov a následne si kúpili normálny bicykel. Alebo vďaka e-biku sa konečne dostali do prírody.
Som aktívny cyklista a moja žena mala požičaný e-bike, keď sme čakali dieťa. Ideme do kopca, ja si dám do tela, ona si dá podporu. Ja si zatrénujem, ona ide vedľa mňa a stíha spraviť fotky a je vysmiata. Podľa mňa je skvelé, že e-bike dokáže takto spojiť a vyrovnať kondíciu, keď je to žiaduce. E-bike je výborný, ale vždy je to o ľuďoch.
Pre e-bicykle sa už turisti musia pozerať za seba, aj keď idú hore kopcom, lebo sa boja, že ich zozadu môže niekto ohroziť. Dovtedy neboli zvyknutí, že niekto môže ísť tak rýchlo hore kopcom. Mali by e-cyklisti myslieť aj na to?
Keď som e-cyklista a vidím, že je niekto pomalší, predsa ho nepredbehnem tak, že ho zvalím bodyčekom. Obídem ho s citom. Príde mi smiešne, že to treba vôbec vysvetľovať. Stačí trošku porozmýšľať, ísť normálne a nikoho neohroziť. Ťažko sa to vysvetľuje. Opäť je to späté s tým, že keď niekto trávi čas v horách s ľuďmi a na bicykli, takéto veci mu pripadajú prirodzené.
Foto – archív M.I.
Zmenila sa slovenská príroda za ten čas, čo ju navštevujete? Mnoho ľudí po absolvovaní Cesty hrdinov SNP hovorí, že je to skvelý zážitok, ale sťažujú sa na zničenú prírodu, ktorá je zdevastovaná ťažkými mechanizmami.
Je to masaker, čo sa u nás dokáže v týchto oblastiach robiť. Samozrejme, treba sa držať aj kontrolovanej ťažby, sem-tam predsa treba niečo prerúbať. Na bicykli je často zákaz vstupu do lesa mimo vyznačené úseky, ale chodník je zároveň často totálne rozrytý traktorom. Keď tam cyklista ani oficiálne nemá dovolené byť, je to až smiešne. Prečo tam nemôže ísť bicykel, keď tam bagrujú stroje?
Navyše niektoré chodníky vyzerajú desivo. Mám pocit, že u nás sa nehľadí na to, či je niekde chodník. Spraví sa ťažba a ide sa ďalej. Osobne si myslím, že nie je možné, že to nikomu neudrie do očí. V dnešnej dobe sa tu hráme na dodržiavanie kadejakých pravidiel a európskych noriem, potom rozsekávame chodníky vedúce k chatám. To nikomu neprekáža?
Pozitívny príklad sú minimálne v tomto konkrétnom prípade Bratislavské mestské lesy, ktoré na svojej facebookovej stránke informovali, že musia rúbať, ale iba istý počet stromov, ktoré chcú nahradiť iným typom stromov, aby navrátili stav pôvodného rozmanitého lesa. Zároveň upozornili, že niekde to možno zasiahne aj do značky. Po tom, čo to takto vysvetlili, som ich dokonca aj podporoval. Teda nie vždy musí ísť o ťažbu nejakého lesného baróna.
Je to o komunikácii. Myslím si, že v dnešnej dobe sú už dostatočné možnosti a prostriedky na to, aby sa niečo podobné dobre odkomunikovalo. Ťažba predsa má nejaký svoj zmysel, ale nie je to všetko len o tom, aby ste vyrúbali drevo a išli ďalej. Naozaj sa musí rozkopať celý chodník bez toho, aby boli ľudia informovaní? Príde mi to smiešne. Verím tomu, že keď nastúpi ďalšia generácia, ktorá má v tomto väčší prehľad, stav sa trošku zlepší.
Aký príklad by sme si v tomto mohli zobrať zo zahraničia?
Najviac asi to, že ľudia v zahraničí vítajú cyklistov. Napríklad v Taliansku ľudia s cyklistami počítajú, majú ich radi a vzniká pocit, že cyklistika tam patrí. Nepozerajú sa na cyklistov ako na votrelcov, ktorí tam nepatria. U nás sú tiež nejaké označené traily, ale ľuďom cyklisti často prekážajú a rušia im pokoj. Pritom niektorým turistickým lokalitám môže príchod cyklistov iba pomôcť. Ľudia to však veľakrát nevnímajú a na cyklistov sa pozerajú ako na votrelcov, ktorí chodia okolo ich pozemkov. V zahraničí však cyklistiku akceptujú a berú ju ako súčasť turizmu. Kultúra vnímania cyklistiky je tam iná a práve v tom vidím najväčší rozdiel.
Súvisí to aj s ďalšími vecami a prejaví sa to napríklad v trasách či v komunikácii turistov s cyklistami. Potom aj harmónia medzi nimi celkovo lepšie funguje a vychádzajú spolu.
Aký máte odkaz pre cyklistov a turistov, ktorí sa na seba niekedy vzájomne hnevajú? Čo by si mohli povedať v situácii, keď sa vzájomne štvú?
Sám som veľakrát vybuchol a zanadával si, teda nie vždy som to zvládol ideálne. Stane sa to. No treba sa na to vždy pozrieť z druhej strany. Keď som turista, mohol by som sa snažiť pochopiť, že cyklistu bicyklovanie baví, športuje a je dobre, že ľudia sa hýbu a venujú sa tomu aj deti, ktoré nesedia iba pri počítačoch. Na druhej strane môže aj cyklista pochopiť, že turista sa možno snaží užívať si pokoj. Ak sa na to pozrieme aj z pohľadu toho druhého, môžeme objaviť, ako to má vlastne fungovať.
A tiež rozmýšľať nad tým, čo robím, ale už vopred. Teda dobre si to naplánovať a predvídať veci, a zároveň sa snažiť vcítiť do druhého kože. To sú dve základné veci, s ktorými sa to dá.
Martin Imrich (34)
Amatérsky cyklista, ktorý najradšej jazdí v horách, a to bez ohľadu na ročné obdobie. Rovnako sa zúčastňuje na MTB pretekoch vrátane tých extrémnejších podujatí. Okrem cyklistiky sa dlhé roky venuje aj ďalším outdoorovým aktivitám, ako je beh,
turistika či skialp. Pracuje pre portál MTBIKER.sk, kde tvorí videá, články a rovnako sa podieľa na marketingu značky MTBIKER.
Vedeli mi ju dodat aj v kamennom shope so scottmi, za rovnako sialenu cenu. Ale mne sa podarilo na bazari...
O horskej romantiky po hotely - ako sa menil obraz Tatier.PDF [262.71 KiB]
