Na dnešnom výjazde, mimochodom po zime prvom, ktorý bol cez pracovný deň za
svetla a ako-tak normálnejšej teploty, som bol zatiaľ najbližšie k tomu, aby ma zrazilo auto.
Blížil som sa ku kruhovému objazdu a predmetné auto išlo vedľa mňa. Pred kruháčom zastavilo aby dalo prednosť prichádzajúcemu autu, no ja som si všimol, že sa chystá z kruháču vyjsť von, tak som pokračoval rovno ďalej. Ten v predmentom aute vedľa na mňa asi zabudol a odrazu som videl, ako som ho mal na centimetre blízko vedľa môjho ľavého boku. Ak by som čo i len minimálne vystrčil lakeť á la Sagan, dotkol by som sa ho. Už nastalo také to spomalenie času typické pre krízové situácie a ja som rozmýšľal, ako sa čo najšetrnejšie položiť na zem, potom čo ma trafí. Našťastie to ten vodič v poslednej chvíli strhol doľava a teda nikomu sa nič nestalo. Mal som ale vyslovene šťastie, vlastným úsilím by som tej nehode takmer s istotou už nezabránil.
Asi by som tam mal aj ja určitý podiel viny, mal som si dávať podstatne väčší pozor už keď sme vedľa seba do toho kruháča vchádzali, no aj tak to mnou hodne otriaslo. Zatiaľ som bol vždy schopný "vidieť" nebezpečné situácie vopred a počítať s nimi, čo ma už viackrát zachránilo, no tentokrát žiaľ nie. A až teraz som si naplno uvedomil, že cyklista v premávke ani nemusí urobiť nejakú zásadnú chybu, stačí chvíľka nesústredenia a môže sa dostať do veľmi nepeknej situácie. Je to síce riziko, ktoré sa úplne eliminovať nedá, ale ozaj až teraz mi tak nejako naplno došlo, čo všetko a ako ľahko sa môže stať.
Ako "lessons learned" si z tejto situácie beriem to, že odteraz už budem striktne pred každým kruháčom zachádzať natvrdo do stredu cesty, nech sa vedľa mňa nikto nenatlačí. Bez ohľadu na to, či budú tí za mnou trúbiť, alebo čo si budú myslieť. A odporúčam to aj každému z vás!
navigate_next
