Bikepacking (trasy, plánovanie, inšpirácie)

Gusto0 na to Sitno sa to dá vyšliapať na biku?

z Kriznej po zltej ide lesna cesta takmer po rovine, ked zlta odbaca z tejto cesty treba ist radsej dalej po ceste a na zelenu ktora pride na asfaltu co ide na Sitno. lebo ten kusok zltej po asfaltku si pamatam rozbity tak som to tento rok elegantne obisiel. no a zaver je asfalt - sice strmy ale myslim ze nieje problem kto ma nieco najazdene.

Vietor v Bielych Karpatoch

V piatok po práci nakupujem, balím, odchádzam. Počasie má od ideálu ďaleko. Fúka silný vietor a má sa ochladiť. Nechce sa mi to už ale odkladať. Nové tašky mi ležia v kúte vyše mesiaca. Balím pár teplých kúskov naviac a teplejší spacák, čo zdvihne hmotnosť celku Tú pocítim hneď v prvých kilometroch.
Večerný výšlap na P. Javorinu je krásny. Západ slnka je kvôli oparu oničom. Hore stretám pána (okolo 70r.). Vraj je tam skoro každý víkend. Počas dlhého monológu – len občas sa mi ho podarí prerušiť – za dozvedám príhody a skúsenosti. Potom pán odchádza spať kamsi do lesa, ja sa rozložiť do kurína – ako nazval pyramídu. Vyliezam ešte na rozhľadňu. Neskutočne tu fučí, ale aj tak si nočnú krajinu vychutnávam. V noci sa mi snívajú kraviny a stále sa budím.
Budík o 4-tej ráno kvôli východu slnka ignorujem. Vstávam o 5-tej, niečo zjem, balím a idem smer Kálnica. Je teplo, vyzliekam sa, aby som sa následne pri Čachtickom hrade obliekal. Prišlo sľúbené ochladenie. V okolí Starej Turej fučí tak, že ma skoro zhadzuje z bicykla. Teším sa na les a závetrie. Vydriapem sa na Javorinu kde už je poriadna zima. Ale krásne výhľady. Pár fotiek, dlho za nezdržujem. Schádzam dolu, aby som mohol následne stúpať – na Lopeník. Hore ako inak fučí a je zima. Na rozhľadňu ani nejdem. Zjazdujem dolu do Lepnického sedla a následne sa škriabem na Mikulčin vrch, kde si dávam obed. Odtiaľ smer Vyškovec, neskutočným padákom Starý Hrozenkov a následne neskutočnou stojkou Žítková. Trošku blbosť, ale kraj je tu krásny. Následný hrebeň po červenej TZ je čerešničkou dňa. Parádny chodník, občas cesta v lese. Sem tam bažiny a blato. Ale mam pocit, že som na horách. Očividne hojne navštevovaná lokalita. Stretávam aj v tomto počasí niekoľko cyklistov aj turistov. Zjazd do Sidonie už taká sláva nieje – kamenistá zvážnica. A tu čo sa mi pri Starej Turej zdalo nereálne sa stáva realitou. Stačí vyšliapať posledný kopec a som v cieli dňa – Brezová-kaplnka pri Vršatci. Vietor a chlad mi dal dnes riadne zabrať. Schnem na poslednom slnku, oddychujem. Večer si v ľadovej vode umývam len nohy. Využívam závetrie kaplnky a rozkladám sa hneď vedľa nej. Lipa pri kaplnke ešte úplne neodkvitla a stále vonia. Zaspávam okolo pol 11-tej. O 3-tej som hore. Po plechovej streche niečo behá a budí ma to. Plch – chvíľku po sebe pozeráme, potom zalieza do strechy a strašne chrúme. Znova zaspávam okolo 5-tej aby som o 6-tej vstal.
Len balím veci a odchádzam na neďaleký Biely vrch odkiaľ je parádny výhľad, kde aj raňajkujem. Žiadne náročné trasy nevymýšľam. Cieľ prejsť Biele Karpaty som si splnil (aj poriadne užil) a už sa potrebujem len dostať domov. Dnes fúka správnym smerom a tak plachtím Považím. Zastavujem sa ešte v Tr. Teplickom parku, vyšlapem na Veľké Lúky a odtiaľ už len za výdatnej pomoci vetra takmer bez námahy domov.

Parádny výlet, foto aj popis. len na začiatku si oprav tú Veľkú Javorinu na Panskú

Dnes som ho stretol na Bezovci. Isiel do Luky k autu. Vraj spal dve noci na Javorine a vcera mal vylet niekam dole. Vravel ze v noci nic moc - ze dost fukalo a bola zima.
Ukecany, kedze som sa ponahlal musel som monolog prerusit

Urcite to bol on vravel mi ze ide z Luky

To máš Acepac? Kde si ich objednával?

hej Acepac - priamo na ich stranke - nikde inde som ich nenasiel.

Mojich, ehmm... prepytujem, 1000mil?
Každoročne s napätím a obľubou venujem prvých pár júlových týždňov nielen túrdefráns, ale aj večernému čítaniu správ od účastníkov a fotiek, videí a komentárov od organizátora povestného závodu 1000 mil, závodu naprieč Českom a Slovenskom (vždy ob rok na striedačku, opačne) a predstavujem si situáciu na trati, porovnávajúc s mojimi, už môžem povedať, aj skúsenosťami.
Konštatujúc, že je to šialenosť, som sa napriek tomu rozhodol využiť príležitosť poskytnutú v podobe VKT (vrchárska koruna trenčianska) a s plnou poľnou vyrazil v ústrety teoreticky známemu... a očakávanému dobrodružstvu a.... utrpeniu.
Už na Vianoce mi bolo dopriané. Objavilo sa míliarske vybavenie v podobe brašien. Až teraz však prišiel ten správny čas. Už týždeň pred plánovaným štartom to začalo. Každý večer, skúšanie balenia a upevňovania brašien na bicykel. Čo a ako? No? Čo vám poviem. Tisíc ľudí, tisíc chutí! Prečítal som toho o bikepackingu dosť. Mám vlastnú skúsenosť s plnou poľnou (klasické cyklobrašny a nosič) na trekovom bicykli, no aj tak som prebaľoval jedna radosť. Vyskúšal som všetko možné a hádam, aj nemožné. Nakoniec zvíťazil variant zo spacákom a karimatkou vpredu a s ostatnými náhradnými vecami vzadu. Plus batoh s pár drobnosťami na cestu, v podobe pár sladkostí, vody v malých plastových fľaškách a pár vecí na dooblečenie počas jazdy, keď sa ochladí a nakonec nepostrádateľná technika. „Cakumprdum“ to dalo vpredu tak 2,5kg, vzadu 3,5kg a na chrbát cca 3-5kg (dľa aktuálneho stavu vody a stravy). Bicykel tak dosiahol svojich 20kg a môj zadok musel znášať aj moje aktuálne „pribratie“ z batohu.
Plán bol v podstate jednoduchý. Vopred nakreslená trasa spájajúca jednotlivé vrcholy VKT, stiahnutá do Locusu v mobile a podľa nej a aktuálnej situácie jazdiť, čo to dá. S ohľadom na vzdialenosti a čas som musel voliť aj približovanie po hlavných cestách, inak by som trávil na trase aj týždne. Plánovaná trasa mala cca 570km, tak na 4-5 dní. Vedel som, že v priemere urobím tak 10km/h (aj s pauzami). Akurát som netušil, koľko hodín denne dokážem jazdiť a koľko hodín padne na spánok.

1. deň, Biele Karpaty - Javorníky
Prvý deň to vydalo z domu až na hrebeň Javorníkov na Kohútku. Po ceste ma však čakalo niekoľko povinných prejazdových bodov, vrcholov VKT.
Prvý vrchol, Čerešienková, nad Hornou Súčou, v Bielych Karpatoch. Tú som si užil v ranných hodinách pri nádhernom počasí a plný očakávania, čo to so mnou v plnej poľne urobí. Nič. Spotený, ale odhodlaný šliapať ďalej. Najmä, keď ma čakal dlhočizný zjazd Ľuborčianskou dolinou do Nemšovej.
Druhý vrchol, Dračia studňa (nad Bolešovom), som plánoval zdolať od Horného Sŕnia, poza kameňolom. Aktuálne som zhodnotil, že ten strmák radšej vynechám. Nebudem predsa tlačiť. Radšej o kúsok viac pošliapem na bajku. Táto teória však postupne dostala „na frak“. Časom som radšej strmo tlačil, ako jazdil jalové kilometre. Zadok nepustil...
Tretí vrchol, Lednický hrad s mladým strážcom hradu a hradnej kasičky, bola taká „rýchlovka“ cez Horovce a Kvašov. Potom to však začalo. Vyhnúc sa horskej húsenkovej dráhe v podobe prechodu cez Lednické skalky do Zubáka a následne prechodu cez ďalší hrebeň do Záriečia (opačným smerom som to už išiel), radšej som to obišiel po hlavnej ceste cez Lednické Rovne, Púchov, Lysú pod Makytou až do Dešnej. Najmä pasáž z Lednických Rovní do Púchova bola mňamka. Tu bola na mieste otázka. Prečo?... Ešte že sa dalo hlavnému cestnému ťahu občas vyhnúť jazdou cez dediny. Už viem, na budúce radšej cez kopce.. S tlačením. Prečo?. Lebo zadok! V Lysej pod Makytou ma zastihli folklórne slávnosti, ale nezlákali ma. V poslednom možnom pohostinstve som dal kávu, kofolu. Vediac, že v stúpaní na Makytu, veľa možností na občerstvenie nebude, doplnil som aj vodu. Vlastne nie, jedna možnosť bola. Horská chata Antarik. Moja záloha pre prípad núdze. Tak so stravou, ako aj s nocľahom. Keby som nestíhal naplánované. Takže cez Dešnú, pri Kucejovcoch doľava a kúsok popri potoku Dešňanka a potom hore po spevnenej ceste až na Mikulínův vrch. Pekné, šliapatelné. Ale občas som zadku uľavil a bajk potlačil. Na hrebeni som zistil, že mám priestor na pokračovanie.
Makyta, štrvtý vrchol, bola na dosah! Veľmi rýchlo som sa rozhodol pokračovať aj bez zastávky na chate Antarik. Tí, čo to poznajú, vedia, že záver Makyty je čerešnička na torte. Najmä s 20 kilovým bajkom. Dolu, z Makyty do Papajského sedla to tiež bolo miestami na pešo. Prišiel aj prvý a zároveň aj posledný pád. V najstrmšej časti zostupu, pri snahe brzdiť všetkým možným. Aj zadkom, dnešným jasným „víťazom“. Vedel som, že do tmy to zo sedla až na Kohútku dám. Aj keď tá nekonečná vrstevnicová cesta, bola stúpajúca a dala mi ešte riadne zabrať. Na koniec prišiel ešte kúsok asfaltu a strmý výšlap-výtlak ku Horskému hotelu Portáš. Hurá! Pivo! Jedlo! Teplo! Zabudol som pripomenúť, že napriek tomu že začalo leto, ráno bolo okolo 8°C. Večer som na teplomer radšej zabudol pozrieť! Čo bude ráno? S...vená zima! Teraz, v júli?
„Nejaká voľná posteľ by sa nenašla?“. Milý úsmev a „áno, jistě, snídaně v osum“ ma úplne dostali. Najskôr som tie raňajky chcel obetovať. Vyraziť skôr. Netlačiť na pílu sa však oplatilo.

2. deň, deň, Javorníky – Strážovské vrchy
Ráno sa asi personál nemohol už dívať, ako prešľapujem na terase (bola zima) a zrazu bolo kafíčko a obratom aj všetko ostatné skôr, ako majú bežne. Získali si srdce spokojného zákazníka! Láska ide cez žalúdok! Ešte raz veľká vďaka Horksý hotel Portáš. Za ústretovosť aj maximálnu ochotu.
Hrebeňovka na Malý Javorník, piaty vrchol, bola v ranných hodinách jednoducho Mária, teda nádhera. Ani sa mi nechcelo dolu do Papradnianskej doliny, tušiac, že tam bude ešte pekná kosa. A bola. Aj keď krásne, ale zima. Musel som sa priobliecť. Aj moje soplačky-prstačky natiahnúť. Takmer 20 km som nemusel šliapnuť do pedálov. Zadarmo to aj tak nebolo. Prečo? Lebo zadok! Áno, už dopoludnia sa ten prevít ozýval.
Na Považský hrad, šiesty vrchol, som to pretlačil okolo pracujúcich záchrancov hradných ruín. Dlho som sa nezdržal. Poznám to tam a čaká ma opäť asfaltový presun. Cez Sverepec, Tŕstie, hore popri Mojtínskom potoku, cez Riedku a pútne miesto s prameňom na rázcestí. Ešte kúsok tlačenia v hlbokej šotolinke a som pri odbočke k Mojtínskej jaskyni. Pre inostrancov je naozaj nenápadná a prehliadnuteľná.
Ale, aby som sa tak neponáhľal. Zabudol som na zadok. Ako som len mohol? Trpezlivosť s ním mi došla v Považskej Bystrici. Niet nič horšieho, ako keď sa vám rozťahané gate šúchajú po zadnici a trú a trú a trú a ... U Sádeckého som struhol nové gate. A s parádnou vložkou!
Mojtínska jaskyňa, siedmy vrchol. Ani tu nechýbalo povinné fotenie. Ako dôkaz jeho zdolania. Už len dotlačiť bajk do Mojtína. Z Mojtína dlhý zjazd prekrásnou dolinou Slatinského potoka. Stihol som za jazdy aj pobufetovať.
Pri kameňolome som to švihol doľava, smerom na Butkov, ôsmy vrchol. Švihol? Opäť som čo to potlačil. Ale od rampy už na bajku. Zadná partia bola čoraz otravnejšia. Do toho trošku bolesti dolného úponu stehenného svalu nad ľavým kolenom a občas trošku bolesti achilovky na pravej nohe. Dobrý koktail! „Tuším sa začínam rozsýpať!“ Ale nezahovárať. Butkov, jeho výhľady a atmosféra sú prekrásne. Všetko sa raz skončí! Aj pekná pohodička. Čaká ma nezáživný, dlhočizný presun ku ďalšiemu, tentokrát domácemu vrcholu. Popri derivačnom kanále.
Na rade bol konečne deviaty vrchol, Kozí vrch. Domáci vrch na Brezine. Takmer ho mám v kuchyni. A to rozhodlo. Keď môžem spať v chate, môžem aj doma. Idem okolo, ušetrím. Aj tak mám toho dosť. Sprcha, polievka, oprať veci, vyčistiť a premazať reťaz. Premazať a pofúkať aj boľavé miesta, preťažené partie a poďho do postele....
Došlo vám to? Na čo som bol vlastne nabalený na ťažko? Že by v rámci testovania a tréningu? Ale, nie. Fakt som netušil, kde budem spať.
Teraz, pre predstavu, aj trochu štatistiky. Za tieto dva dni 239km (134/105), s prevýšením 3965m. V sedle 18h12min, na trase 22h55min. S nocľahom to dalo 36h.
Len pre porovnanie, prvý z míliarov mal v tej dobe za sebou 400km a to vyštartoval o 9 hodín neskôr....

3. deň, Biele Karpaty – Považský Inovec
Po 12 hodinovom pobyte v domácom prostredí som vyrazil v ústrety ďalšej časti mojej verzie 1000mil. Zadok nyšt. Nohy nyšt. Na západnom fronte kľud. Všetko sa zdalo byť v cajchu.
Desiaty vrchol, Mauzóleum Szilvayovcov nad Melčicami-Lieskovým. Iba raz som vystihol, keď bolo krásne upravené a okolie pokosené. Radosť pozerať. Klobúk dolu a ďakujem za tú chvíľu. Teraz však len zarastená obluda pre Šípovú Ruženku. Škoda tam chodiť. Rýchlo dolu a cez dedinky a kopčeky. Haluzice, Bošáca, Dolné Srnie, Moravské Lieskové, Bzince pod Javorinou. Ešte odtrpieť staroturanský kopec s hlavným cestným ťahom a na Starej Turej pri kolkárni, na polievku a kafíčko. Slnko už opäť parádne pralo. Tak, ako po oba predchodzie dni. Rovnako sa ozýval aj ten úpon nad ľavým kolenom a pravá achilovka. Pri predstave stúpania z Topoleckej na Kubikův vrch mi bolo ešte horúcejšie. Zopár peších úsekov v stúpaní, pre odľahčenie zadnej časti, bolo nutnosťou.
Kubikův vrch, jedenásty vrchol zdolaný. A teraz, hurá, dlhým zjazdom až po Sovinec a tam šup ho, do Myjavy. Ďalej cez Turú Lúku a „skratkou“ cez Škarítkovcov na hrad Branč, dvanásty vrchol. Nech mi ten čo pôjde po hlavnej ceste na Majeríčky porozpráva. Nech porovnám, či som cestu cez Škarítkovcov vybral dobre. V tej chvíli som si ňou vôbec nebol istý. Bolo to strmé hore dole a ešte raz hore. Uff. Pôvodne som sa chcel tadiaľ aj vrátiť. Rozhodol som sa ale pre iný variant, ktorý som už poznal. Ten bol len také dole a kúsok plynulo hore. Inak, na Branči je naozaj nádherne. Je to pekná ruina. V tom dobrom samozrejme. Nasledoval ďalší asfalťák cez Rafčíkovcov, Batkovcov, až do Brezovej pod Bradlo.
Na Bradlo klasicky serpentínami až ku mohyle gen. M.R. Štefánika, trinásty vrchol. Poviem vám, mal som toho dosť. Aj som sa zopár krát prešiel peškom, než som tam dorazil. Plná poľná sa proste prejavila. Ale je tam krásne. Kazili to len Piešťany. Tadiaľ som musel prejsť. Sú odtiaľ sk....ne ďaleko. A klasika. Úpon nad ľavým kolenom a pravá achilovka. V stoji som už vôbec nemohol šliapať, aby som trochu odľahčil zadku. Asfalťák do Piešťan, cez Horné Košariská a Prašník, bol len utrpením s malou pauzou vo Vrbovom, kde som si sadol na nejakú terasu, že dám polievku. Avšak rýchlo som sa zdekoval. Ani po pár minútach o mňa nikto nezakopol. Nieto ešte pivo! Silou vôle sa doplahočil do piešťanského Tesca „na čínu“. Ešte že vedia naložiť!
Ale čo ďalej? Večer sa blížil. Bolelo ma toho viac než dosť a čo čert čertíček nechcel, primotal som sa k nádražiu. Ej veru, aj do haly som zamieril. Reku, či nám náhodou nejaký pojazd domov nepôjde. Však ráno by som sa sem mohol zase vlakom aj vrátiť. Teda, ak by mi to bolestivé „diely“ dovolili. Ak nie, bol by som už doma. Tááák hlboko som v tej chvíli klesol... Ale nie, nedám sa! Ráno múdrejší večera. A proti súmraku som sa pomaly presúval čo najbližšie pod Marhát. A ajhľa! Vlak! Zastávka na znamenie - rázcestie Výtoky. Obsadil som posledný vagón a nechal rozhodnúť osud.... a ten sraľo sa do rána nikam nepohol!

4. deň, Považský Inovec – Vtáčnik - Strážovské vrchy
A ako inak? Inak nyšt. Ale že vôbec nyšt. Fšetko v porádku, zemáky v rádku a ja som musel na Marhát, štrnásty vrchol. Cez Jelenie jamy. Tie ranné pojazdy sú fakt krásne. Nikde nikto. Ticho. Teda len tie vrabce džavocú. Nádhera. Aj keď, aby to nebolo také jednotvárne, začul som od predného kolesa zopár divných zvukov. Aj páka prednej brzdy sa mi zdala akási tvrdá. Na Marháte, pri odfukovaní, som pozrel na to a hľa! Brzdové doštičky asi načim vymeniť. Ten ťažší bajk rýchlejšie obrusoval. No tu som sa tým veru nezapodieval. Pekne rýchlo dole kopcom do Bojnej a na Topoľčany. Pozrieť nejaký servis. To som ale netušil, že Bojná (mini ZOO) mal už dvere otvorené. Dva zaparkované busy a džavot deťúreniec ma rýchlo prehovoril, bo som skoro zabudol, že vlastne som ešte neraňajkoval. Pohodička, klídek, tabáček, kafíčko, praženička, čajíček. Slniečko, usmievavá obsluha, možnosť dobiť baterky. Všetky. Aj technické, aj moje. A tam k tomu došlo. Šak mám jedny platničky zo sebou! Nebudem ja hľadať servis. A tak sa aj stalo. Výmena cobydup, jak ve formule one. Než mi priniesli vajíčka, bolo hotovo. Ale hotovo bolo aj pri zahustenom asfaltovom pekelnom presune cez topoľčiansku rovinu do Veľkého Klíža. Tam už však bol iný svet. Ticho a kľud.
Michalov vrch, pätnásty vrchol, som došlapkal a dotlačil v tieni stromov. V tej horúčave to bola úľava. Michalov vrch má svoju atmosféru, ale je to opäť jeden z tých (a že ich je viac v tej dvadsiatke) ktorému bajky až na vrchol nesvedčia. Skôr turistovi, ako cyklistovi. Nedajbože manželke, ktorú chcete vyvenčiť, na bicykli. I keď, už aj koniarov som tam stretol. Ale, vec názoru. Z Michalovho vrchu opäť na rovinu. Cez Kolačno, Veľké Uherce, Čereňany, Bystričany a Kamenec pod Vtáčnikom.
Konenčne Chata pod Končitou, šestnásty vrchol. Pauza. Hyena v poteku. Kapustnica, pivo a kofola na stole. No ale, čo s načatým dňom? Slnko vysoko, cieľ ďaleko. Achilovka začala byť hnusná. Pre zadok som hľadal rôzne polohy. A že ich bolo jak v Kámasútre! Ďalej cez Veľké Kostoľany a Chalmovú. Tu som chvíľu, pri termálnom kúpalisku, zaváhal, ale odolal. Aj napriek tomu, že pred Chalmovou som dostal svoju prvú dávku prachu v podobe kvalitného dolomitického vápenca a ďalej cez Malé a Veľké Kršteňany. Tu som schytal druhú dávku prachu, tentokrát čierneho, z poľnej cesty pred Skačanmi.
Ešte Hradište a dostal som sa pod Jankov vŕšok, sedemnásty vrchol. Odtiaľto som sa ozval domov: „nič moc, ale tých 6 km hore dám, aj keby som mal dotlačiť! Dám to a hore uvidím. Zaleziem niekam do kriakov a prespím do rána. Výbavu predsa vozím zo sebou!“ Hore som si vyhliadol miesto na spanie, začal sa kŕmiť a čakal na západ slnka a následné prítmie na zalezenie.
Popri tom som si to všetko premietal a rozmýšľal. Prečo to? Kam to? Čo na to zadok a achilovka? Prejde ich to do rána? A to všetko trvalo tak dlho, že tu niekde, v tomto okamihu, som na koniec našiel svoju hranicu. Nie, ďalej to už nestojí za to. Aj tak to chvíľu potrvá, než to dám všetko dohromady. Potrebujem sa vystavovať ďalšej skúške smožnými následkami? Hmm. To je tak, keď má človek moc času, veľa premýšľa. Keby som ja radšej šliapal ďalej. Keby, keby.... No a na koniec som aj tak šliapal.
Tentokrát ale s jasným zámerom popasovať sa a cez osemnásty vrchol, Rákociho dub (strategické miesto nad Podlužanmi) doraziť až domov. Už som nechcel dávať bolesti šancu. Že ráno uvidíme? Nie! Ak by to náhodou ráno bolo naozaj dobré, môžem predsa doraziť zvyšné dva vrcholy aj z domu. Ale ja už som vedel svoje! Ešte som nakrátko zaváhal pri Rákociho dube. Hej, bolo tam fajné miesto na spanie a bolo tam príjemne teplo a už bola tma. Myšlienka, že ráno sa uvidí, si opäť zabŕdla. Ale len na chvíľu. Bolo rozhodnuté. Volám domov, pre istotu...hihi...: „čakajte ma k polnoci“.
Dnes viem, že to bolo dobré rozhodnutie. A zatiaľ sa na vlastné spoznanie kritických momentov, t.j. „vedieť, kedy prestať“, stále môžem spoľahnúť.
Poslednú, ale za to riadnu dávku prachu, tentokrát žatevného (asi na rozlúčku) som schytal, dujúc do kopca pod vodnou nádržou Svinná, kde nebolo uhnutia a ani chute čakania na zázrak. Oči, uši, zuby...všetky otvory plné neskutočne škriabajúceho prachu... Ale oni za to nemohli. Makali. Ženci. A po tme. Úcta. Chlieb. Mier.
A ešte niečo pre štatistikov. Údaje z aplikácie Locus 539km (134/105/138/162), s prevýšením 8347m, v sedle 42h, na trase 53h, s nocľahmi 90h (3dni a 18h). Len pre porovnanie, prvý z míliarov mal v tej dobe za sebou cez 800km...
trasa https://mapy.hiking.sk/?trasa=5nKWw

Pekne, možno by to stálo aj za článok.

Klobúk dole chlape
Parádička.

a nepredbehol si dobu? nejazdi sa VKT nonstop niekedy zaciatkom jesene?

Nooo Kamil, nevedel som, že si taký sado-maso Ale dobre sa to číta. Palec hore!

Milan_eS ... ani ja som to nevedel . Gusto0 ... nepredbehol, lebo som to neurobil komplet . Mal by som si to zopakovať , nonstop sa bude jazdiť v auguste. Priestor som mal teraz, august mám neistý... a ďakujem všetkým za prejavy uznania