Jeden zo zásadných dôvodov, prečo sa mohol 89-ty udiať, bol práve stav nášho socialistického hospodárstva a ekonomiky. Jednoducho súdruhovia už videli, že to už ďalej nejde ťahať a štátne plánované hospodárstvo pomaličky, potichučky krachuje. Technológie boli zaostalé, životné prostredia sa devastovalo, proste nebolo to udržateľné. Ale čo iné sa dalo čakať, keď sa na každý problém muselo pozerať cez ideologické
okuliare vedúcej komunistickej strany. Základný princíp toho režimu bol chorý. Aj preto musel byť taký represívny a defacto nasilu držať svojich občanov za ostnatým plotom a tvrdo trestať každú snahu o vybočenie. Všetok ten spomienkový optimizmus je až na malú skupinu ľudí, ktorá sa asi fakt mala lepšie úplne scestný.
Existuje mnoho porovnaní kúpnej sily vtedy vs. teraz a komunizmus to prehráva. A to ešte nezohľadňuje fakt, že tie nožnice medzi západom a východom by sa bez prevratu ešte za tých 30 rokov zväčšovali.
Mám kolegyňu, ktorá má tiež tento veľmi silný spomienkový optimizmus. Raz dala hodne nelichotivý komentár na FB našej firmy. Šéf si to všimol a slušne ju poprosil, či to nemôže dať preč, že to fakt nepôsobí dobre. Nedala. OK. Je to jej právo, žiadne dôsledky neboli, ale ona bola zhrozená, čo je to za cenzúru, a ako ju sledujú!
Smutné je ale to, že si neuvedomuje, že keby takto otvorene kritizovala pred 89, tak by dopadla úplne inak a štát by sa o ňu a jej rodinu „postaral“
Nikto tu ale netvrdí, že terajší režim je dokonalý a je to raj na zemi, má hrozne veľa chýb, a naša stredoeurópska, postsocialistická verzia je občas katastrofa. Ale stále je to neporovnateľné s režimom pred 89.
navigate_next
