https://dennikn.sk/1966918/stara-sa-o-najvaznejsie-stavy-s-covid-19-oznamit-pribuznym-umrtie-je-hrozny-pocitSlovenka v Londýne sa stará o najvážnejšie stavy s COVID-19: Oznámiť príbuzným úmrtie je hrozný pocit
Otakar Horák
Slovenská lekárka Katarína Lenártová pôsobí v oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny v nemocnici pri Londýne. Stará sa o pacientov s COVID-19, ktorých stav vyžaduje umelú pľúcnu ventiláciu. Ochoreniu v oddelení podľahol skoro každý druhý človek. Aj Lenártová sa nakazila koronavírusom a ochorenie prekonala v marci. Mala stratu čuchu a chuti. „Takú bolesť hlavy som predtým nezažila,“ vraví.
V akej nemocnici a na akej pozícii pôsobíte?
Som v Harefield Hospital pri Londýne. Pôsobím tu štvrtý rok. Ide o vysokošpecializované centrum pre srdcovo-hrudné operácie a pre transplantácie srdca a pľúc. Som špecialistkou v oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny a som pri najťažších stavoch, ktoré vyžadujú umelú pľúcnu ventiláciu.
Koľko ste mali pacientov s ochorením COVID-19?
Stovky. Na umelej pľúcnej ventilácii sme za obdobie siedmich týždňov počas marca, apríla a začiatkom mája odliečili 63 pacientov. Oddelenie intenzívnej medicíny, kde ležia pacienti, ktorí potrebujú umelú pľúcnu ventiláciu, má kapacitu okolo 25 lôžok.
V akom veku sú vaši pacienti?
Máme pacientov v každej vekovej kategórii. Nie je pravda, že ochorenie postihuje iba starších. Náš najmladší pacient s COVID-19 mal 22 rokov, no nešlo o jediného dvadsiatnika, mali sme aj 28- a 29-ročného pacienta. Najstarší mal okolo 80 rokov.
Majú vaši pacienti aj iné pridružené ochorenie alebo sú inak zdraví?
Mali sme aj pacientov, ktorí boli zdraví a nemali vysoký krvný tlak či cukrovku, no išlo o výnimočné prípady. Spomínaný 22-ročný pacient vážil okolo 150 kíl. Jeho index telesnej hmotnosti sa blížil k päťdesiatke, takže bol morbídne obézny. Hlavné rizikové faktory, ktoré sme vypozorovali, sú: mužské pohlavie, cukrovka 2. typu a vysoký krvný tlak. Vírus je rasistický v tom zmysle, že si vyberá najmä černošskú populáciu a ľudí ázijského pôvodu.
Čím je to spôsobené?
Ide o kombináciu genetiky a socioekonomických faktorov, keďže pakistanské či indické rodiny žijú v multigeneračných domoch. Ak mladý človek donesie domov vírus, starí rodičia sa môžu nakaziť. Je veľmi ťažké takých ľudí odizolovať, lebo nie každý si môže dovoliť odsťahovať sa.
Aká vysoká je vo vašom oddelení smrtnosť?
Štyridsaťpäť percent. Zomrel takmer každý druhý, ktorý sa dostal na umelú pľúcnu ventiláciu. Náš najmladší pacient, bohužiaľ, zomrel, ale celkovo bol nízky vek pacientov výhodou a väčšina z nich to zvládla.
Na čo pacienti umierajú?
Je to individuálne, ale v zásade sú dve skupiny. Do prvej patrí poškodenie pľúcneho tkaniva, ktoré je také veľké, že organizmus si s ním neporadí. Aj keď je pacient na maximálnej podpore umelej pľúcnej ventilácie, okysličenie organizmu nemusí postačovať. Do druhej skupiny patria multiorgánové zlyhania. Takí pacienti môžu zomrieť na krvácanie do mozgu alebo zlyhávajúce obličky, no ide o komplikáciu, ktorú vyvolalo prvotné ochorenie, teda COVID-19.
Ako pacientov liečite?
Učili sme sa jeden od druhého. Taliani sa učili od Číňanov, Španieli od Talianov a my sme sa učili od zvyšku sveta. Veľmi dobre fungovali webináre a sociálne siete, kde sa lekári z celého sveta nezištne podelili o skúsenosti a informácie. Postavili sme sa nepriateľovi, ktorého sme predtým nepoznali, čo je najťažšie. Doteraz sa nepotvrdila žiadna liečba cielená na vírus, takže terapia bola do veľkej miery len symptomatická – pacientovi sme pomáhali prekonať kritické obdobie a imunitnému systému sme sa snažili pomôcť, aby sa popasoval s vírusom. Keď pacient nedokázal dýchať sám, podporili sme dýchanie. Keď mu zlyhávali obličky, nasadili sme dialyzačnú liečbu. Podporovali sme jednotlivé orgány. Skúšali sa antimalariká, podávali sme steroidy. Veľa pacientov malo drobné zrazeniny v pľúcnej cirkulácii, takže boli na heparíne, aby sa zmiernila zrážanlivosť krvi.
Keď je pacient na umelej pľúcnej ventilácii, sledujeme ho od hlavy po päty. Sledujeme nielen dýchanie, ale aj výdaj obličiek, močenie, stolicu, možné pridružené infekcie či kardiovaskulárne ochorenia. Rozhodujeme sa o nasadení antibiotík, možnej zmene ventilačného režimu, riešime aj pichanie centrálnych žíl či kŕmenie pacienta. Všetko možné, na čo si len spomeniete. To, čo normálny pacient robí prirodzene, naši pacienti nerobia. Musíme sa starať nielen o orgán, ktorý je postihnutý najviac, ale o všetky orgány. Snažíme sa minimalizovať celkové poškodenie organizmu.
Ak by rodina žiadala, aby sa použili nejaké experimentálne lieky, vyhoveli by ste takému želaniu?
Prebieha veľa klinických štúdií a niektorých pacientov sme do nich zahrnuli, takže sa dostali k požadovanému lieku, ak bol dostupný. No problémom bolo, že zrazu tie isté lieky a pomôcky potreboval celý svet. Takže liekov nebol vždy dostatok. Treba zdôrazniť, že účinnosť žiadneho z liekov sa zatiaľ nedokázala a pacienti išli do rizika.
Vypozorovali ste zo svojej vlastnej skúsenosti niečo, čo by mohlo fungovať?
Z liekov ani nie, skôr závisí od odolnosti daného človeka. Niektorí pacienti, ktorým sme zo začiatku nedávali veľké šance, lebo im zlyhávali viaceré orgány, prekvapili, takže sme ich odpojili od ventilátora. Skôr je to o individuálnom genetickom nastavení pacienta a jeho imunitnom systéme.
Vaše oddelenie má viac častí pre pacientov s COVID-19 a pre ostatných?
Keď bolo najhoršie, celé oddelenie intenzívnej medicíny sa zmenilo na covidové. Mali sme špeciálny vchod, kde sme sa obliekali do ochranných pomôcok. Východ bol v úplne inej časti nemocnice, kde sme sa vyzliekali. Teraz, keď je situácia lepšia, máme oddelenie rozdelené na časti pre pacientov s COVID-19 a bez neho. Priestory sú prísne izolované. Sú tam podtlakové komory, ktoré zabraňujú tomu, aby sa infekcia dostala von. Konečne sme sa vrátili k operáciám, ktoré sme na istý čas prerušili. O každom z pacientov vieme, či je pozitívny alebo negatívny na COVID-19. Pri jednej pacientke, ktorej sme transplantovali pľúca, sa až dodatočne ukázalo, že bola pozitívna. Nebol čas čakať, operáciu potrebovala okamžite. Čas hral proti nám. Keď sa zistilo, že je pozitívna, všetko sa muselo odizolovať a išli sme na testy. Ale je to skôr výnimka.
Kedy ste zažívali najväčší nápor?
Najhorším obdobím v našej nemocnici bol marec, apríl a začiatok mája. Úplne najväčší nápor nastal okolo Veľkej noci. V nemocnici som bola každý deň. Ak pacient zomrel, rodina ho naposledy videla, keď s ním prišli do nemocnice. V oddelení ho navštíviť nemohli. Ak človek zomrel, zavrel sa do čierneho vaku, aby sa zabránilo šíreniu infekcie. Bol to veľký nápor na psychiku, aby sme to zvládli a rodine sme dôstojne oznámili úmrtie.
Pri najväčšom nápore pacientov v marci mali v Taliansku nedostatok pľúcnych ventilátorov, takže vydali nariadenie, aby sa uprednostnili pacienti s najväčšou šancou na prežitie. Museli ste aj vy čeliť podobným dilemám?
NHS (Národná zdravotná služba Spojeného kráľovstva – pozn. red.) sa so situáciou vyrovnala dobre. Kto u nás potreboval ventilátor, dostal ho. Boli nemocnice, ktoré boli preplnené, a keď nemali dostatok personálu, ktorý by sa o pacientov postaral, dopravili sme ich k nám. Neviem o prípade, že by sa pacient nedostal k ventilátoru, ak ho potreboval. Na druhej strane, niekedy je priam indikované a je v najlepšom záujme pacienta, aby na ventilátor nešiel. Viem, že sa to ťažko chápe, ale je to tak. Ide napríklad o pacienta, ktorý má 85 rokov a závažné pridružené choroby.
O koľko pacientov sa vo vašom oddelení stará jeden lekár?
Na jedného lekára pripadá od šesť do desať pacientov. Za normálnych okolností je to zvládnuteľné. Ale musíte si predstaviť okolnosti – mali sme oblečené plastové obleky, na tvári sme mali štíty a respirátory FFP3. Je v tom horúco a veľmi ťažko sa dýcha. Nemôžete ísť na WC, najesť sa ani sa napiť. Po troch či štyroch hodinách ste naozaj vyčerpaný. Z respirátora máte na tvári modriny. Oblek veľmi obmedzuje. V Spojenom kráľovstve bolo niekoľko týždňov veľké teplo, takže sa dýchalo ešte horšie. Problémom je, že neviete, s kým sa rozprávate, lebo všetky sestričky a lekári vyzerajú rovnako. Cez masku sa ťažko hovorí a veľmi zle počujete. Verili sme, že nás to ochráni, tak sme sa k tomu stavali veľmi poctivo. Myslím si, že v nemocnici sa nenakazil nikto z kolegov. Ak sa nakazili, tak v komunite.
Čo hovoríte na argumenty, že pre COVID-19 zabúdame na iné ochorenia?
Robíme srdcovo-hrudné operácie a staráme sa o pacientov s malígnymi ochoreniami pľúc. Snažili sme sa operovať aspoň niektorých onkologických pacientov. Aj tak skončilo na čakacej listine veľa ľudí – pacienti pribúdali, takže dostali liečbu oneskorene, hoci v našej brandži musíte bojovať s časom. Videla som veľa pacientov, ktorí prišli na operáciu srdca v horšom stave ako v prípade, že by nebol COVID-19 a operácie by sa robili normálne. Niektorí z nich dokonca zomreli počas toho, ako na operáciu čakali. Boli obrovské straty pre iné ochorenia, keďže sa neliečili iní pacienti.
Máte obavy, že sa od pacientov nakazíte?
Ani nie. Svoje povolanie beriem ako poslanie. Nevyberáme si. Išla som do toho s pokorou, že pacienti nás potrebujú. Sama som prekonala COVID-19, mám potvrdené protilátky.
Aký ste mali priebeh?
Chorá som bola v marci. Z príznakov som mala bolesti hlavy, stratu čuchu a chuti.
Inak ste to zvládali dobre?
Bolo to dosť nepríjemné, hlavne tie bolesti hlavy. Nemohla som spávať. Strata čuchu a chuti pretrvávala ešte dva týždne po tom, čo bolesti hlavy odzneli. Niečo také som predtým nikdy nezažila. Nikdy neviete, aký priebeh bude mať ochorenie práve vo vašom prípade, tak to beriete s rešpektom. Mladí majú väčšinou ľahký priebeh, ale aj tie príznaky, čo som spomenula, boli dosť nepríjemné.
Magazín Atlantic napísal článok o pacientoch, ktorí síce neskončili na pľúcnej ventilácii, no ochorenie u nich malo vážny priebeh. „Vírus mi zničil život,“ povedala jedna z pacientiek. Ako to vnímate vy?
Hoci to trvalo krátko, bolo to veľmi nepríjemné. Takú bolesť hlavy som predtým nezažila. Mala som kolegov, ktorí síce neskončili na umelej pľúcnej ventilácii, ale boli blízko. Nikdy neviete, aký priebeh bude mať ochorenie vo vašom prípade, čo vyvoláva strach. Objavovali sa správy, koľko sestričiek a lekárov umieralo po svete. Bolo to ťažké, keď sme každý deň počúvali čoraz horšie správy. Niektorí s ochorením mohli mať pocit, že ich spoločnosť vylúčila. Psychika zohrávala obrovskú rolu.
Ako ste sa liečili?
Bola som doma, tíšila som bolesti a prijímala som tekutiny. Nič špeciálne.
Brali ste ibuprofen (Brufen, Ibalgin či Nurofen)?
Keď máte takéto ochorenia, že máte vysokú teplotu, a neprijímate dostatočné množstvo tekutín, nesteroidné protizápalové lieky, ako je ibuprofen, by som nebrala. Také lieky sú dobré na zápal, ale ak budete dlhodobo brať vyššiu dávku, hrozia vám problémy s obličkami alebo problémy žalúdka. Týmto liekom sa vyhýbam bez ohľadu na COVID-19. Keď som ochorenie mala, dala som si paracetamol, no na bolesť mi vôbec nepomohol.
Niektorí kritici hovoria, že COVID-19 je ako „obyčajná chrípka“. Čo na to vravíte?
Verím, že na Slovensku môže byť také prirovnanie populárne, lebo opatrenia sa zaviedli veľmi skoro a zabránilo sa mnohým úmrtiam. Preto ľudia nemajú skúsenosti s ťažkým priebehom ako napríklad v Taliansku. COVID-19 rozhodne nie je ako chrípka. Hoci sa nový koronavírus intenzívne skúma, stále ho dobre nepoznáme. Hlavný negatívny faktor je, že nikdy neviete, aký priebeh bude mať ochorenie vo vašom prípade. Som zdravá osoba, pravidelne športujem, napriek tomu ma to dosť zasiahlo. Bojujeme s neznámym nepriateľom a podľa mňa je dôležité pristupovať k ochoreniu s rešpektom. Chvalabohu, na Slovensku zomrelo málo ľudí. Podľa mňa je to aj zložením obyvateľstva. Máme genetickú výhodu, lebo sme belosi, navyše Slovensko nie je tak husto osídlené. V Londýne žije 12 miliónov ľudí, čo je viac ako dve Slovenská, takže na Slovensku bola izolácia jednoduchšia.
Pochybovači hovoria, že COVID-19 neexistuje a ide o blud. Čo by ste im na to povedali?
Bola by som šťastná, ak by takí ľudia mali pravdu a COVID-19 by bol blud. No nie je. Bohužiaľ, zažila som to na vlastnej koži. Jeden z najhorších pocitov, ktoré som počas svojej kariéry zažila, bol, keď som pozostalým musela oznamovať, že ich príbuzný – ktorého dva alebo tri týždne nevideli – zomrel. Kondolenciu robíte cez telefón. Neprajem nikomu, aby si musel prejsť tým, čím sme si prešli my, a aby zažil to, čo sme zažívali my. Poznačí vás to do konca života. Hovorí sa, že zomierali najmä starí. Pre mňa nie je ani 75-ročný človek starý. Každý ľudský život má hodnotu a je nenahraditeľný. Ľuďom by som odkázala, aby mali úctu a rešpekt k ľudskému životu – svojmu aj druhých ľudí.
Nad vírusom sme stále nevyhrali a musíme byť opatrní a zodpovední. Nehovorím, že všetko treba zavrieť a že treba zastaviť život v krajine. Vírus je medzi nami a medzi nami aj bude. Treba prijať také opatrenia, aby sa jeho šírenie minimalizovalo.
Ste unavená a prajete si, aby sa to už celé skončilo?
Som veľmi unavená. Taká unavená som nebola nikdy v živote. V zahraničí pracujem jedenásť rokov a takáto vyhorená som ešte nebola. Covidová vlna pominula aj v Anglicku a teraz dobiehame operácie, ktoré museli počkať. Máme 3- či 4-násobok pacientov v porovnaní s bežným obdobím. Operuje sa nonstop, aby sme zachránili každý jeden život, čo sa zachrániť dá. Toto obdobie po covide je možno ešte horšie – je veľa operácií a stále platia prísne opatrenia, takže v operačnej sále pracujeme v ochranných návlekoch. Som fakt unavená, fyzicky aj psychicky.
Podľa lekárskeho magazínu Lancet „to najhoršie svet možno ešte len čaká“. Čo si o tom myslíte?
Veľmi ťažko na to odpovedať. Vírus nikam neodíde, bude tu a bude záležať len na nás, ako sa k celej situácii postavíme. Odhadujem, že horšia situácia nastane v menej premorených krajinách. Na druhej strane, nikdy nevieme, ako sa bude vírus správať. Ani v Lancete s istotou nevedia, čo bude. Nikto z nás to nevie.
V Spojenom kráľovstve je skoro 300-tisíc nakazených, viac ako 45-tisíc ľudí novému koronavírusu podľahlo. Ako Briti hodnotia postup vlády počas koronakrízy?
Všeobecný názor je, že všetky opatrenia, ktoré sa prijali, prišli oneskorene, či už zatváranie hraníc, alebo nosenie rúšok. Nosenie rúšok bude v Anglicku v obchodoch povinné až od 24. júla. Skoro prišlo len nariadenie o dvojmetrovom odstupe. Vládu nechcem obhajovať, ale izolovať takú veľkú a multikultúrnu krajinu s takým vysokým počtom obyvateľov nie je vôbec jednoduché. Londýn je obrovské mesto, tak premávalo metro. Ako v ňom máte dodržiavať dvojmetrový odstup? To sa nedá. Čiže mnoho opatrení prišlo neskoro a tie, čo prišli zavčasu, sa realizujú iba veľmi ťažko. Až keď ochorel premiér, väčšina Britov sa zľakla. Skončil v podobnom oddelení, v akom pracujem ja. Obrovským pozitívom je, že sa naďalej vo veľkom testuje.
Ako je na tom Slovensko v porovnaní s inými krajinami, čo sa týka COVID-19?
Sme na tom fantasticky. Slovensko sledujeme dennodenne a výsledkami krajiny sa všade chválim. Na druhej strane si myslím, že slovenské zdravotníctvo by nezvládlo situáciu, akú sme riešili v Anglicku. Moji kolegovia na Slovensku dlhé roky poukazovali na to, že je nedostatok ventilátorov, ale nikoho to príliš netrápilo. Až doteraz. Plátať niečo narýchlo je ťažké. Slovensko vyšlo z pandémie dobre, ale ako by sme sa s ňou popasovali, ak by bolo viac pacientov na umelej pľúcnej ventilácii? Asi je načase, aby sme sa zamysleli nad tým, či nechceme zdravotníctvo, čo unesie aj väčšiu záťaž. Lebo nikdy neviete, čo príde v budúcnosti. Môže prísť druhá vlna alebo príde úplne nová pandémia. Keď sa to stane, mali by sme počuť, že zdravotníctvo je pripravené a postará sa o vás. Nie to, že nebudú ventilátory a budú chýbať lôžka a ochranné pomôcky. Hoci krátko, ale predsa som pracovala aj na Slovensku, v rokoch 2007 až 2008. Videla som, ako niektoré vybavenie chýbalo.
Prečo ste odišli zo Slovenska a zvažujete návrat?
Odišla som, aby som nabrala skúsenosti. Pobyt v zahraničí odporúčam každému lekárovi. Je veľmi užitočné, keď vidíte, ako fungujú iné zdravotnícke systémy. Získanie klinických skúseností je samozrejmosťou. Potom som sa zoznámila s manželom. Je pilot a na Slovensku si nevedel nájsť robotu. Boli by ste prekvapený, ale ak nemáte konexie, nájsť si na Slovensku prácu ako pilot je obrovský problém. V Anglicku sme preto, aby sme žili v jednej krajine, tu nejde o žiaden problém. Návrat domov určite zvažujem. Slovensko bude napriek všetkým negatívam vždy mojím domovom.
Katarína Lenártová (37)
Je lekárka. Od roku 2016 pracuje v oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny Harefield Hospital pri Londýne. V rokoch 2009 až 2016 pracovala v Írsku, predtým pôsobila rok a pol aj na Slovensku. Na Trnavskej univerzite si robí doktorát v oblasti epidemiológie traumatických poranení mozgu.
https://dennikn.sk/1966918/stara-sa-o-najvaznejsie-stavy-s-covid-19-oznamit-pribuznym-umrtie-je-hrozny-pocit
...v aprili katastroficke clanky stytom "vsetci tu zomrieme", vsade "sledujeme minutu po minute" a teraz rozkliknem ten link a hned na uvod ze... 
