toto si treba precitat, pomaly a s porozumenim, pokojne aj viackrat, ak treba
https://dennikn.sk/2146253/precenujeme-intuiciu-a-nevieme-sa-obmedzit-13-dovodov-preco-je-tazke-pochopit-pandemiu/Autor je editorom vedeckej rubriky českého Deníka NKeď dôjde k povodni, požiaru či zemetraseniu, je celkom jedno, aký názor na ne máte. Ak ste dosť hlúpi, aby ste ich skúsili ignorovať, potom sa utopíte, zhoríte, zasypú vás sutiny.
Ak skúsite prehovárať iných, že sa nič nedeje, budú vás ignorovať alebo vás nechajú zavrieť do blázinca; rozhodne sa vašou zlou radou nebudú riadiť.
S epidémiou je to iné. Epidémii nie je jedno, čo si o nej myslíte. Práve naopak, váš názor je ten najdôležitejší faktor. Epidémiu spôsobuje vírus, ale jej priebeh určujú ľudia svojím správaním. Epidémiu máme v konečnom dôsledku takú, akú ju chceme mať.
Česká republika je na jednom z popredných miest v neradostných koronavírusových štatistikách, keď sa prepočítajú na počet obyvateľov a keď sa neberú za celý rok, ale len za jeseň.
Rebríček novo nakazených a nedávnych úmrtí, to je do značnej miery rebríček momentálneho nepochopenia situácie. Akoby sme nielen nechápali, čo sa deje, ale dokonca nechápali čím ďalej, tým viac.
Preto je dobré uvedomiť si, čo všetko na epidémii covidu-19 nechápeme. Čo je na nej ťažké pochopiť ešte aj teraz, po desaťmesačnej skúsenosti.
A kto sú tí „my“?
My všetci. Vy, ja, pani Nováková odvedľa, primár infekčného oddelenia v najbližšej nemocnici, hlavná hygienička aj predseda vlády. Z nasledujúcich trinástich bodov sa aspoň jeden veľmi pravdepodobne vzťahuje na každého z nás.
1. Nová a bezprecedentná situácia. Je to prvýkrát. Nikdy sme žiadnu epidémiu nezažili. Nič porovnateľné sa v celosvetovom meradle nestalo od roku 1918. Nevyhnutne sme dezorientovaní, robíme chyby.
Nikdy sme takto podrobne neskúmali žiaden vírus. Nikdy sme do hĺbky nepremýšľali o bežnej chrípke ani inej nákazlivej chorobe. Nedokážeme teda rozlíšiť, čo je v terajšej situácii naozaj unikátne a čo je pri všetkých podobných prípadoch rovnaké. Čomu sa máme diviť viac a čomu menej.
2. Uvažujeme čierno-bielo. Všetci sme vyrástli na rozprávkach, v ktorých súperí dobro so zlom. Ak sa ocitneme v nejednoznačnej situácii – čo sa deje stále –, snažíme sa previesť si ju na jednoznačnú. Na schému rozprávky, hollywoodskeho filmu. Koronavírus je buď banalita, alebo tragédia. Vláda si buď počína úplne zle, alebo presne vie, čo robí. Rúška proti nákaze alebo chránia, alebo nechránia.
Lenže nič z toho nie je pravda a neplatí ani, že pravda je niekde uprostred. Skôr je to tak, že otázky typu „buď – alebo“ sa v terajšej situácii nehodia. Rúško nechráni dokonale, ale trochu áno – dosť na to, aby sa oplatilo používať ho. Úrady rozhodujú dobre aj zle; niekedy z neznalosti, niekedy preto, že majú na výber len medzi dvomi zlami.
Epidémiu si jednoducho nedokážeme previesť na príbeh s kladnými a zápornými hrdinami, s dobrými a zlými činmi. Ukazuje sa, že je to veľmi frustrujúce. Hľadáme vinníka. Hľadáme sprisahanie.
3. Nie sme zvyknutí obmedzovať sa. Po dlhej dobe – u mladších prvýkrát v živote – nám niekto niečo zakazuje a prikazuje. Pre veľa ľudí je to šok. Záväzok či povinnosť voči spoločnosti, voči celku, je pre nás nezvyklý pojem; pre niekoho úplne nový, pre niekoho asociovaný s totalitou, s minulým režimom.
Ťažko akceptujeme vlastnú zodpovednosť. Sme zvyknutí, že činnosť jednotlivca je v celospoločenskom meradle bezvýznamná. Lenže to neplatí, ak je príčinný mechanizmus nelineárny (pozri bod 13). Sme zvyknutí na svoje práva. O našich prípadných povinnostiach s nami nikto nikdy nehovoril.
4. Trpíme ťažkou nedôverou k vláde. Nikdy sme nečakali, že vláda bude niečo naozaj riešiť. Úprimne povedané, zdá sa, že to nečakala ani ona. Ocitli sme sa však v situácii, keď je skutočne potrebné riadiť a rozhodovať. Operatívne, rýchlo, bez výhovoriek. Ani vláda, ani občania to ešte stále nedokážu akceptovať.
Rúška a zatvorené obchody sú „Babišov“ či „Prymulov“ výmysel. Kto je proti vláde, stavia sa často aj proti rozumným a nevyhnutným krokom, ktoré by na jej mieste musel urobiť každý (pozri bod 2). Rúška nosia len ovce, zastrašení občania sú ovládateľnejší atď. Poznáte to predsa.
Bolo by mylné myslieť si, že ide o české špecifikum, veľmi podobne sa uvažuje v mnohých iných krajinách. Jasne viditeľné to je napríklad v USA, kde si oba politické tábory udeľujú nálepky podobné tým našim: demokrati sú pre republikánov „rúškari“, republikáni pre demokratov zase „chrípočkári“. Epidémia vnímaná ako politikum je jedna z najničivejších vecí, aká nás mohla stretnúť.
Každej vláde na svete dnes podráža nohy dobre známy paradox prevencie. Keď preventívne opatrenia fungujú, začnú ich mnohí z nás pokladať za zbytočné, pretože sa predsa nič nedeje.
V prípade covidu medzi akýmkoľvek zásahom do fungovania spoločnosti a jeho prvými viditeľnými dôsledkami nevyhnutne uplynie najmenej štrnásť dní, často viac. To úplne stačí, aby sa vytratilo vedomie súvislosti medzi príčinou a dôsledkom.
5. Na druhej strane očakávame, že sa všetko dá vyriešiť. Je to paradox, ktorý by bol veľmi zábavný, keby nešlo o životy. Tí istí ľudia, ktorí autoritu vlády neuznávajú, od nej očakávajú, že situáciu promptne zachráni, a vyčítajú jej, že to nerobí.
Bez veľkej snahy sa dá oboje zvládnuť v jedinom rozvitejšom súvetí. Pripomína to starú anekdotu o dvoch nespokojných dámach v kúpeľoch: „To tunajšie jedlo je naozaj hrozné, všakže?“ – „Áno, je. A ešte také malé porcie!“
Problém je však hlbší. Žijeme v najbohatšej časti sveta, v štáte s pomerne dobrým sociálnym zabezpečením, uprostred technických zázrakov dvadsiateho prvého storočia.
Očakávame, že problémy ako nákazlivá choroba sa dajú v týchto podmienkach zvládnuť technicky, organizačne aj finančne. Že ich zvládnu príslušní odborníci. Rýchlo a bez toho, aby nás s tým obťažovali. Keď sa to nedarí, automaticky hľadáme vinníka (pozri bod 1).
Pretože epidémia, to je predsa niečo, čo patrí úplne inam, do krajín, ktoré na glóbuse dokážeme ukázať len približne. Nie k nám.
6. Nikdy sme sa poriadne nezamysleli nad stavom a fungovaním zdravotníctva. Je bežné sťažovať sa na dlhé vysedávanie v čakárňach, na občasné grobianstvo zdravotníkov. Ale rovnako tak je bežné očakávať, že nás spoľahlivo ošetria, uzdravia, vytiahnu z maléru.
Kto má uši, nemohol v posledných rokoch nepočuť, že lekárov a hlavne sestier je málo, že sú nútení robiť nezákonne dlhé služby, že systém drží pohromade predovšetkým vďaka ich dobrej vôli, vďaka ich pocitu záväzku. Málokto sa nad tým zamyslel. Bol to problém niekoho iného.
Teraz sa zdravotníctvo ocitlo pod záťažou, ktorá sa javí ako extrémna. Je veľmi pravdepodobné, že by extrémna nebola, keby už pred epidémiou nebol celý systém na hranici svojich možností.
Tá hranica je pružná, jej pružnosť je do značnej miery daná tým, koľko ďalšej záťaže znesú ľudia, ktorí v nemocniciach a v záchrannej službe pracujú. A ako dlho ju znesú, než sa zrútia a systém s nimi.
7. Nikdy sme sa poriadne nezamysleli nad starobou. Ak je nejaká otázka v našej spoločnosti tabu, ak pred niečím spoločne strkáme hlavu do piesku, potom to je celá problematika veľmi starých ľudí – nie seniorov ako takých, ale tej ich časti, ktorá sa už nezaobíde bez pomoci.
Je to problém, ktorý sme odsunuli do domovov seniorov, do liečební dlhodobo chorých, na tzv. sociálne lôžka v nemocniciach – lôžka obsadená ľuďmi, ktorým klinicky vzaté nič nie je, ich chorobou je vek a odkázanosť.
Vďaka lepším životným podmienkam a lepšej medicíne sa ľudský vek v bohatých krajinách predlžuje. Zároveň s tým by mala pribúdať starostlivosť o tých, ktorí sa vysokého veku dožijú. Aby nielen prežívali; aby žili dôstojne. Lenže nepribúda.
Nie je na to dosť zariadení, personálu, peňazí. Zdravotné poisťovne, nemocnice a sociálna starostlivosť si problém prehadzujú ako horúci zemiak.
V čase epidémie je oveľa viac horúci ako predtým, pretože toto je absolútne najzraniteľnejšia skupina obyvateľov. Čo sme ochotní naozaj urobiť pre jej ochranu? Čo pre ňu urobiť dokážeme? Uspokojíme sa s odpoveďou, že to sú ľudia, ktorí by čoskoro tak či tak zomreli? A ak neuspokojíme, máme lepšiu?
8. Každý vidí seba. Opatrenia proti epidémii vidí každý, dotýkajú sa každého. Chorých vidí len niekto. Umierajúcich vidia len zdravotníci. Bezprostredná skúsenosť formuje naše postoje dôraznejšie než vypočuté slová.
9. Každý vidí seba II. Home office, nakupovanie cez internet, to sa predsa dá vydržať, však? Stredná trieda verí, že má univerzálny recept. Kto má prácu, ktorá sa dá robiť z domu a z ktorej ho nevyhodia, dosť peňazí na bývanie a jedlo, trochu úspor na nečakané situácie, ten si poradí.
Takých ľudí nie je v Česku väčšina. Skoro všetci, čo sa vyjadrujú v médiách a vytvárajú tým obraz situácie, však medzi nich patria (autor tohto článku, samozrejme, tiež).
Nájdite si nejaký koníček, nech sa v izolácii nenudíte, utrácajte u miestnych obchodníkov, nech ich podporíte – to sú grófske rady pre tých, ktorí už pred epidémiou obracali každú korunu a teraz často nemajú čo obracať.
Deti nech sa učia na diaľku – áno, ak majú počítač, ak sa traja súrodenci nedelia o jeden, ak sú peniaze na internet. Izolujte sa od ľudí – áno, keď môžete pracovať z domova, nie, keď každý deň musíte von do práce: do fabriky, do skladu, do služby.
Veľká časť sveta nie je svet strednej triedy. (Tá má tiež svoje problémy, samozrejme: skúste trebárs robiť intelektuálnu prácu na rovnakej úrovni ako predtým v malom byte s dvoma malými deťmi.)
10. Každý vidí seba III. Vnímame situáciu, v ktorej sa nachádzame tu a teraz. Mladší vedia, že pri nákaze im nič veľké nehrozí (iba ak by mali veľkú genetickú či inú smolu), a nevedia sa vcítiť do strachu, ktorým trpia starší. Starší žijú svojimi obavami, ale nechápu, ako mladším uteká premárnený čas na štúdiá, získavanie skúseností, budovanie vlastného života.
Ale je to aj naopak: mladší, vzdelanejší a poučenejší sa správajú zodpovedne. Chápu zmysel obmedzenia, chápu riziká, čítajú po anglicky, vedia, aká je situácia v zahraničí. Veľká časť staršej generácie chce jednoducho žiť ako doteraz, nevidia súvislosti, ľahko naletia na sprisahanecké teórie.
Zákazník vidí Kaufland zavretý v nedeľu. Predavačka vidí davy, ktoré sa motajú zbytočne dlho po obchode a ohmatávajú pečivo. Krčmár vidí katastrofálne tržby a oproti nim dane a nájom. Jeho bývalá servírka vidí rad na úrade práce.
Každý má svoju pravdu. Mať nadhľad nad svojou pravdou je veľmi ťažké. Ale civilizácia nie je uskutočniteľná, ak nemá dostatok ľudí nadhľad nad čisto osobným pohľadom.
11. Mätú nás štatistiky. Čo uvidíte zo všetkého najskôr na webovej stránke českého ministerstva zdravotníctva? 109 417 aktívnych prípadov covidu (to sú čísla z 18. novembra popoludní). 6558 úmrtí. 469 769 potvrdených prípadov. 6868 aktuálne hospitalizovaných.
Žiadne z tých čísel nie je tak celkom tým, čím sa tvári. Každé potrebuje dlhý výklad a vysvetlenie: čo sa v ňom vlastne sčíta, za akých predpokladov, kde sú hlavné zdroje pravdepodobných chýb a predovšetkým, čo z toho číselného údaja vyvodiť.
Nápad profesora Duška, riaditeľa Ústavu zdravotníckych informácií a štatistiky, že by bolo lepšie zverejňovať toho menej, je úplne zlý – utajovanie je v demokracii principiálne neprijateľné a je zlé aj pragmaticky, spôsobilo by paniku.
Avšak rovnako ako mnoho úplných nezmyslov aj tento má akýsi racionálny základ. K porozumeniu situácie by sme potrebovali iné čísla. Napríklad počet zdravotníkov, ktorí sa covidom nakazili v službe.
Celkový počet úmrtí v Česku, aby sa dalo posúdiť, o koľko ho epidémia zvýšila (tento údaj síce máme, ale s oneskorením).
Číselné vyhodnotenie, kde sa ľudia nakazia najčastejšie, ktoré správanie je naozaj rizikové (aby sa dalo napríklad reálne posúdiť, ako dobrý alebo zlý nápad je otvorenie prvých a druhých tried alebo či bude rozumné otvoriť obchody pred Vianocami).
Čísla o koronavíruse nie sú výsledky futbalovej ligy, aby sme sledovali posuny v rebríčku. Mali by nám pomáhať pri rozhodovaní. Na to sa však v terajšej podobe použiť nedajú. Sú to len dáta. Dáta nie sú informácie ani vedomosti, len surovina na ich výrobu.
Za špeciálnu zmienku stojí jedna dôležitá vec, ktorú zo štatistík nevyčítate: koľko ľudí na covid nezomrelo, pretože ich zachránila intenzívna starostlivosť v nemocnici. Z toho vznikajú nedorozumenia typu „veď to nie je omnoho vážnejšie ako chrípka“.
Áno, zatiaľ v Česku v súvislosti s covidom zomrelo „len“ asi trikrát viac ľudí ako v súvislosti s chrípkou v jednej jej priemernej sezóne. Ale len vďaka tomu, akou silou sa na covid zdravotníctvo vrhlo. A bude to platiť len dovtedy, kým tú silu bude mať.
Čísla, ktoré vidíme, neopisujú voľný priebeh vecí. Opisujú doterajší výsledok veľmi tvrdého boja.
12. Nedokážeme čítať vedecké články. A vo všeobecnosti nevieme skoro nič o fungovaní prírodných vied. Toto nie je problém celej spoločnosti, rozhodne však tej jej časti, ktorá sa ku covidu aktívne vyjadruje na sociálnych sieťach, v médiách či kdekoľvek inde.
Epidémia covidu zrodila epidémiu vedeckých článkov a štúdií. Väčšina z nich je nekvalitná – a už to je pre širšiu verejnosť pomerne neznáma vec, že totiž zďaleka nie všetko, čo má vonkajšiu formu vedeckej publikácie, je spoľahlivé, pravdivé a užitočné.
V špičkových časopisoch typu Nature, Science, The Lancet, The New England Journal of Medicine a podobne prechádzajú články odborným recenzným konaním, ktoré môže trvať niekoľko mesiacov.
Vedci si už pred rokmi osvojili ako bežnú prax, že svoje práce ešte pred publikovaním zverejňujú na tzv. preprintových serveroch (ArXiv, BioRxiv, MedRxiv a iné).
Tieto servery sú dnes hlavným zdrojom prác o covide. Umiestniť sa na ne dá skoro všetko a tiež tam skoro všetko je – hodnotné objavy aj vedecký brak.
Argument vedeckou štúdiou by dnes nemal mať žiadnu váhu, kým sa nepozriete, kde vlastne vyšla, či bola recenzovaná – a tiež s akými dátami a akými metódami pracuje, čo je však väčšinou nad sily laika, hoci aj poučeného a vzdelaného v inom odbore.
Bez veľkého preháňania platí, že nech už si vymyslíte čokoľvek, vždy nájdete presvedčivo sa tváriacu štúdiu, ktorá to „dokazuje“.
Veľká časť verejnosti si neuvedomuje ani to, že nie každý s doktorátom je vedec, že titul z neho nerobí automaticky autoritu, že tí najhlasnejší sa často mýlia. Naopak, tí, ktorí chápu epidémiu do hĺbky, málokedy povedia niečo jednoznačné.
13. Nerozumieme exponenciále. Napriek všetkým dobre mieneným pokusom vysvetliť jej strmý rast starou anekdotou o šachovnici a ryžových zrnkách je pre nás krivka, ktorej okamžitá miera rastu je úmerná výške, ktorú už dosiahla, intuitívne nepochopiteľná.
Skutočná rastová krivka epidémie nie je striktne vzaté exponenciála, ale vo svojej najnebezpečnejšej fáze sa jej veľmi podobá. Na papieri sa na ňu môžete pozerať, ako dlho chcete, rovnako nevstrebete jej podstatu. A tou je, že veci okolo vás – dlhý čas stále – sa znenazdajky dajú do rýchleho pohybu.
Nie sme v situácii človeka, ktorý sa pozerá na celú krivku. Sme v situácii mravca, ktorý po nej lezie a ktorý vidí len dozadu, na dráhu, ktorú už prešiel. Dopredu nevidí, pretože nevie predpovedať budúcnosť.
Všetok náš mentálny svet, naša predstavivosť sú lineárne. Sme zvyknutí, že malá príčina vyvolá malý následok, veľká príčina veľký. Keď sa okolo nás niečo mení, vyvíja v čase, potom sa to deje stále skoro rovnakou rýchlosťou, či už je to striedanie ročných období, tep nášho srdca, alebo jazda autom.
Taký mentálny model je veľmi užitočný, pretože platí skoro vždy, umožňuje nám odhadovať, plánovať, normálne fungovať. Lenže úplne zlyhá pri stretnutí s nelineárnou situáciou. Toto je jedna z nich. V nelineárnej situácii nesmiete predpokladať, že zajtrajšok bude zhruba rovnaký ako dnešok a včerajšok – pretože nebude.
Vo svete, ktorému dočasne dominuje nelineárny dej, sa dá aj žiť a plánovať. Len sa to nesmie robiť intuitívne, pretože intuícia – vytrénovaná v lepších časoch – tu zlyháva. Kým sa nevrátia normálne pomery, musí za ňu zaskočiť logický úsudok, matematické modelovanie, vedecké metódy.
Intuícii, bohužiaľ, často hovoríme „zdravý sedliacky rozum“ a máme o nej vyššiu mienku, než si zaslúži. Nie je to
dievča do nepohody. Rozhodne nie do nepohody, ktorá nás zastihla teraz. To najúčinnejšie, čo sa teraz dá proti covidu robiť, je premýšľať o ňom.
