Sagani idú!
Ilustrácia – Vizár
Je mi jasné, že nie je zdravé, rozumné ani slušné stavať modlám oltáre. Lenže aj my, životom uplastovaní fotríci zredukovaní na sociálne roly, ktoré sme postupne na seba zobrali, potrebujeme mať svoje inšpiračné zdroje.
Autor je spisovateľ
Poznáte Ostrov kapitána Hašašara? Nie? Škoda. Spadli ste niekedy z višne? Nie? Škoda. Viete sa bicyklovať bez držačky? Naozaj nie? Naši žiaci by sa vás v tejto chvíli opýtali – mali ste vy vôbec detstvo? No nič nie je stratené. Stačí zatvoriť oči, nadýchnuť sa a vydať sa proti prúdu dní späť do čias, keď všetko dôležité bolo ešte len pred nami. Kedy, ak nie na začiatku prázdnin? Načo, ak nie za dobrodružstvom? Pamätáte sa na svoje prvé rozbité koleno? Alebo aspoň na to, kedy sa vám to stalo naposledy?
Mne včera. Kolega Janko z klubu silového aquabelingu Bodrý Bobor ma zobral na novú trasu. Nad Motešicami – áno, tam, kde Sagan urobil ten majstrovský trhák – sme zabočili do hory a lesnou promenádou lemovanou stáročnými dubmi, borovicami a vápencovými bralami sme sa dostali až na horské lúky. Museli sa páčiť aj Ľudovítovi Štúrovi, keď sa ne pozeral spod Rákocziho duba rozkošateného nad Podlužanmi. Aj ja som sa kochal. A rozbil som si koleno.
Domov som prišiel vo chvíli, keď vo večerných správach dávali reportáž z TdF – pád Sagana a Ewana. Sagan sa v spomalenom zábere kĺzal po asfalte. Ticho, zahriakla ma manželka s očami prilepenými na obrazovke, slzy na krajíčku. Nemôžem sa na to pozerať, zaúpela, televízor vypla a rozrušene odkráčala do hlbín bytu. Aj ja som spadol, pípol som nesmelo. Bez odozvy.
Jej postoj má v sebe hlbokú pravdu o živote ako takom. Sagan je hrdina, manžel len dub a stroj. Saganovou spoločenskou funkciou je víťaziť, inšpirovať, dojímať. On a jemu podobní vstupujú do našich príbytkov ako vzdialená ozvena heroických predstáv o svete, v ktorom by sme chceli a vedeli žiť, keby sme mali dostatok fantázie, odvahy a vytrvalosti. My, odrastení fotríci, sme súčasťou vlastných domácností v pozícii porovnateľnej s chladničkou. Našou úlohou je bez rečí postarať sa o upokojujúcu istotu, že všetko, čo potrebujeme pre život, je na dosah ruky. Ak sa nám čosi nepáči, občas si smieme v kúte tlmene zavrčať.
Neľutujem sa, nesťažujem, užívam si to. Napríklad na bicykli. Viem, že na svoje okolie v cyklistickom odeve pôsobím z jednej strany ako extra výdatná jaternica a z druhej ako prerastená usmiata pandrava. Napriek tomu sa aj dva razy do týždňa ochotne nasúkam do pasentného odevu z lycry a idem sa presúšať po bližších aj vzdialenejších okoliach. Na dlhšie trasy si prelepím prsné bradavky. Veku, rozumu a vlastnej dôstojnosti navzdory.
Pri mojom odchode z domu sa rodina, priatelia a známi na mňa trpezlivo a povzbudivo usmejú. Chápavo pokývu hlavou, keď po návrate hlásim objem najazdených kilometrov a zdolaných výškových metrov. Občas ma v dobrom rozmare dokonca pochvália, že veď je dobré, keď sa lemroch priberavý trocha hýbe. Ich porozumenie má však svoje limity. Vysvitne to zakaždým, keď sa chcem posťažovať na otlačený zadok. Boľavé kĺby. Oškretý bok. Kto ti to kázal? zavisne logická otázka vo vzduchu. A žiadny súcit nečakaj, dodáva ich mlčanie zreteľne.
To Sagan je iný prípad. Pred dvoma týždňami sme ho v Bánovciach – áno, tam, kam sa chodia vrany otáčať – zažili na vlastnej koži. Majstrovstvá republiky a kvalifikácia na olympiádu. Ešte deň pred pretekmi celé mesto podráždene frflalo. Lebo obchádzky. Lebo výluky dopravy. Lebo. Potom sa na štart postavil Sagan. A bolo po nervozite. Zelektrizoval celé mesto. Doslova. Zvukári mohli vypnúť generátor a aparatúra by bežala nerušene ďalej.
Sagani idú! kričali bánovskí šarvanci zakaždým, keď sa pelotón vovalil do ulíc. Preteky sa šli na sedem kôl, pretekárov bolo temer dvesto. Peletón rútiaci sa šesťdesiatkou má v sebe fascinujúcu energiu. Vyvoláva úžas, obdiv, bázeň. Zo všetkého najviac mi pripomína stádo cválajúcich koní. Tak nejako museli na protivníkových pešiakov pôsobiť jazdecké oddiely starovekých armád. Bánovské
deti to cítia podobne: Sagani idú!, kričali v radostnom ošiali, len čo sa na zákrute objavil prvý z nich. A Sagan im dal za pravdu. Vyhral. Diváci ho v návale nadšenia temer k pódiu nepustili.
Sú rôzne športy, rôzne idoly. Je leto, ostaňme pri cestnej cyklistike. Len ja sám som bol vo svojich predstavách postupne Szozdom, Surkowským, Abdužaparovom, Klasom, Endurainom, Škodom, Merckxsom, Gálikom, Jurčom, Ludwigom, Svoradom, Velitsom. Ale úplne a najviac som sa identifikoval s Lanceom Armstrongom. Sedemkrát vyhral Tour de France. Prekonal rakovinu a znova víťazil. Sympaťák, rázny chlap, bojovník. No nezbožňuj ho! Možno to svedčí o mojej nedostatočnej emočnej vyspelosti, ale priznám sa – bezvýhradne som ho obdivoval. Až do chvíle, kým nevysvitlo, že dopoval.
Je mi jasné, že nie je zdravé, rozumné ani slušné stavať modlám oltáre. Zlaté teľa je vždy len zlaté teľa. Lenže srdcu nerozkážeš. Aj my, životom uplastovaní fotríci zredukovaní na sociálne roly, ktoré sme postupne na seba zobrali, potrebujeme mať svoje inšpiračné zdroje. Bez nich nedokážeme zarábať peniaze, kosiť trávniky, voziť rodiny na dovolenky, pomáhať deťom stavať ich hypotékami podmienené raje na zemi, polievať vnúčencom hriadky s hráškom. Bez nich nedokážeme ani dôstojne starnúť.
Keď nás niekto oklame tak, ako mňa oklamal Lance Armstrong, dokáže to nami otriasť naozaj hlboko. Pravdaže, preto, že nejaký chorobne ambiciózny vagabund chronicky podvádza celému svetu na očiach, chlieb lacnejší nebude. Lenže ak takto niekto podvedie deti, je to zločin proti ľudskosti. Nemyslím to obrazne, nevnímam to ako prehnane patetickú pózu. Veď kde sídli číra radosť z bytia, ak nie v detskej duši? Ech, Peter, máš nad nami veľkú moc. Oveľa väčšia je však tvoja spoločenská zodpovednosť. Či sa ti páči, alebo nie, zvolili sme si ťa. Tak teraz choď, ži a vyhrávaj. Alebo prehrávaj. Len nás nepodvá… Nie, nedopoviem. Lebo zlo načúva, neslobodno mu našepkávať.
Nevravím, že zo Sagana treba hneď urobiť predsedu vlády. Na takúto servisnú prácu by ho bola škoda. A nielen preto, že sa u nás ujal taký zvyk, že ľudia na vedúcich postoch raketovým tempom neuveriteľne osprostievajú a podliehajú papalášizmu na nespočetne veľa spôsobov. Ale energiu, to mluno (starý slovenský výraz pre elektrinu), ktoré je schopný svojimi pedálmi každý sagan vygenerovať, nejako rozumne zhodnotiť treba. Ale to už nie je robota pre Petra Sagana. Špeciálne toto je výzva pre nás – funny old men in lycra. A nech nám je metodickou pomôckou vedomie, že jednotka efektivity vyjadrujúca pomer vynaloženého úsilia potrebného na jeden radostný detský úsmev by sa pokojne mohla volať jeden sagan.
Ešte jedna vec, Peter. Prepáč, že ti tykám. Je to taký paradoxný singulár majestaticus. Bez toho, aby som sa chcel dotknúť akéhokoľvek božstva, podotýkam, že naozajstným hrdinom sa zásadne tyká. Už od čias antiky – Odyseus, Herkules, Achiles, Prometeus, antický predobraz Krista. Inak by sme sa my, obyčajní sentimentálni cyklisti, svojim vzorom ani len do tváre pohliadnuť neodvážili.
Bolesť a sklamania patria k životu. Aj smútky, trápenie a plač. Len nie klamstvo, Peter. Na
bicykli si nesporne frajer, no to je ešte nič proti tomu, čo všetko dokážeš aj mimo trate. Étos tvojho mena je medzi bánovskými chalančekmi nesmierne vysoko. Jeden taký, čo mu sponad harmoniky trčia iba uši, si bol u nás v škole práve po vysvedčenie. Ponúkli sme ho cukrovou vatou. A on hovorí: No dobre, ale len takúto malú. A široko rozpaženými rukami urobil kruh, do ktorého by sa poľahky zmestila kôpka sena, z ktorej by vyžili dva kone pol zimy.
Peter, vyhrávať sme sa s tebou už naučili. Teraz nás čaká ťažšia časť príbehu. Musíme sa naučiť prehrávať. Padať. Vstávať. Ísť ďalej. Čoraz častejšie bez potlesku. Bude to stále namáhavejšie, ak to má byť bez straty ilúzií. Včera šarvanci kričiaci od nadšenia, zajtra plešatejúci pupkatí fotri postávajúci po kútoch. Pripravení zavrčať zakaždým, keď nám niečo nejde pod fúz. No nech. Kým sme ochotní ostať tým, ktorí nás potrebujú, poruke, je to v poriadku.
A keď bude najhoršie, stále je tu ostrov kapitána Hašašara. Naozaj neviete, kde to je? Zatvorte oči a vykročte. A keby ste sa ostýchali, zájdite do prvého kníhkupectva a opýtajte sa na niektorú z knižiek pre deti. Napríklad od Jaroslavy Blažkovej. Veď leto sa ešte len otvára.