jerry74
Mesto: Hrnčiarska Ves
Založený: 29.12.2016
Príspevky: 1 416
Andrej Bán,Nko...
Zoznamy údajných vlastizradcov, často s ich fotografiami, ktoré kolujú po internete, ale aj sa vylepujú v skutočnom priestore, sú pre demokraciu a jej inštitúcie, najmä políciu, prokuratúru a justíciu, posledným mementom.
Po ňom bude nasledovať iba jedno – skutočné násilie.
Roky sa čičíkame úvahami, kam až siaha sloboda prejavu, či a ako by mali byť kotlebovci, mazurekovci, Blaha a iní braní za svoje verbálne prejavy na zodpovednosť. Dnes vidíme, že sú to stratené roky. Dojemná ohľaduplnosť k extrémistom, k ich „právu na slobodu prejavu“ nás dohnala tam, kde sa Slovensko nachádzalo pri nástupe Tisovho klérofašistického režimu v roku 1939. Napokon, presne to sa dalo očakávať.
Tých, ktorým ide o násilie a koniec demokracie v tejto krajine, nemôže uspokojiť „americké“ široko chápané právo na slobodný názor, ktoré im táto spoločnosť poskytuje.
Utilitárne právnický výklad hovorí, že ak slovo nevyzýva na fyzické násilie, nie je samo násilím. Túto hranicu dnes Slovensko prekročilo.
Každému musí byť jasné, že ak sa na niečom dome či plote objaví ceduľa „tu býva vlastizradca“, ak sa šíria fotografie „vlastizradcov“ z radov poslancov Národnej rady (čím sa inak nedávno vyhrážal Robert Fico, keď neúspešne žiadal aklamatívne hlasovanie o obrannej zmluve), je zle. Veľmi zle.Dovoľte jednu osobnú skúsenosť. V apríli 2017 som moderoval v Kežmarku dnes už pamätnú diskusiu občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko Otvorene o extrémizme. Jeden z najsilnejších momentov nastal, keď profesor Pavel Traubner, ktorý prežil holokaust, roztraseným hlasom ukazoval ceduľu, ktorú musel mať za vojny jeho otec – Židovský obchod. Prítomná zhruba stovka členov a priaznivcov ĽSNS v zelených mikinách na čele s Mazurekom sa povznesene uškŕňala či uchechtávala. Stálo ma veľa síl ovládnuť hnev.
Dnes by som už ovládnutie hnevu či pobúrenia považoval za občiansku slabosť.
Mnohé vojny v dejinách, aj novodobých, sa začali označením „tých druhých“ a ich majetku ceduľami zradcov či vlastizradcov. Vražedné komandá a polovojenské jednotky chodili v predvečer jatiek od domu k domu a označovali ich. Tu bývajú naši, tam nepriatelia. Išlo o jasný a nespochybniteľný dôkaz, ako sa správne orientovať, koho znásilniť či zabiť, koho ušetriť.
Dialo sa to v 90. rokoch počas vojen v bývalej Juhoslávii aj v Rwande. Dialo sa to aj počas nacistického pogromu na Židov v Nemecku v novembri 1938, ktorý je známy ako Krištáľová noc.
A dialo sa to aj za Tisa. Archívy sú plné fotografií s namaľovanými nápismi na spôsob „Žid je náš nepriateľ“. Alebo „Cigánom, psom a Židom vstup zakázaný“.
Taktika a politika ustupovania zlu vo falošnej nádeji, že násilník si to rozmyslí, vedie iba k tomu, že ten je ešte viac povzbudený. Týka sa to dnes Putina v súvislosti s Ukrajinou, týka sa to aj slovenských radikálov každého druhu.
Je iba jedna cesta – dôrazne a tvrdo proti násiliu vystúpiť. Stíhaním protagonistov tejto nechutnej kampane, ale aj občiansky prejaveným názorom.
Je dvanásť.