Predvčerom som si odskrtol z TODO spanie sám v strede lesa. Bol som v jednej doline na lúke, okolo mňa na každú stranu minimálne kilometer lesa. Najbližšia obec cca 4km vzdušnou čiarou. Celú 100km cestu tam som nebol rozhodnutý, či prespím v lese, alebo niekde na okraji. Zvedavosť rozhodla a keď som zišiel v lese do doliny, už sa mi nechcelo vracať a vypadali to tam celkom fajn. Lúka, altánok, ohnisko, kopa dreva všade. Okolo ôsmej večer som si robil v altánku večeru, keď asi 15 m odomna zacujem praskanie konárov. Zasvietil do lesa a svetlo sa mi vráti naspäť asi zo 6 párov očí. Prvá myšlienka, medvede, som v pi... Nastavím na
čelovka 1300
lumenov a zisťujem že sú to "len" diviaky. 15m odomna v strede lesa. Svetlo ignorovali. Našťastie keď som zakričal, zaregistrovali má a ušli späť do tmavého lesa. Ďalej som to už neriešil, nanosil som si drevo, urobil oheň, uvaril čaj a takmer do polnoci som tam sedel. Občas niečo v diaľke silno zapraskalo, zrejme konár pod nohou nejakého zvierata. Zalahol som o polnoci do stanu. Zvuky lesa boli veľmi pestré, od hulania rôzneho vtáctva, cez práškom konarov, po hučanie potoka. Ráno celkom zima na mňa, asi 1 C. 2 letné
spacáky ale zafungovali parádne a vôbec sa v tom nespalo zle.
Či by som to chcel absolvovať zas, to už asi nie. Prečo som to urobil? Hľadanie vlastných hraníc? Netuším, skúsenosť ale veľmi zaujímavá.