Dlhe citanie, ale konecne vyvazeny a rozumny nazor na medveda... zdroj FB
Indiánsky pohľad na medveďa
ODPOVEĎ, ako to vlastne funguje v samotnej prírode, bez predsudku zlej propagandy človeka.
Neznalosť o medveďoch vyvoláva v ľudoch strach, je to logické.
Poznám Lesníkov, Poľovníkov, Ochranárov, Turistov, ktorý žijú priamo v centre výskytu medveďa a naučili sa tam žiť, pochopiť zákon prírody, bez emócie zlých zvierat .
Pod vplyvom neférovej propagandy, ktorá často vykresľuje medveďa iba ako nebezpečné zviera, sa mnohí milovníci turistiky začali báť chodiť do lesa a ak sa do hôr napokon vyberú, obava z medveďa je často hlavnou témou ich debát počas putovania. Sú pod vplyvom hystérie, ktorá podnecuje strach veľmi podobný strachu z odlišných ľudí - je to strach z divých šeliem, najčastejšie vlkov alebo medveďov. Stretávam sa s tým u turistov často a pretože sa blíži hlavná sezóna. Indiánsky pohľad hovorí, že zvierat sa netreba báť, ale je treba mať k nim rešpekt a úctu. Aj staré slovenské príslovie hovorí: “Kto sa bojí vlka, vlka, nech sa v lese nepotĺka.” Ale ostaňme pri medveďoch.
Úcta a rešpekt nielen k medveďom, ale aj voči človeku znamená, že ho akceptujeme takého aký je a neprekračujeme jeho hranice. Aby sme to mohli urobiť, musíme poznať jeho odlišnosti a rešpektovať jeho autenticitu. Nemôžeme si predstavovať, že sa bude správať len tak, ako to vyhovuje nám a keď tak nerobí, označíme ho za nebezpečného a vyhlásime na neho pohon tak, ako sa to dialo v minulom storočí.
Medveď je náš blíženec. Podobne ako vlky, aj on v minulých storočiach odchoval veľa zatúlaných alebo odložených ľudských mláďat a rozumie veľmi dobre tomu, aký je rozdiel medzi mláďaťom a dospelým. Preto sa netreba obávať chodiť s deťmi do lesa. Veľmi blízky je nám aj tým, čím sa živí a preto, keď ideme do lesa na jahody, maliny, čučoriedky, brusnice, černice alebo huby, musíme rátať aj s jeho prítomnosťou. Našťastie je to plaché a veľmi slušné zviera a vždy radšej obozretne prepustí svoj rajón drzým votrelcom. Asi preto, lebo má s nami aj veľmi zlé skúsenosti. Vyčkáva a prispôsobuje svoj biorytmus včasným ranným hodinám alebo neskorým večerným, aby sa najedol. Rešpektuje nás, ale ako ho rešpektujeme my, keď vojde do našich záhrad? Chceme ho zabiť, pretože si myslíme, že tam nemá čo hľadať a že nás ohrozuje. Navyše aj poľovníci ohrozujú medveďa práve v jeho teritóriách puškami. Ako má vedieť, či sme poľovníkmi alebo nie?
Ak vychádzame z toho, že medveď je veľmi inteligentné zviera, musíme sa správať tak, aby pochopil, že poľovníkmi nie sme. Po desaťročiach skúseností, ktoré sa mi podarilo pri pohybe v medveďmi husto obývanom teréne získať a nikdy ho nestretnúť zoči-voči, mi vychádza, že najdôležitejším pravidlom je dať o sebe vedieť. Medveď má veľmi dobrý sluch a preto, ak idú po turistickej cestičke minimálne dvaja ľudia a priebežne sa rozprávajú, nič im prakticky nehrozí. Mali by sa ozývať, nie však na seba kričať. Krik nemá rada hlavne medvedica s mláďatami a myslím, že vôbec žiadne zviera. Zvieratá však akceptujú, ba dokonca majú veľmi radi, keď´ sa s nimi rozprávate. Aj divé, len to treba skúsiť /zajac, jelene a pod./
Človek môže pokojne chodiť po medvedích terénoch aj sám, ale musí dávať priebežne medveďovi, ktorý je vždy omnoho bližšie, ako si myslíme, najavo, kde sa pohybuje. Najlepšie je pospevovať si alebo pri nedostatku hudobného talentu len kedy-tedy povedať: ”Maci, maci, tu som.” Je dôležité hovoriť to vľúdnym a priateľským hlasom a naozaj nemať strach, veď ste neprišli na rozdiel od poľovníkov do lesa so zlými úmyslami a preto sa niet čoho obávať. Takto medveď vie, že naňho nestriehnete a vaše čisté úmysly chápe. Ak ste mierumilovný a chodíte na tie isté miesta, medveď si vás podľa čuchu zapamätá a vie presne, že ste to vy a nie nejaký iný človek. Vie, že nie ste poľovník, pretože je otázkou rešpektu a slušnosti, že mu dávate vedieť, kde sa v jeho teritóriu nachádzate. Toto je jeho záhrada a vy ste tam na návšteve. Zvieratá sú veľmi vnímavé na emócie a intuitívne vycítia, či sa v prírode pohybujete pokojne, alebo nie. Keď sa pohybujete so strachom, zviera to z vášho potu vycíti.
Medveď má taký veľký a fantastický nosík, že vás zacíti aj na pár kilometrov. Je to dômyselné ústrojenstvo, ktoré však nemusí fungovať, ak vietor fúka od neho smerom k vám. Preto, ak fúka vietor, je dobré sledovať jeho smer podľa toho, kam idete. Ak idete napríklad pozdĺž zurčiaceho potoka, je dobré skontrolovať vietor, lebo vtedy vás medveď nemusí počuť a ak vás ani nezacíti, zvyšuje sa možnosť dostať sa s ním do kolízie. Preto je potrebné hlasnejšie sa ozývať.
Najdôležitejšia vec, ktorú by si mal človek pohybujúci sa vo voľnej prírode uvedomiť, súvisí práve s jeho čuchom. Všetky zvieratá ho majú vysoko vyvinutý a tak jeleň, vlk, líška či diviak prirodzene zacítia pach medveďa a preto sa mu z diaľky vyhnú. Medveď je takto zvyknutý, že mu zvyčajne nikto neprekročí útočnú vzdialenosť, ktorá sa tak volá preto, lebo jej prekročenie si zviera vysvetľuje ako útok. Lenže odkiaľ má medveď vedieť, že človek, napriek tomu, že vyzerá podobne ako ostatné živočíchy, nemá čuch vyvinutý tak ako oni a ani len netuší, že sa dostal do jeho útočnej vzdialenosti? Medveď má jediné vysvetlenie: tento tvor ma ohrozuje, trúfa si na mňa, aj keď dobre vie o mojej prítomnosti. Musím sa brániť! A kolízia je na svete. Nie vinou medveďa, ale vinou človeka. Aj človek si musí dávať v divej prírode pozor a predpokladať, že niekedy i medveď môže poľaviť v ostražitosti, lebo si zdriemol. Alebo vietor fúka smerom k nám. A riadiť sa pravidlom: keď ma necíti, nech ma aspoň počuje. Vo väčšine prípadov sa dá spoliehať na ostražitosť medveďa, nie však vždy.
Ak si odmyslíme útočnú vzdialenosť, pričom našou hlavnou starosťou v prírode by malo byť ju neprekročiť, akákoľvek iná vzdialenosť je pri zachovaní pokoja veľmi príjemným zážitkom pri stretnutí s medveďom. Obvykle sa postaví na zadné laby, ušká hore a vyhodnocuje situáciu. Nepozerať sa mu do očí je ďalším pravidlom, pokojne odísť, ale po očku sledovať situáciu. Sme preňho niečo ako vlk, nie sme jeho korisťou. Sme rovnocenným partnerom a tak sa treba aj správať. A tešiť sa, že na Slovensku máme medvede a nie tigre. Tiger by nás pol hodinu sledoval bez toho, aby sme to tušili a v nestráženom okamihu bez varovania zaútočil zozadu. Toto nie je prípad medveďa.
Na turistických chodníkoch sa pri troche všímavosti dá prítomnosť medveďa celkom ľahko zistiť. Ľudia si obvykle neuvedomujú, že medveď sa veľmi často presúva práve po turistických chodníkoch v ranných alebo večerných hodinách, lebo to znamená pre neho rovnako ako pre nás ľahší presun ako po zarastenom lese. Zanechá po sebe ležoviská /na chodníku medzi Tatranskou Lesnou a Hrebienkom ich jedno leto bolo okolo 300/, veľmi rád oblamuje konáre jarabiny alebo iných nižších listnatých stromčekov, necháva značky na kmeňoch stromov, prevracia kamene, pod ktorými hľadá larvy, rozhrabáva mraveniská /no tie na rozdiel od tvrdení poľovníkov nezaniknú, ale obnovia sa/ a rozdlabáva pníky, z ktorých ostávajú nádherné medvedie oltáriky. Ležoviská si zvykne robiť pod malinovými kríkmi a čo je udivujúce a pre človeka nepochopiteľné, najkrajšie maliny necháva visieť na konáriku rovno pred ňufákom, kde odpočíva, a ani sa ich nedotkne. A keď vás začuje, že idete na jeho maliny, iste nie veľmi rád, ale zdvihne sa, prenechá vám presne tie najkrajšie nad jeho ležoviskom a vytratí sa. Ktovie, či by ich bránil, keby sme neboli vymysleli zbrane, nevieme. Možno má zakódované, že je to s nami vopred prehratý boj, ale aj tak sa mi zdá toto jeho správanie obdivuhodné. Nech už je to akokoľvek, som vďačný medveďom, že sa s nimi môžem cítiť v lese bezpečne.
To, že máme možnosť prežiť život spolu s takýmito veľkorysými tvormi, je vlastne zázrak, o ktorom príliš civilizované krajiny, ktoré si vyhubili všetky vlky aj medvede, môžu len snívať. Napriek tomu, že tieto nádherné šelmy majú s nami kopu starostí, prejavujú voči nám v divočine úctu a rešpekt, veľa pochopenia aj trpezlivosti. Sú to ušľachtilé bytosti, od ktorých sa máme veľa čo učiť.
16.05.2023 - 15:01:07
117
navigate_next
Rovnaký názor mám aj ja.
