Po dvoch rokoch vyšlo na Svitom slnko, hurááá
a tak som moho prejsť svoj jubilejný, piaty Horal - vždy len Lejzi
Tešil som sa ako malý
chlapec a ako sa mi to občas stáva, nedopadol som až tak dobre. Trochu som sa zbytočne vyšťavil v úseku z Lopušnej nad Šuňavu, kde som sa snažil výjsť v sedle ti prudké výjazdy. Asi to bolo zbytočné... Chvíľu mi trvalo, kým som to potom rozdýchal, v stúpaní za Vikartovcami som sa už ale zase usmieval a tešil sa.
Po občertvovačke v Tepličke ma nepríjemne prekvapilo, kadiaľ vedie trať - prudké stúpania cez rúbaniská sa mi nepáčili, hrozne nerád tlačím a tu som skrátka musel, síl navyše už nebolo.
V nasledujúcom zjazde mi kameň (asi) trafil zospodu stred a zlomil plastové vodítko laniek prešmýkača a prehadzovačky
V prvom momente ma oblial studený pot, už som sa videl, ako tlačím
bike až do Svitu. Potom som to provizórne zahákol a na jednom prevode sa dokotúľal až do Šuňavy. Tu chcem veľmi pekne poďakovať posádke občerstvovačky, ktorá mi pomohla so spojazdnením
biku (zlaté zip pásky) do tej miery, že som opäť moho radiť - síce to šlo ťažko a nepresne, ale šlo.
Táto nehoda (či náhoda) ma dosť rozladila, zvyšok trate som si už nevychutnal. Tešil som sa na singlíky na záver, ale úprimne, už som chcel byť v cieli a mať pokoj.
Organizátorom skladám poklonu, podľa mňa bezchybný priebeh maratónu.
Osobne sa mi viac páčila trať, ktorú som naposledy absolvoval v roku 2006 (mám radšej dlhšie, tiahle stúpania, ako strmé a kratšie kopčeky), ale chápem obmedzenia, ktoré spôsobili vlastníci lesov a pozemkov.