Stúpania na Martinky nie sú extrémne strmé, ale je to dosť veľké prevýšenie. Ísť to v takej tridsaťstupňovej horúčave je makačka, a nejeden borec z bratislavskej hrádze by sa tam poriadne zapotil.
Krátke stúpanie pokiaľ je na asfalte kde koleso drží sa dá dať v pohode postojačky. Pri šotoline je to o plášťoch a geometrii bicykla. U mňa je výhoda že mám 29er s klasickým nedokriveným rámom a dlhou zadnou stavbou, takže v nespevnenom teréne dokážem v
sedle ťahať aj tam kde by na 26 už dvíhalo predné koleso. To si pamätám ešte ako decko, keď som jazdil pidikolesá. Keď bol strmší kopec a ja som dal najľahší predod, dvíhalo mi predné koleso, a ja som si dával otázku: prečo sa to doboha volá
horský bicykel keď sa s tým nedá nikam do kopca dostať?
Ináč sranda, viac krát som si v diskusiách všimol také názory že
bicykle nepatria do Bratislavy a nemajú tam ako dopravný prostriedok perspektívu, lebo Bratislava je prevažne v KOPCOCH.
Vtedy si vždy spomeniem na tie naše kopce.
Ešte si pamätám ako som kedysi dávno veľmi krátku dobu býval na podnájme v Karkovej vsi pri Centrume u takého jedného zakomplexovaného úchyláčika ktorý sa vyžíval v tom že svojich podnájomníkov rozoberal neľútostným šikanovaním. Vtedy som ešte nemal bicykel. Len som nad jeho kúpou uvažoval. Pýtal som sa ho či by som ho tam mohol mať. On že áno, a ukázal mi taký spoločný priestor z ktorého by mi ho hneď ukradli. A pýtal sa ma že kde pracujem. Povedal som že v Dúbravke. A on povedal: preboha, ale veď to je (od Iuventy k Centrumu) DO KOPCA!