ostatne sem nechcem ani pisat
canopus: presne ten čo má nohy ako nemecký drahár Forsteman 
, tak s tým som išiel. Mal dres Dukla Bratislava. AŠK Inter sú asi iný klub. Samozrejme takéto brdky a jemné stúpania vie nenormálne ťahať, takže som mu občas ani ja nestačil, ale podarilo sa mi to vždy dotiahnúť.
Ja napríklad neviem, ktorý si bol ty. Spoznal som tam Peto02, Federera, ale teba som akosi prehliadal a tiež neviem, ktorý bol Filini.
A ešte k Jasnej pre všetkých premiéristov.
Rýchlosť sa pohybuje okolo 30 km/h, samozrejme v zjazde sa to nebrzdí nasilu a bežne sa ide aj cez 40 km/h. Pokiaľ fúka vietor do chrbta, ako napr. v doline Hronu, tak bežne sa ide aj 35-37 km/h po vetre ak to ťahači trochu rozbehnú, ale viac menej to kontrolujú. Vlnky, ktoré sú medzi Sereďou a Olichovom a hlavne medzi Ružomberkom a L. Mikulášom sa idú mezdi 16-24, podľa sklonu, vetra,...
Kopce sú samotná kapitola či už stúpanie na Donovali, alebo stúpanie do Jasnej. Tam sa tomu nechá voľný pretekársky priebeh a každý si to šliape jednotlivo podľa toho ako na tom je s kondičkou. Väčšinou sa to začne trhať od Starých Hôr, kde sa začína zdvíhať cesta a potom na začiatku Demänovskej Doliny, kde sa to po malej pit a cik pauze a zhromaždení balíka rozbehne sám každý na to čo v ňom po 300 km ostalo.
Ja osobne sa zúčastním už 4. ročník po sebe. A zo skúsenosti viem, že najhoršie je to v druhej polovici pelotónu. Tam človek najviac pociťuje tie vlny, ktoré vznikajú pri rozjazdoch a dojazdoch z kopčekov do kopčekov a dobiehanie medzier a následné brzdenie. Proste húsenicový efekt. Celé je to veľmi náročné na psychiku, lebo človek musí mať stále pripravené prsty na brzde a oči na stopkách s neustálim pohľadom pred seba. Veľakrát, stačí len malé nesústredenie a už je problém. Samozrejme pády sú aj tam, ale zažil som aj ročník, kedy bol iba jeden pád a to už na 20 kilometri. Bol to sám bývalí hokejista Pukalovič a zvyšných 295 km absolvoval v aute.
Ja osobne sa neviem nikdy dočkať úž prvého stúpania na Donovali, lebo min. po psychickej stránke si oddýchnem od neustáleho strehu v balíku. A trochu viac sa aspoň zapotím a nevadí mi ani keď je rozpálený asfalt a pečie slnko s 30 st. v tieni.
V druhom stúpaní ma prepadne už iba taká eufória, že mám za sebou cez 300 km a tých smiešnych cca 10 km si už len tak pospevujem popri funení "my už jdeme do finále, da-dadá-da dá da dá"
, tak s tým som išiel. Mal dres Dukla Bratislava. AŠK Inter sú asi iný klub. Samozrejme takéto brdky a jemné stúpania vie nenormálne ťahať, takže som mu občas ani ja nestačil, ale podarilo sa mi to vždy dotiahnúť.Ja napríklad neviem, ktorý si bol ty. Spoznal som tam Peto02, Federera, ale teba som akosi prehliadal a tiež neviem, ktorý bol Filini.
A ešte k Jasnej pre všetkých premiéristov.
Rýchlosť sa pohybuje okolo 30 km/h, samozrejme v zjazde sa to nebrzdí nasilu a bežne sa ide aj cez 40 km/h. Pokiaľ fúka vietor do chrbta, ako napr. v doline Hronu, tak bežne sa ide aj 35-37 km/h po vetre ak to ťahači trochu rozbehnú, ale viac menej to kontrolujú. Vlnky, ktoré sú medzi Sereďou a Olichovom a hlavne medzi Ružomberkom a L. Mikulášom sa idú mezdi 16-24, podľa sklonu, vetra,...
Kopce sú samotná kapitola či už stúpanie na Donovali, alebo stúpanie do Jasnej. Tam sa tomu nechá voľný pretekársky priebeh a každý si to šliape jednotlivo podľa toho ako na tom je s kondičkou. Väčšinou sa to začne trhať od Starých Hôr, kde sa začína zdvíhať cesta a potom na začiatku Demänovskej Doliny, kde sa to po malej pit a cik pauze a zhromaždení balíka rozbehne sám každý na to čo v ňom po 300 km ostalo.
Ja osobne sa zúčastním už 4. ročník po sebe. A zo skúsenosti viem, že najhoršie je to v druhej polovici pelotónu. Tam človek najviac pociťuje tie vlny, ktoré vznikajú pri rozjazdoch a dojazdoch z kopčekov do kopčekov a dobiehanie medzier a následné brzdenie. Proste húsenicový efekt. Celé je to veľmi náročné na psychiku, lebo človek musí mať stále pripravené prsty na brzde a oči na stopkách s neustálim pohľadom pred seba. Veľakrát, stačí len malé nesústredenie a už je problém. Samozrejme pády sú aj tam, ale zažil som aj ročník, kedy bol iba jeden pád a to už na 20 kilometri. Bol to sám bývalí hokejista Pukalovič a zvyšných 295 km absolvoval v aute.
Ja osobne sa neviem nikdy dočkať úž prvého stúpania na Donovali, lebo min. po psychickej stránke si oddýchnem od neustáleho strehu v balíku. A trochu viac sa aspoň zapotím a nevadí mi ani keď je rozpálený asfalt a pečie slnko s 30 st. v tieni.
V druhom stúpaní ma prepadne už iba taká eufória, že mám za sebou cez 300 km a tých smiešnych cca 10 km si už len tak pospevujem popri funení "my už jdeme do finále, da-dadá-da dá da dá"
