K eď sa Janko Hraško narodil, hneď sa mu na svete zapáčilo. ... Prišli na roľu, Janko Hraško vyskočil volovi do ucha, aby ho lepšie počul, a hejsa, Kešo, ...
KEBY NIEKOHO ZAUJMALO AKO TO DOPADLO :
Keď sa Janko Hraško narodil, hneď sa mu na svete zapáčilo. Ale jeho mamka lamentovala: „Bože, bože, aké je len to chlapča drobné, ani hrášok! Čože z neho, takého malinkého, bude?„ A poplakúvala, že ani krštenie nemá z čoho spraviť, chalupa je zadlžená, komora načisto prázdna.
Chlapček ako hrášok vyskočil, aby ho mamka lepšie videla, a vraví: „Mamko moja, nič sa vy netrápte, ja vám všetko obstarám!„ Vybehol z chalupy rovno do hory, v hore chytil diviaka a doniesol ho domov na pleci. „No, mamko, teraz už varte a pečte, nech je krštenie, ako má byť. A meno mi dajte Janko Hraško.„
Práve vtedy sa vrátil z poľa otec a spytuje sa: „Tak čože sa nám narodilo, chlapček, či dievčatko?„
„Ani chlapček, ani dievčatko,„ zakričal Janko Hraško, až sa steny zatriasli, „ale sa vám narodil chlap!„
A sadol si s otcom za stôl, jedli a pili, otec za misu, Hraško za dve, otec za džbán, Hraško za dva. „Vidím, že si ty naozaj chlap,„ vraví otec, „a keď je tak, zajtra pôjdeme orať.„ A Janko rád, lebo vedel, že oranie je chlapská robota.
Prišli na roľu, Janko Hraško vyskočil volovi do ucha, aby ho lepšie počul, a hejsa, Kešo, hejsa, Sivoň! Orali, ani keby im hral. Otec videl, že im robota aj bez neho dobre ide, nuž sa vyvalil pod vŕbu, klobúk na oči, a chrápal, ani čo by buka pílil.
Ide okolo pán na koni. „Hej, sedliak, čo si sa tu rozdrichmal!„ ďobol ho paličkou. „Pozri, voly ti samy po roli chodia!„
Otec vyskočil na rovné nohy, hlboko sa pánovi klania. „Voly nechodia samy, prosím pekne, ale ich môj syn Janko poháňa.„ Pán hľadí, oči vyvaľuje, lebo nijakého syna nikde nevidí. A on si pekne povoláva: „Hejsa, Kešo, hejsa, Sivoň!„
„Veď počuť ho teda počujem,„ vraví pán, „ale nikde nevidím toho tvojho syna. Tak kdeže je v parome?„ „Vo volovom uchu sedí, vaša milosť.„
Pozrie pán volovi do ucha a oči sa mu rozsvietia ani kršiakovi: „Neslýchané čudo, takéto chlapčiatko! Sedliak, predaj mi ho, dám ti zaň dvadsať dukátov.„
„Nepredám, vaša milosť. Ako by som mohol, veď je to moja krv!„
„Dám ti päťdesiat dukátov!„
„Nemôžem, vaša milosť, hoci by sa mi tie peniaze veľmi zišli!„
„Tak ti dám sto dukátov! Ber, kým som dobrej vôle, lebo aj inak môže byť!„
Tu Janko Hraško žmurkne na otca: „Len ma predajte, tatko, pomôžete si z biedy. A pánovi ja ujdem!„ Naveľa-naveľa otec pristal. Pán vytiahol z kabáta meštek, vyčítal otcovi sto dukátov, Janka Hraška vopchal do mešca k ostatným peniazom – a poďho cvalom preč. Tešil sa, akú radosť bude mať jeho žena, keď jej donesie túto živú hračku.
V mešci bolo tma aj tesno, aj povetria nedochodilo. Vytiahol Hraško nožík a šmyk! Rozrezal mešec i vrecko na pánovom kabáte. Hneď sa mu ľahšie dýchalo. A potom začal vyhadzovať dukát za dukátom, dukát za dukátom. Keď už ostatný tavon vyhodil, vyskočil za ním aj on. A beží si naspäť po ceste, dukátiky zbiera, poriadna kôpka ich bola. Tak prišiel pekne-krásne domov.
„No, tatko, tu si máte aj syna, aj ešte ďalšie dukáty,„ vraví otcovi. Ale ten krúti hlavou: „Synku, synku, z toho nič dobrého nevykvitne!„
Mamka práve halušky hádzala. Hraškovi už v bruchu hudci vyhrávali, nuž vyskočil na ohnisko, potom hrncu na ucho a lapá tie halušky. Čo ktorá navrch vypláva, už ju chmatne, dosýtiť sa nemôže. V tej chvíli dupot pred chalupou, ani čo by regiment vojska vykračoval. Rozletia sa dvere, a to ten pán a hneď aj s pandúrmi. Že tak a tak, chlapča prebíjanô ufujazdilo, ba ešte i peniaze ukradlo. A že sa istotne len domov vrátilo, tak aby mu ho hneď zas dali! Hraško pošepol mamke: „Nože prichlopte hrniec pokrievkou!„ Mamka tak urobila.
Hľadal pán Janka Hraška, hľadali ho pandúri, celú chalupu čím hore, tým dolu prevrátili, len do toho hrnca na ohni im nezišlo na um pozrieť. A Hraškovi tam už bolo načisto horúco. Nenašli ho teda, ale zato našli otcove dukáty, tie všetky vzali, ba ešte aj voly z maštale so sebou pojali, vraj za pokutu. A pán sa vyhrážal, že veď si on ešte na toho fafrnka posvieti.
Keď napokon odišli, mamka chytro zodvihla z hrnca pokrievku. Janko Hraško vyskočil von a moce sa po izbe, ani čo by mal v hlave motolicu, tak ho tá horúčava omarila. Ale prešlo mu, ba cítil sa potom ešte mocnejší, celkom sa v tej vriacej vode zaoceľoval.
„Otec a mamka moja,„ hovorí, „ja musím od vás preč, lebo tu by som už nemal pokoja a popri mne ani vy. Vyberiem sa ja do sveta a nevrátim sa, kým vám všetku škodu nevynahradím. Otec i mamka zalomili rukami, lebo im synček už veľmi k srdcu prirástol. Ale uznali, že má pravdu, a vypravili ho do sveta.
A čo Janko Hraško zažil pri svojom putovaní, to sa dozviete v budúcom čísle.
navigate_next
no za 10litrov staci specifikacia mtb...
