V podobnom duchu ako vždy - (Samo Marec)
Rok po prepuknutí pandémie sme rozhádaní na zásadných otázkach aj nepodstatných detailoch.
Jedinýkrát bolo všetko jasné vtedy, keď korona ešte len prišla, a jasné to bolo preto, že nebolo jasné vôbec nič, takže bolo jasné, že treba všetko zavrieť. Potom bolo už len horšie.
Krátko potom sa totiž ozvali ľudia, ktorí sa pýtali, či vôbec zatvárať, a ak áno, tak ako a na ako dlho. A keď sa potom uvoľňovalo, tak sa ozvali iní ľudia, ktorí sa pýtali, či uvoľňovať, a ak áno, či takto.
Lenže potom prišlo leto a uvoľnilo sa, takže sa opäť diskutovalo o tom, či by sa malo uvoľňovať viac alebo menej a na ako dlho a kam ísť a kam neísť a či je to zodpovedné a či je človek, ktorý išiel na výlet do vedľajšieho okresu, rovnako zlý ako ten, čo išiel do zahraničia. A čo s tými, čo išli do zahraničia.
Diskutovalo sa o tom, čo by mala robiť vláda, a vláda hovorila, že robí, ale aj o tom, kto ten boj vlastne vedie. Raz sa totiž hovorilo, že ho vedie premiér, ale práve ten potom povedal, že ho nevedie on, ale odborníci, ale potom zase povedal, že sa na to nedá pozerať, takže to zase musí zobrať do rúk. A potom to z rúk zase pustil, aj keď vlastne nepustil, hoci sa hovorilo, že by naozaj mohol. A do toho sa ozývalo čoraz viac ľudí, ktorí hovorili, že to celé nie je naozaj.
A tak prišla jeseň, takže sa zase diskutovalo o tom, či otvárať alebo zatvárať, a ak áno, tak čo, kedy, kde a ako a čo s deťmi. A boli svadby, lebo mohli byť, a potom nemohli byť, ale aj tak boli, takže sa diskutovalo aj o tom, či sú Oravci najhorší ľudia na svete a či by mal premiér mať prístup k vlastnému Facebooku.
Lenže potom prišlo testovanie a to sme sa už mohli úplne pohádať na tom, ako, kde, koľko a či vôbec. A na tom, či ide o Normandiu a atómovú bombu, či ho opakovať, a ak nie, tak čo je zač prezidentka a čo je zač Sulík. A vedci hovorili, že by sme to mali zavrieť, takže sme sa mohli pohádať aj na tom, čo sú zač, ak to hovoria.
A presne vďaka tomu sme sa hneď potom mohli hádať o tom, či sme to pokazili alebo nepokazili, a ak áno, či sme to pokazili my alebo premiér a či my jemu alebo on nám. A diskutovalo sa aj o tom, čo s ľuďmi, čo na to kašľú, a čo s obchodmi, čo na to kašľú. A o tom, čo s deťmi, o tom sa vlastne veľmi nediskutovalo.
No a medzitým sa na úplne inom konci reality diskutovalo zas o tom, či korona vôbec existuje, odkiaľ je, kto za to môže a čo tým sleduje. A diskutovalo sa o tom, či niekto zomrel na koronu alebo len s ňou a či by náhodou nezomrel aj tak, lebo je starý. A ak zomrel niekto mladý, stále existovalo tisíc dôvodov, prečo by zomrel aj tak.
A do toho Kollár a Holý a výnimky a výpovede a frajerky dámy v rokoch a protesty a polícia nezasiahla. A, samozrejme, interrupcie. A celkom vážne sa diskutovalo o tom, či Lučanský nie je národný hrdina a Imrecze politický väzeň a koľko ľudí presne zabil Sulík a či je Pellegrini nová nádej alebo nový Fico a či zaňho môže premiér, lebo to robí zle, alebo tí, čo hovoria, že to zle robí.
Lenže medzitým sa to zase zavrelo a zase sa diskutovalo, lebo jedni hovorili, že je neskoro, a druhí, že na to aj tak kašľú, a zase sa testovalo a potom zase, takže sa zase diskutovalo o tom, či je to vôbec na niečo dobré alebo to len dobre vyzerá.
[ Odoberajte e-mailové upozornenia na nové články v rubrike Koronavírus e-mailom. Aktivujte jedným kliknutím sem. ]
A bolo jasné, že riešením je vakcína, ale to sa zase ľudia začali predbiehať a iní hovorili, že sa aj tak nikdy nedajú zaočkovať. A keď boli vakcíny, tak neboli ľudia, a keď boli ľudia, tak neboli vakcíny, a keď boli ľudia aj vakcíny, tak neboli ihly, takže sa stále hľadal niekto, kto môže za to všetko, čím sa však myslelo naozaj všetko. No a všetci hovorili, že za to môžu tí druhí.
No a keď po tom všetkom prešlo jedenásť mesiacov,
deti konečne išli do školy – aj keď len niektoré a len na chvíľu. My sme zatiaľ ostali doma, rozhádaní na tisícoch zásadných otázok a podrobností a aj úplne nepodstatných vecí. A nikto už nevedel nič okrem toho, že má pravdu