na vrchole Sľubice
Aj keď som nebol štartujúci, pridám aj ja svoje zážitky. Plán bol v sobotu o 7:30 vyraziť z KE cez Klenov a Branisko dôjsť do Dúbravy, tam dačo pofotiť a potom pokračovať ďalej na Spiš. No, vstal som tesne pred ôsmou, takže som z KE odchádzal čosi po desiatej. Pod Braniskom som zišiel z cesty doplniť tekutiny a čo nevidím - občerstvovačka. Tak sme trošku pokecali, kočky boli zlaté a ponúkli ma štýlom: "Kľudne si niečo dajte, už pôjde len jeden pretekár, čo my s týmto všetkým budeme robiť?" Ešte raz srdečná vďaka! Po chvíli prišiel posledný pretekár na dlhej, Štefan (obr.1). Tak som si povedal, že si to občerstvenie trochu odpracujem a potiahnem ho na Sľubicu. Veď som na nej ešte nebol a určite to bude zaujímavejšie, ako keby som išiel sám po asfaltke na Branisko. Cesta hore bola vcelku fajn, až na niektoré úseky pred vrcholom, kde Garmin ukazoval stúpanie 17 až 20% (nakoľko sú tie čísla reálne netuším, ale výživné boli teda dosť). Hore na Sľubici bol aj nejaký starší pán (turista), ktorý keď videl moje slicky, povedal niečo v zmysle: "Na týchto gumách by ste určite nemali ísť po tej (maratónskej) trati dole". Na čo som mu odpovedal, že gumy ako gumy, aspoň bude väčšia sranda. Keď si potom všimol, že mám na biku véčka, tak som na ňom videl, že ma už vidí na cintoríne. Tak som poprosil jedného z usporiadateľov, nech mi urobí poslednú fotku na pamiatku (obr.2). A potom sa išlo dole (obr.3) - je pravda, že niekoľko prudších úsekov som aj potlačil, ale to hlavne kvôli tomu, že na jednej strane bolo vyjazdené také korýtko, kde boli ostré kamene a na zvyšku bola pomerne hrubá tráva, tak som nechcel riskovať (ono by ani nevadilo, že som mal obuté slicky, ako to, že boli úzke - 26x1,4). Po chvíli sa podklad zmenil na udupanú hlinu a to už bola vcelku pohoda. Asi na 75km trate bola odbočka a šípky ukazovali smerom hore, načo Štefan zahlásil niečo v zmysle "Do kopca už ani pi..", či tak nejako. Ja som mu to asi tak za pol sekundy odsúhlasil, bo sa mi už tiež nechcelo stúpať niekam do neznáma. Tak sme pokračovali po zvážnici a po chvíli došli do Slatviny. Keďže nám už dochádzala voda, zastavili sme sa pri prameni slatvinskej minerálky, ktorá chutila ako najlepšia voda na svete. Potom sme už išli do Granča po asfaltke cez Spišské Vlachy a Žehru, keďže všetky cesty terénom sa zdali byť do kopca. Do cieľa sme došli akurát keď začalo vyhlasovanie výsledkov. Štefan išiel niečo pojesť a ja som pokračoval do SNV. Celkom mi to vydalo na necelých 120km s 2000m prevýšením, takže som mal vlastne taký súkromný maratónik...
poukazy
navigate_next
comment Komentáre ku fotografii
Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre