Ráno po výdatných raňajkách naľahko vyrážame na aklimatizačný výjazd do hôr v okolí Mestie. Počasie máme vynikajúce, slnečno a bez mrakov. Naplánovaný máme okruh s dĺžkou cca 40 km. Stúpame nad Mestiu a naskytujú sa nám výhľady na dolinu s mestečkom, rieku Enguri a hlavne na Ushbu. Štít v tvare dvojzubu, ktorý sa týči nad Mestiou. Po čase, odbočujeme zo spevnenej cesty a smerujeme k dedinke Heshkili. Cestou sa zastavujeme na mnohých miestach s krásnymi výhľadmi do doliny a na nádhernú divokú prírodu a les, kde nie je vidieť žiadny zásah človeka do nej. Žiadne holoruby. Po chvíľke prichádzame k udadlosti, kde oslovujeme miestného, či by sa u nich nedala vypiť káva a doplniť voda. Usadlosť slúži aj ako turistická ubytovňa zo základným vybavením. Má aj kuchyňu s "reštauráciou" v jednej drevenej budove. Dnu pri piecke sedi bábuška a na piecke pečie najlepšie bliny ( niečo ako lievance ), aké som kedy jedol. Džem z granátových jablk a káva sú korunou na tejto pochúťke. K tomu ešte úžasný výhľad. Chcelo to veľa vnútornej sily pohnúť sa ďalej.
My však pokračujeme ďalej do dedinky Ieli. Cesta odtiaľ pokračuje už len nadol do dedinky Ats. Ďalej smerom do Tsvirmi vedie len traverzujúci horský chodník. Ešte na ceste pred deninou stretávame naťažko nabaleného turistu. Po obligátnom - gamardžoba, zdrastvuj, hello - otkuda ty, where are you from , sa z turistu vykľul moravák
Sú na túlačkách ,bez plánu ,po Gruzii ,s priateľkou. Príateľku doháňame o pár minút. Išla popredu závideniahodným tempom. Ako motorová myš. Na miestach, kde to musíme do kopca tlačiť, nás dokonca predbieha. Dorážame do dedinky Tsvirmi, kde už potrebujeme doplniť tekutiny a....kávu. Nachádzame market, čo je vlastne niečo vo veľkosti novinového stánku, kde sa dá niečo málo nakúpiť a uvaria vám aj kávu. Nescu . Sedenie je vonku na záhrade s pekným výhľadom do doliny. Trochu nás znervozňuje šedivá obloha, ktorá sa zaťahuje viac a viac. A je to smerom, ktorým potrebujeme ísť. Nemáme však na výber. Keď dojdeme do sedla,na spevnenú cestu, odkiaľ sa máme už len spustiť do Mestie, vidíme, že to len taký dáždik nebude, ale poriadná búrka. V doline je tma a obloha čierna. V sedle zatiaľ len popŕcha a tak si to šinieme nadol do Mestie. Nakoniec nás to len tak trochu lízne a ani veľmi nezmokneme. Odmenou za stres z búrky je čerstvejší vzduch a dvojitá dúha. Prvý adaptačný výjazd máme za sebou. V meste si ešte dáme večeru a hydratačnú kúru. Ďalší deň nás čaká presun naťažko do Ushguli cez priesmyk, ktorým sme sa dnes spúšťali nadol. Zajtra si ho dáme opačne a lepšie by bolo nevedieť čo nás čaká.
Ráno ovešiame bycikle aj seba batožinou v ktorej máme všetko, čo sme si mysleli že budeme na týždňový pobyt potrebovať. Teraz to hodnotím tak,že toho bolo dvakrát toľko, ako sme naozaj potrebovali.
Vyrážame cestou, ktorú sme prešli včera, akurát opačne. V sedle si dávame pauzu, doplníme tekutiny aj energiu a spúšťame sa dole do Bogreshi. Cesta je v rekonštrukcii, respektíve vo výstavbe. Buduje sa tu betónová cesta do Ushguli, pretože tú nespevnenú si zakaždým vezme príroda formou zosuvov. V dedine pri ceste stojí budova Polície, kde si dvaja policajti krátia službu sledovaním akejsi telenovely. My však potrebujeme doplniť vodu a zistiť či tu je možnosť niečo dokúpiť. Vodu dostaneme a aj info, kam na pivo .
Cesta do Ushguli sa vlní, ale je prevažne do kopca. Každý výškový meter smerom nahor sa nám počíta. Potrebujeme sa dostať z cca 1400m.n.m na zhruba 2200. Medzitým sme ešte mali jedno sedlo kde sme si dali hore-dole asi 500 výškových. Cesta, ktorá tu bola pôvodne nespevnená, sa nahrádza betónovou. Zrejme kvoli turistom a lepšej prístupnosti týchto končín. Čo to urobí s krajinou a ľuďmi, ukáže čas. Starú cestu na mnohých miestach berie voda, alebo erózia.
Na neskorý obed sa zastavujeme vo Vichnashi, kde pri ceste stojí celkom útulne vyzerajúca reštaurácia. Na tabuli pre kolibou je jedálny lístok aj s obrázkami a tak si dávame niečo ako šašlík z kozľaciny, nejaké miestne korenisté omáčky a chlieb. Po pár kilometroch to ale oľutujeme, pretože s plným bruchom, stúpajúcou nadmorskou výškou a chýbajúcim kyslíkom sa nám ide čoraz ťažšie. V Davberi si dáme oddych pri odbočke na Latpari pass, ktorý máme v pláne zdolať. Teraz však máme túžbu stretnúť majiteľa odstaveného pickupu, aby nás zvyšných pár kilometrov odviezol. Zostáva nám ešte približne 5 kilometrov ale strašne pomaly začínajú ubúdať. Cestou nás míňajú teréňaky. V jednej úžine pri čoraz častejších prestávkach, zastane pri nás mikrobus, v ktorom sú len dvaja pasažieri. Nedá nám spýtať sa, či nás tých pár kilometrov do Ushguli aj s bicyklami nevezmú. Zobrali. A boli by to časovo najdlhšie kilometre, pretože nás tam čakalo, okrem strmého stúpania, aj prekonanie pomerne hlbokého brodu riečky, ktorej vodopád končil kúsok od cesty a pretekajúca voda vyryla hlboké koryto. Odtial voda opäť padala do hlbokej rokliny s pretekajúcou riekou .
Za volantom sedel mladý muž, syn spolujazdca, ktorý sa učil zvládať nástrahy tejto divokej cesty, za asistencie otca, ktorý túto cestu prešiel veľakrát. Našťastie volant mal napravo a tak mal dobrý výhľad na hlbokú roklinu na našej pravej strane. Aj ja som mal na ňu dobrý výhľad a tak som mal v krku suchšie, ako v Pešti na letisku pred odletom. Ivo bol od tohto zážitku ukrátený, čo mu ale určite nevadilo.
Dorážame do Ushguli. Vyschnuté hrdlo zvlažujeme u naších dopravcov, ktorí tu spravujú guesthose. Na dvore stretávame skupinu gruzínskych bajkerov z Tbilisi a vychutnávame si impozantné výhľady na sever, kde sa týči v doline ,na pozadí modrej oblohy, biela stena - hlavný hrebeň Kaukazu s najvyššou horou Gruzínska - Shkhara.
Zostáva nám už len nájsť si v spleti uličiek tú správnu, ktorá nás dovedie k našemu guesthousu. Dávame si vytúženú sprchu, prepláchneme oblečenie a aj by sme zaspali, ale miesni majú návšetevu, tak to ide tažšie s tým zaspávaním.

comment Komentáre ku fotografii

Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre

Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Ďalšie fotky z tejto témy

Zobraziť všetky
keyboard_arrow_up