Ráno nás čakajú bohaté raňajky a krásna modrá obloha. Aby sme po včerajšku dali oddýchnuť sedacím svalom, vyberieme sa dopoludnia na pešiu prehliadku Ushguli. Viac o tom určite povedia priložené fotky. Obed si dávame s neskutočným výhľadom, ktorého fotka skončila ako wallpaper na notbuku.
Poobede sme si naplánovali kratší výjaz do doliny k ľadovcu pod horou Shkhara. Cestou nás míňajú offroady s lenivými turistami. Varianta na koňoch mi ale príde oveľa lepšia, len asi nebude pre všetkých. Kúsok pred nami zbadáme postavu, šinúcu si do doliny riadným tempom....naša "motorová myš" - turistka z Moravy, ktorú sme pred dvoma dňami stretli v lesoch nad Mestiou. Priateľa jej postihla črevná nepríjemnosť a tak sa k ľadovcu vybrala sama, svojím tempom.
Približujeme sa k hlavnému hrebeňu a Shkhare, ktorého vrchol už medzičasom zahalili oblaky. Ten pohľad, keď ste pod takmer trojkilometrovou stenou je úžasný. Takmer na konci doliny je aj bufet, síce s obmedzenou ponukou, ale pre nás kávičkárov tu majú aj čierny mok a tak si ten úžasný vyhľad vieme dochutiť aj horkou kávou ( síce Nesca, ale aj za to sme vďační ). Pivo, limonády a vodku chladia v potoku - aké ekologické. Koňak sa podáva nechladený a neochutnať ho by bol veľký hriech. Cena je zhodná s cenou kávy, takže len blbec by si dal tri kávy
Cesta dole do Ushguli ubieha veľmi rýchlo, príjemným nenáročným zjazdom. Večer ešte posedíme trochu s domácimi, zažijeme večer plný prípitkov - nám tolerujú že pohár vína nevypijeme do dna, sebe to netolerujú. Popritom si ešte dohodneme ranný odvoz do sedla Latpari. Pôvodný plán, vyšľapať si približne 1800 výškových metrov, meníme, pretože na popoludnie tu hlásia výdatný dážď.
Ráno,opäť po výdatných a bohatých raňajkách, nakladáme bajky na strechu Pajera a vyrážame. Kľukatou cestou s kamenistým povrchom stúpame permanentne nahor. Miestami je nutné , kvoli stúpaniu zapnúť aj uzávierky a tak sme tej predpovedi veľmi vďační, že sme to nemuseli pol dňa tlačiť nahor. Od približne 2700 metrov má už aj šesťvalcový benzinový trojliter čo robiť, aby tie vyše dve tony v stúpani potiahol ešte vyššie. Posledné asi dva kilometre to už také stúpanie nie je a otvárajú sa aj nádherné výhľady. Prichádzame do sedla, kde sa pasie stádo koní. Pri malom plese stojí drevený salaš a kúsok opodiaľ zo stanu vyliezajú turisti. Na kraji zrázu stojí fanfónbúdka - drevená latrina a výhľad od nej berie dych. Je odtiaľ , v mäkkom rannom svetle vidieť všetky tri najznámejšie vrcholy tejto časti Kaukazu - na severe od nás najvyššiu Shkharu (5193 m.n.m.), o čosi nižšiu Ailamu ( 4547 m.n.m ) a na západe, vzdušnou čiarou skoro 50 km, dvojvrcholovú Ushbu. Na tento moment som sa z celej tejto výpravy tešil najviac. A bolo aj na čo. Mäkké svetlo z vychádzajúceho slnka, opar v dolinách, veľká dohliadnosť....vyšlo nám to. Mali sme ešte jednu túžbu, dať si tu šálku horkej kávy. Váhali sme, či si kvôli tomuto momentu zobrať z domu malý plynový varič, nerezový hrnček a zháňať tu niekde plynovú kartuš do variča. Nakoniec sme to zavrhli, kvoli zbytočnej váhe naviac, ktorú by tu bolo treba vyteperiť. Z dreveného salaša vychádza staršia žena, obzieť si prichodzich a mne nedá spýtať sa, či by nám neurobila kávu. A urobila....a tak si tie neskutočné výhľady vychutnávame s hrnčekom horúcej kávy. Sme v nadmorskej výške takmer tri kilolometre a je tu celkom sviežo, necelých desať stupňov. Z takých miest sa odchádza veľmi ťažko, ale musíme. Dnes nás čaká veľmi dlhý presun do nížin. Kúsok pred klesaním do doliny, kam máme namierené, je ešte jedna odbočka k nedokončenej kaplnke a tak si ešte ten kúsok k nej vyšliapneme, urobíme ešte zopár fotiek, rozlúčime sa pohľadom so Shkharou, spúšťame sedlá a spúšťame sa do doliny. Kamenistá cesta sa krúti ako had a neustále klesá. Brzdy smrdia, kotúče tmavnú. Musíme robiť prestávky, aby sme úplne neodrovnali brzdy. Pri jednej takej prestávke stretávame nahor idúceho cyklistu. Je to Rus a nabalený je riadne naťažko. Prehodíme pár viet a pokračujeme ďalej každý svojim smerom. My tým ľahším, aj keď naše brzdy si to určite nemyslia. Klesnúť na desiatich kilometroch o 1800 výškových metrov a k tomu nabalený na týždenný výlet dá zabrať brzdám riadne. Kotúče tmavnú viac a viac, obloženie smrdí, my postupne zhadzujeme vrstvy oblečenia a nakoniec štastlivo dorážame do doliny a pokračujeme smerom na Lentekhi, kde máme booknute ubytovanie. Keďže v pláne bol aj výstup do sedla Latpari po vlastných, tak som naplánoval ubytko relatívne blízko od priesmyku. Odvoz hore nám ušetril kopec času a my do Lentekhi prichádzame pomerne skoro po poludní. V miestej reštaurácii , čiže búde vo veľkosti novinového stánku, kde už pri štyroch zákaznikoch je tesno, si dávame rýchly obed - gruzínsky derivát pizze. Presný názov si už nespomínam, ale bolo to celkom chutné pikantné mäso zapečené v placke z kysnutého cesta. Doplníme aj chýbajúce tekutiny a vzhľadom k tomu, že máme dobrý čas, rozhoneme sa ísť ďalej. Nevieme si totiž predstaviť, čo by sme tu do večera robili. V mestečku, oproti ktorému sú aj Sečovce ako Las Vegas. Rušíme booknute ubytko a zarezervujeme si nové v Tsageri. Cesta sa šinie popri dravej horskej rieke, premávka nie je veľmi hustá.Takmer všetky prechádzajúce autá nas zdravia, k večeru sme už úplne uzdravení. Je to v podstate taký nudnejší presun dolnou Svanetiou. Ubytovanie máme zarezervované v malom, slušne vybavenom rodinnom hotelíku. Po sprche sa vydáme na malú prehliadku malého mestečka. Na večeru si kupujeme čerstvý miestny chlieb a račianské víno. Skôr rachianské ( region Racha ), keďže jeden s vinárskych regiónov Gruzínska má zhodný názov, ako časť Bratislavy, ktorá je tiež známa vinárstvom. K chlebu a vínu nám ešte domáci danesú nakrájaný fantastický syr a tak si lebedíme do večera v tieni pod viničom.

comment Komentáre ku fotografii

Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre

Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Foto na mape

Ďalšie fotky z tejto témy

Zobraziť všetky
keyboard_arrow_up