Ráno nás čaká opäť presun do nížin. Máme v pláne navštíviť kaňon Okatse. Pár kilometrov si to šinieme po asfalte popri rieke Rioni k odbočke do osady Ghvedi. Mapové podklady máme trochu slabšie a tak len predpokladáme, že tam tá cesta pokračuje do Gaghma Nogha a potom ďalej do Zeda Gordi, kde by sme mali následujúcu noc spať. Kúsok od odbočky je autobusová zastávka a aj policajná stanica. Idem sa teda uistiť že predpokladáme správne a policajt nás v tom utvrdzuje - charóšie velosipédy, daróga plóchaja dľa avtamabiľov, no velosipédy prajdut.... Aj taxikár, ktorý odtial vychádzal s Volgou nám to potvrdil , takže vyrážame do divočiny. Cesta sa preplieta pomedzi opustené a zarastené príbytky, prechádza cez lúky, na ktorých rastú divé granátovníky. Slnko pečie ostošesť. Naša pokožka dostala v Hornej Svanetii riadne zabrať kvôli vysokému UV indexu a ani tu v nížinách to nie je o moc lepšie a tak radi využijeme miesto s vodopádom a tieňom na oddych. Záverečných pár kilometrov asfaltom stúpajúcich do Zeda Gordi nám dá riadne zabrať.
Ubytovanie v Chateau Chikovani je na miestné pomery luxusné. Dostali sme pridelenú izbu na najvyššom poschodí s luxusným výhľadom do nížin okolo Kutaisi. má to však jednu chybu, nie je tu výťah. Keď som túto cestu plánoval, doporučil som Ivovi, aby si zobral plavky,s tým, že budeme ubytovaný v rezorte, kde bude aj bazén a že sa teším, ako si v ňom po ťažkom týždni v horách zrelaxujeme ubolené telá. Bazén bol bohužiaľ nepoužiteľný. Túto nepríjemnosť ale hrdý majiteľ vynahradil prehliadkou a výkladom o histórii tejto usadlosti. Keďže sa jednalo o vinársky región tak to bolo spojené aj s ochutnávkou a tradičnými dlhými prípitkami na pamiatku predkov, na družbu, na všetkých dobrých ľudí a ďalšie veci, ktoré robia svet lepším a hlavu ťažšou ..…
Ráno sme sa chystali na prehliadku kaňona Okatse. Je však pondelok a vstup je zatvorený. Takže aspoň máme dôvod sa sem vrátiť. Videli sme však deň predtým jeho ústie , kde sa priezračná tyrkysová voda vlievala do mútnej rieky Rioni. Nevadí....nabudúce.
Čaká nás zjazd, ktorý sme si včera pretrpeli smerom nahor, aby sme sa dostali bližšie k letisku, odkiaľ nás následujúci deň čaká odlet domov. Najskôr však musíme prekonať pár desiatok kilometrov v teplotách nad 30 stupňov. Počasie nám po celý pobyt prialo a snaží sa až do samého konca. Príjemným spestrením je prejaz mestečkom Tskaltubo, kde si ešte pre istotu v banke meníme pár euráčov za miestne dukáty a pokračujeme rovinou do Akhalsopeli, kde máme rezervované ubytovanie na poslednú noc. Penzión nás opäť príjemne prekvapuje štandartom, ktorý ponúka. Navonok nenápadná budova a vo vnútri ubytovanie na viac ako slušnej úrovni. Nechýba ani klimatizácia, či miniset na dentálnu hygienu.
Zbalíme bicykle do transportných obalov na ranný let a keďže v blízkom okolí sú len jedny malé potraviny, vydávame sa k ceste stopovať, aby sme sa dostali do Samtredie, kde by mohla byť nejaká reštaurácia. Na náš zdvihnutý palec nik nereaguje ( hádam to tu neznamená nejaké hanlivé gesto ) a tak oslovujeme pána, ktorý vykladá z auta bedničky s ovocím, či by nás nezviezol. Netváril sa veľmi nadšene, ale zaviezol nás do Samtredie pred reštauráciu, či skôr podľa naších európskych kritérií bufet. Ale čistý, útulný, s dobrou kuchyňou a výborným pivom. S plnými pupkami sa necháme taxíkom odviezť k penziónu, dohodneme s majiteľom telefonicky, skorý ranný odvoz na letisko a ukladáme sa na posledný krátky spánok v tejto podkaukazkej krajine.
Ráno nás správca penziónu, ktorý po celý čas nevedel ani ceknúť po rusky, odváža na letisko a smelo si zapýta po rusky 30 miestných dukátov. Následuje už len ceremoniál pred odletom, minutie posledných lari ( to sú tie miestne dukáty ) v dutty free shope a nástup na trojhodinový spiatočný let.

comment Komentáre ku fotografii

Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre

Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Ďalšie fotky z tejto témy

Zobraziť všetky
keyboard_arrow_up