Oravský cyklomaratón

Oravský maratón je jeden z tých na ktorom som ešte nikdy nebol a tak som si povedal, že je najvyšší čas ho skúsiť. Všetko mi hralo do karát, pretože som mal pracovné voľno, posledné dva týždne som bike obzeral ako pekne stojí v garáži a do toho prišla ponuka od Jezusa, aby som sa maratónu zúčastnil miesto neho.

Do toho prišla ešte ponuka od Šurkyho, aby som prišiel aspoň deň skôr a takejto kombinácii sa jednoducho nedalo odolať. V štvrtok podvečer sme so Šurkym a jeho synom Janíkom (ktorý ochotne zahodil skriptá do kúta) absolvovali malý rozjazd do Valaskej Dubovej. Bike šľapal bez problému, takže plán na piatok bol jasný. Ideme na trať. „Neviem či to bol dobrý nápad“. Jedno mi ale bolo jasné. V takomto podmočenom teréne to nebude žiadna brnkačka. V obci Pucov sme to strihli rovno po asfalte späť do Kubína a legendárny kopček na Vendelína som si nechal ako prekvapenie na piatok. „Neviem či to bol dobrý nápad“. O šiestej sme sa došli do koliby na prezentáciu kde vládol podozrivý kľud. Na tribúne pobehoval Jožko Škvarka s kladivom v ruke a riešil závažný problém s nejakým banerom. Tak som mu hneď položil dve otázky.
1. „Ahoj, načo ti je tá kravina v ruke ? „
„ Tá kravina je mi na to, aby sme mohli tuto zavesiť taký maličký plagátik, aby všetci vedeli kto túto akciu podporil.
2. „ A to blato myslíš vážne na zajtra ?
„ Blato zajtra isto nebude a ani polievacie vozy sme na zajtra kvoli prachu neobjednavali „
Nuž ja už som vedel svoje

Sobotňajšie ráno nás prekvapilo pekným počasím a moje bikerské podvedomie mi šepkalo : „bude to dobré, alebo aspoň o trošku lepšie ako včera“. Na štart sme prišli s 20 minútovým predstihom a tak som sa pustil do spovedania.

Rišo Lehotský : „Rišo ako to dnes vidíš“?
Neviem, uvidíme idem sa povoziť, ale krém na opaľovanie asi nebudem potrebovať“.
Jano Špak : „ Jano ako?“ Krása, plus pre mňa, nech je blato tak, že ani kolečka nebude vidno“.


Zbalil som mobil do igelitového sáčku a počkal na štartový výstrel. Peletón sa po výstrele ako vždy rozbehol, na plné pecky. Usmieval som sa keď som videl ako sa bikeri v kokoskách a plandavých gatiach ženú do predu. Hodil som si svoje tempo, slušne uhýbal „dravcom“ a tiahlym 6 km asfaltovým stúpaním sme sa blížili k osade Srňacie. Na konci osady vyhrávali na harmonike folklóristi a pre tých „dravcov“ to bol taký umieráčik ? pretože okamžite následovala lúčna a šmykľavá krátka stojka, ktorú väčšina tlačila. Vedel som že vľavo, krajom trávy to ide, tak som si s predstihom zakričal vľavo, vľavo. Pred koncom stúpania som ale aj tak narazil na „štupeľ“ a musel zosadnúť. Na krátkom klesaní som sa štrikoval pomedzi bikerov, ktorý evidentne ešte neboli zmierený, že je mokro. Priateľsky som ťapol Karola Kirdaja a zvlneným hrebeňom pokračoval ďalej. Starostlivo som obchádzal mláky, čo sa nepáčilo číhajúcemu „Žihadlovi“ s foťákom v ruke. Krátkym zjazdom sme sa dostali na štátnu cestu a pomaly sa škriabali na prvú občerstvovačku nad Malatinou. Trošku som si orazil, pretože som vedel čo bude nasledovať. Občerstvovačku som odignoroval a spustil sa do Malatinej. Piatkový neprejazdný úsek organizátori zmenili čo mi urobilo radosť. Stúpanie po obschnutom piesčitom podklade vyvrcholilo ďalšou krátkou stojkou, kde som dal povinný úsmev č. 3 pre fotiacu Katku. Do smiechu ale veru nebolo.


Trať sa postupne menila: lúčky, lesný chodníček a zase dookola. Dal som nejaké baby, ktorým to po koreňoch veľmi nešlo a čakal na 17 km a vrchol pri „ sv. Márii „ kde bol najvyšší bod stúpania. Uff výborne a teraz už len dole. Konečne som si doprial trošku oddychu, a pustil to dole, ale balans pretekára predo mnou, ma vrátil do reality. V hlave sa mi rozsvietilo varovné červené svetielko a tak som pribrzdil. Práve včas. Pretekár predo mnou zaľahol a len tak, tak som sa mu dokázal vyhnúť. „Uff to bolo o chlp“ pomyslel som si a snažil sa spomenúť na ďalšie kritické miesta. Podmočená lúka už čiastočne obschla, ale v diaľke som zbadal rozmixované úseky blata. To čo som včera s prehľadom prešiel, dnes bolo úplne ale úplne iné. Volil som varianty prejazdu podľa toho ako som stihal registrovať prejazdy ostatných. Podarilo sa mi najkritickejšie kamenisté a hlboké blato prejsť bez toho, aby som si do tej nechutnej brečky nestúpil ako tí čo sa ju pokúšali predo mnou zdolať a po kotníky sa v tom čvachtali.


Nasledovali dva malé brody s krátkym strmým výjazdom. Na každom som registroval jedného bikera, ktorý tam trhol reťaz. Nuž radiť v takom zábere nieje bohviečo. Spokojný a ešte stále relatívne čistý som sa pustil do tiahleho zjazdu. Označenú smrtku som minul s patričným odstupom, pretože v blatistej tráve bolo pekne vidno ako sa tam driftovalo ?. Bol som už skoro dole a predo mnou sa leskol krátky úsek so stojacou vodou. Bez zaváhania som si to pustil stredom. „Neviem či to bol dobrý nápad“. V poslednej sekunde pred pádom som už poznal odpoveď Chytil som nejakú hlbokú stopu, nasledovala vlna do prava a do ľava a prásk ho tam. Elegantne som si ustlal. Prvé čo ma prekvapilo bolo to, že to bolo mäkko ako do periny. Po pravom boku som sa pošmýkal pekných pár metrov. Rukavicami od blata som zdvihol bike a pokračoval ďalej. V duchu som ale rehotal sám zo seba. „Výborne, aj na teba už došlo“. Na kompjuter som nevidel a po dvoch pokusom a rozmasteni blata po display som sa na nejaké čistenie vykašľal. Nos som utieral už iba do ľavého, ako tak čistého ramena. Nasledoval vjazd do Malatinej, prejazd amfiteatrom, kde nás deti mohutne povzbudzovali, dvom chlapcom som dal „bunčaky“ a s radosťou zastal pri požiarnej zbrojnici, kde mi „hasič záchranár“ prúdnicou očistil chrupkajúce prevody a čiatočne aj mňa. Po pár minútach som bol opäť hore na koci na občerstvovačke. Do cieľa chýbalo ešte 15 kilometrov tak som narýchlo niečo do seba hodil, zapil to jonťákom, slušne odmietol ponúknutú borovičku a pustil sa dole do Pucova.


V poslednom zjazde pred Pucovom som dobehol nejakú babu a tá keď ma zbadala, musela sa strašne zľaknúť, lebo tak so do toho oprela, že som mal problém ju uvisieť. Pri obecnom úrade bola ďalšia občerstvovačka, ale keďže nemali borovičku tak som nezastal Do cieľa chýbalo asi 10 km a predo mnou bola veľká neznáma. „Vendelín.“ Dobehol som nejakého fučiaceho bikera, pustil pred seba štvorkolku s kameramanom a pred sebou zbadal tlačiaci zástup pretekárov. Aby som netrhal partiu tak som zostúpil aj ja. Moj tep okolo 170 by ma aj tak po pár metroch zhodil dole, takže aká tam hamba. Dotlačil som do seba zbytok gelu zapil to vodou a štveral sa na vrchol. Za mnou si veselo klebetila Žužu s kamoškou a evidentne na rozdiel odo mňa boli v pohode. Jáááj konečne vrchol. V diaľke som už zbadal Kubín a vedel som, že koniec sa nenávratne blíži. Na lúke ma ešte strihol Milan Bareni a v poslednom krátkom zjazde som zanechal tie klebetnice Následoval výjazd na cestu, kde som si s chuťou skočil retardér a po prejazde námestím a poslednom skočenom obrubníku sa ozvalo túžobné pííííp. „Je po všetkom“ Nejaká baba mi odstrihla čip, iná podala minerálku a ďalšia výborný ovčí syr. V hlave sa mi ale ešte stále motali fragmenty z trate a ako bublina z bublifuku sa mi vynorila otázka. „ Bol to dobrý nápad ?“ Áno bol. Pretože toto mám rád. Mám rád túto špinavú, vysmiatu a veselú bikerskú partiu.


PS 1 : Strašne ma zaujímalo o čom si Žužu tak veselo štebotala na Vendelínovi.
„Ahoj Zuzka. O čom ste si tak veselo štebotali, pretože ja som mlel z posledného a mal som dojem, že vy dve by ste popri tom ešte stihali aj štrikovať.
“ Smiech. No čo už sme mali robiť keď sme sa na to dali.“
PS 2 : A ešte jedna otázka na Rada Biroša.
„Ahoj Rado, čo ti viacej chutilo. Tie cestoviny, alebo Vendelín ?“
„Hihi tak 50 : 50“

Takže priatelia : „Rád sa s vami uvidím a zablatím aj nabudúce“.

drotar

Foto: © Miroslav Miklian https://picasaweb.google.com/110918168226574712280/ORAVSKYCYKLOMARATON1162011DolnyKubin