Kellys Greenbike Tour 2011

Ako sa do kalendára začali nenápadne vkrádať posledné augustové dni, začal sa aj blížiť termín konania už tradičného cyklistického podujatia s názvom Kellys Green Bike Tour. Táto akcia má jednu malú zvláštnosť - keďže je to jediný cyklomaratón so štartom priamo v najväčšom meste, v ktorého bezprostrednom okolí sú veľmi dobré podmienky pre všetky druhy cyklistiky a teda aj veľký počet rekreačných cyklistov, tak z toho vyplýva, že tento cyklomaratón je pre mnohých účastníkov prvým v živote.

A s prvým pretekom je to ako s prvou láskou – nikdy naň nezabudnete. " title=" Aj preto som sa rozhodol pozrieť na túto akciu očami človeka, čo sa zúčastňuje niečoho podobného prvýkrát.

Takže aká je verzia trasy pre rekreačných cyklistov? Jedná sa o 34 km dlhý okruh začínajúci na Partizánskej lúke, vedúci poza Kačín, cez Malý Slavín, Biely kríž a Kamzík späť na Partizánsku lúku. Ani náhodou sa však trať nedá označiť ako ľahká – pre účastníkov má prichystaných viacero tiahlych a miestami aj strmých stúpaní, singletrack vlniaci sa ostrými zákrutami v úbočí strmého svahu pomedzi stromy a v závere aj veľmi technický zjazd do cieľa. Nejeden bajker musí na trati siahnuť na dno síl a ak náhodou aj zvládne prejsť väčšinu trate v pedáloch, tak záverečné stúpanie na Kamzík z neho vyžmýka aj poslednú kvapku energie a musí potlačiť.


Ale späť na začiatok. Na Partizánsku lúku som dorazil asi 10 minút pred štartom a v štartovom koridore tiahnucom sa pekných pár desiatok metrov bolo v tom čase už naskladaných päť stoviek účastníkov chystajúcich sa na krátku trať. Odprezentoval som sa expresne. Keď som chalanom povedal, že budem robiť report pre MTBiker.sk a nepotrebujem štartový balíček atď. a chcem len číslo, nech to nevyzerá, že zavadziam na trati, tak som dostal protekčné štartové číslo 999 na ktoré pripísali „PRESS“ a bolo vybavené. " title=" Po štartovom výstrele sa balík začal pomaly hýbať vpred. Po cca dvoch minútach a zhliadnutí pár známych tvárí som usúdil, že čakanie na prejazd celého balíka štartovým oblúkom nebude najrozumnejšia taktika, lebo by som som za ten čas mohol utrpieť šok z dehydratácie " title=" a tak som sa vmiesil do davu a v pokojnom tempe som zľahka točil nohami vo vlniacej sa mase tiel rozprestierajúcej sa všade vôkol mňa. Keď sme sa dostali na Cestu mládeže, tak sa to konečne trochu roztiahlo a tí, čo mali chuť, sa mohli na chvíľu začať naháňat a obehnúť pár desiatok ľudí. Naháňanie končilo pri zídení z cesty späť do terénu pri druhom rybníku – keď som tam dorazil, tak už ľudia predo mnou stáli a čakali, kým sa tí pred nimi „poukladajú“, aby sa vošli do zákruty a následného strmšieho začiatku stúpania. Veľká väčšina ľudí v tejto časti štartového poľa ani nenasadala a rovno tlačila peši – aj tak nešli oveľa pomalšie než tí na bajkoch. Postupne som sa bez prílišného snaženia preštrikovával pomedzi ľudí hore. Keď sme sa dostali na vrchol stúpania, vznikol pre každého dostatočný životný priestor a dalo sa opäť začať naháňať. Tu som po chvíli dobehol aj Katku a tak som jej spravil akčne rozmazanú fotku. " title="

V prvej polovici trate po Biely kríž je klesaní minimum, dá sa povedať, že sa stúpa celý čas hore. Miernejšie pasáže sa stiedajú so strmšími, avšak na oddych veľa priestoru nie je. Ja osobne považujem za jedno z nakrajších miest v tejto časti trate lúku v západnom svahu Malinského vrchu nad Mariankou, ktorú niektorí poznajú aj pod menom Savana. Má pre mňa svoje neopísateľné čaro.


Po vystúpaní lúkou na Malinský vrch a zozjazdovaní k Malému Slavínu sme sa po pár kilometroch dostali pod Biely kríž. V krátkom záverečnom asfaltovom stúpaní som stretol Andreja jazdiaceho na nie úplne bežnom stroji značky Morati, ako si na tráve z polohy ležmo vychutnáva trápiacich sa bajkerov a tak som s ním popri fotke pre Janku a Igora zo Svätého Jura prehodil pár slov.


Hore na Bielom kríži už čakala obžerstvovačka, ktorej sa určite všetci potešili minimálne rovnako ako ja.


Dal som si melón a banán, zapil to chutnou a príjemne chladnou vodou a pozoroval som ľudí prichádzajúcich hore. Stihol som sa popri tom aj zoznámiť s Ivanou, ktorá pre MTBiker fotila a tak som ju „tajne“ cvakol v akcii, nech má aspoň nejakú fotku aj ona. " title="

Ľudia na obžerstvovačke boli veľmi ochotní a príjemní, panovala tu príjemná atmosféra a pohoda. Asi aj vďaka tomu, že v tejto časti poľa sa už nikto nezmyselne nehnal za sekundami a bol rád, že si môže na chvíľu oddýchnuť. Obzvlášť ma zaujala slečna regulovčíčka, ktorá ukazovala smer bajkerom odchádzajúcim z obžerstvovačky. Napriek tomu, že už ju po tej minimálne hodine upažovania musela poriadne bolieť ruka, tak trpezlivo ukazovala smer aj tým posledným.


Počkal som na Bielom kríži takmer až na tých úplne posledných a potom som sa vybral ďalej. Po prvom zjazde sa na lúke pod elektrickým vedením naskytol pekný výhľad a aspoň na chvíľu si mohli bajkeri vychutnať pocit, že sú vysoko nad mestom a dostali sa tam vlastnými silami.


Trať sa celkovo v druhej polovici zrýchlila, čakalo nás viacero klesaní. Po dvojnásobnom prekrižovaní lesných asfaltiek vedúcich na Biely kríž a vjazde do lesa začala podľa mňa jedna z najkrajších a najrýchlejších pasáží trate vedúca ponad potok Vydrica a popod Pánovu lúku až k rázcestiu U Slivu. Celá pasáž je dosť dynamická a s ostrými aj tiahlymi zákrutami. Práve v tejto časti mali ľudia možnosť pozrieť si priamo z trate tesne pred prejazdom menším brodom aj malú trampskú chatku učupenú pri Vydrici medzi stromami. Naozaj romantické zákutie.


Kúsok ďalej v zjazde som dobehol chalana ako peši tlačí bajk. Pristavil som sa pri ňom a dali sme sa do reči. Sekol predné koleso v zjazde. Bol rád, že nespadol. Spýtal som sa či nechce dušu, ale keď som potom pozrel lepšie na to koleso (duša vyzutá mimo ráfika, plášť plný blata), tak mi bolo jasné, že tam už dušu ani nemá zmysel pchať. Chalan sa nevzdával a povedal, že si to odkráča peši po trati až do cieľa. Ešteže mal normálne tenisky a nie športové tretry. Tak som mu aspoň spravil spomienkovú foto a šiel ďalej.



Na rázcestí U Slivu sa odbočilo doľava smerom na Peknú cestu a na rázcestí Spariská sa následne odbočilo na červenú značku smerom na Kamzík. Cestou po hrebeni som si vychutnal obľúbený výhľad smerom na dolinu a protiľahlé svahy, v ktorých vedie singletrack Cerová dráha



a následne som sa po trati dostal na príjemne jazdivý singletrack známy pod menom Päťbojárska. Potom nasledovalo výživné stúpanie na Kamzík lesom so záverom po Cvičnej lúke a zjazd dole smerom k cieľu. V cca polovici záverečného zjazdu robila na lúke známej ako Americké námestie regulovčíčku Katka a tak som si tam sadol na pevne inštalovaný exteriérový ping pongový stôl a chvíľu jej robil spoločnosť.


Pokecali sme a keď už prestali chodiť okolo ľudia z krátkej trate a už sa tadiaľ valili len tí z dlhej, tak som sa pobral dole do cieľa. Druhá polovica zjazdu bola miestami veľmi technická a vďaka jarkom vymletým od vody v strede chodníkov aj dosť nebezpečná. Ale stačilo ísť s rozumom a nebol problém. Po výjazde na cieľovú rovinku z lesa som bol prekvapený dosť veľkým povzbudzovaním. Celkom to potešilo – vytváralo to závodnú atmosféru. Prešiel som cieľom, dostal som do ruky pollitrovú minerálku a bagetu a tak som sa konečne naraňajkoval (ráno som samozrejme nestíhal). " title=" Bageta bola naozaj chutná. Potom v zóne s občerstvením si mohol človek bezplatne zobrať čapované nealko alebo pivo. Nebolo to limitované, takže ak bol niekto smädný, mohol si dať aj viackrát. To oceňujem, keďže bolo dosť teplo. Rovno pri výčape bola aj možnosť dobrovoľne prispieť do zbierky na detských onkologických pacientov a tak som aj prispel. Kto bol po bagete ešte hladný, mal možnosť si kúpiť aj cigánsku a ďalšie občerstvenie. Čakanie na vyhlasovanie spríjemnil ľudom sprievodný program (Tomáš Bezdeda, cyklotrialová show a rocková skupina, ktorej meno som nezachytil). Slnko pieklo od rána a tak sa väčšina ľudí schovala do tieňa - areál Partizánskej lúky je v tomto naštastie veľkorysý a tieň si človek nájsť vie.


Čo na záver? Značenie trate sa mi javilo ako bezproblémové, občerstvenie tiež. Na trati bolo pár blatistých miest, ale drvivá väčšina trate bola suchá a dobre zjazdná. Neviem, či bola možnosť umyť sa, po tom som nepátral. Ku koncu sa už minula voda v cisterne určená na umývanie bajkov, takže to asi časť ľudí nepotešilo. Celkovo si ale myslím, že organizácia bola zvládnutá na veľmi slušnej úrovni a držím chalanom z Geen Bikeu palce aj do ďalších ročníkov.

Na pomoc onkologicky chorým deťom sa vyzbieralo v Župnom pohári 4000 eur
Víťazom vo viacerých kategóriách odovzdal ceny podpredseda Bratislavského kraja Martin Berta.

„Podporujeme zdravý a ekologický spôsob života, pretože nám záleží na tom, aby sa v kraji rozvíjala cykloturistika. Rovnako dôležité je podporovať cyklistické podujatia. A o tom, že takéto akcie majú zmysel, nás presvedčila aj účasť na maratóne,“ povedal Martin Berta. Spokojnosť vyjadril aj organizátor maratónu Miroslav Bílik. Výťažok akcie vo výške 1 500 € bude venovaný na pomoc onkologicky chorým deťom. V rámci Župného pohára sa podarilo vyzbierať celkovo 4 000 eur. „Táto suma sa použije na rekondično-regeneračný pobyt v Tatrách pre onkologicky choré deti,“ dodal Miroslav Bílik.

Absolútnym víťazom Župného pohára sa stal Martin Škopek, ktorý získal cyklistický dres. Na podujatí sa tiež losovalo o osobný automobil na pol roka. Zo všetkých pretekárov, ktorí v rámci Župného pohára absolvovali minimálne tri preteky, bol vylosovaný Roman Hulka.

Pretekári súťažili na Partizánskej lúke na dvoch okruhoch, súťaže sa zúčastnili aj operný spevák Martin Babjak, vodní slalomári bratia Pavol a Peter Hochschornerovci ako aj ďalší umelci a športovci. Ani tento rok nezabudli organizátori na najmenších športovcov, v ktorom súťažilo takmer sto malých pretekárov. Pre návštevníkov bol pripravený kultúrno-zábavný program aj tombola o zaujímavé ceny.