QUICK SPORT Jarný šprint

Tak ako to býva zvykom, aj tento rok začína moja pretekárska sezóna Jarným šprintom v Bystričke. Aj keď stále dúfam, že sa ešte niekedy začne skôr, ak sa znovu dostanem na Čergovskú stopu. Jarný šprint mám veľmi rád, hlavne preto, že tu sa vždy umiestním najlepšie. Aspoň raz v roku si môžem povedať, že som „skoro vyhral“. Tento rok sa táto akcia uskutočnila 29.4.2012, jednu peknú jarnú, až moc slnečnú nedeľu.

Teraz som nič nenechal na náhodu, najazdil som o niečo viac ako pred rokom a aj som aktívne cez týždeň v Bystričke trénoval. Z tých časov, čo som dosahoval sa mi točila hlava, až 28-29 min! „To co jest?“ Viem, za rok nenajazdím ani 3000 km a to jazdím celoročne, ale čakal som od seba trošku viac (teda menej minút). Už počas tréningu som bol nervózny z protivetru a dúfal, že počas šprintu sa to trochu ukľudní. Pán model Aladin bol ale iného názoru. Vravel, že v nedeľu bude dosť fúkať a to hlavne v protismere na otvorenej a najrýchlejšej časti trate, no smola.


Po tieto tri roky sme teraz šli z intráku počtom ako najchudobnejšia skupinka. Len ja a kamarátka, ktorá aj tak nesúťažila, len fotila. Nikto z intráku sa k nám už nepridal a na trati som tiež nikoho známeho nevidel. Očividne nikoho neoslovili plagáty, čo som vyvesil. Nanešťastie sa to vyrovnalo tým, že prišla o to početnejšia skupina s môjho rodného mesta. Medzičasom sme sa stihli zaregistrovať, čo prebehlo celkom rýchlo. Tu sa organizátori dobre pripravili na rekordnú účasť tohto podujatia. Na štart sa postavilo celkovo 217 pretekárov vo veku od 8 do 67 rokov. Každým rokom prichádza do Bystričky viac a viac ľudí. Myslím, že ak bude aj o rok pekné počasie, padne znovu rekord. Som zvedavý, kde sú limity tohto podujatia. Aspoň jeden pretekár navyše by ešte mohol prísť. Preto týmto pozdravujem pána, čo každý rok na nás pozerá z okna s pivečkom v ruke oproti úradu. Čakám len, kedy sa k nám konečne pridá.


Pred ostrím štartom som sa trochu rozjazdil, ale len tak, aby sa nepovedalo. Musím ešte na sebe nejakým spôsobom otestovať či mi dobré rozjazdenie môže nejako výraznejšie pomôcť. Doteraz som ho tak trochu podceňoval. Po rozjazde idem späť na štart. Prvý pretekár odštartoval o 10:00 a ďalší následne po jednom kuse v 30 sekundových intervaloch podľa poradia štartových čísel. Mne to vyhovuje, ešte sa mi za tie roky nestalo, že ma niekto zbrzdil alebo som ja niekomu zavadzal či by to boli deti alebo nejaký víkendovejší jazci. Som tolerantný ku každému, hoci je pravda, že na istých miestach a v určitom čase bola dobrá stopa niekedy upchatá, čo vyústilo do „tvrdších“ bojov o stopu. Trať mala približne 9,3 km a prevýšenie 320 m. Profil trate nie je nejako veľmi náročný. Povrch trate je asi polka asfalt/panelovka, známa ako tankodrom a menšia polka lesná cesta, ktorá ak je mokrá, tak blato sa vyskytuje na už typických a stálych miestach. Taká rýchlovka na začatie sezóny, aspoň pre mňa. Niekto už ale stihol odjazdiť nejaké tie maratóny, hoc aj v tú sobotu pred šprintom.


Trať je krátka a rýchla, takže sa ani nestihne toho veľa udiať. Ale predsa niečo. Hneď po štarte, ešte v dedine, bol cítiť protivietor, ktorý mi zobral trochu síl. Hnevá ma to, ale podmienky mal každý rovnaké, tak neobstojí žiadna výhovorka. To bol stále aký taký asfalt. Potom sa dostávam na panelovku, kde začína klesanie. Ale prd z toho, keď Terry na štarte varoval pred vetrom, že niektorí až leteli vzduchom. Hlavne aby deti neodfúklo, hehe. Tak som sa trochu potrápil a aj kamarát mi vravel, že tu mal pocit, akoby stál na mieste. Ja som mal tento rok aj drsnejší vzorok a kto vie na koľko sa podpísal na výslednom čase. Najskôr asi len zanedbateľne. Myslím, že najviac času som stratil na tejto asfaltovej časti v priamom súboji s vetrom, podobne ako ostatní pretekári. To by chcelo nejakého pretekára, za ktorého by som sa zavesil a aby sa nehneval, tak pekne na striedačku. Ešte pred koncom tejto časti zapózujem Miške, aj keď sa mi vtedy rozhodne nechcelo nahodiť pekný fotogenický úsmev, ale nakoniec som sa prekonal a predsa len zdvihol kútiky úst.


Nasleduje druhá polka trate, ktorá už ide lesom. Na tom prechode asfalt-les som skoro skolaboval. Akonáhle som spomalil a vzduch ma prestal chladiť, tak som prvýkrát pocítil v akej horúčave vlastne idem. Ovalilo ma také teplo, až som mal pocit, že dostanem hypovolemický šok. Aby ste to pochopili, tak podobný šok ako vzniká po uštipnutí napríklad včelou. Viem, vedome zveličujem, ale fakt to bola pre mňa prudká, až šoková zmena pocitovej teploty. Aspoňže v tieni lesa ma trošku schladilo a mohol som s druhým dychom pokračovať. Týždeň pred pretekmi tu bolo o niečo viac blata a vtedy som chodil na intrák dosť zablatený, keďže som sa tomu blatu nejako nevyhýbal. Teraz v týchto horúčavách trať značne vyschla. Takže som úspešne prešiel tie moje známe úseky, obehol pár ľudí a jedného dupača pustil pred seba. Kilometrovníky nás všetkých informovali o blížiacom sa konci a po poslednej ostrejšej zákrute som vedel, že nasleduje záverečný špurt. Chuťovka na záver a švihaj do cieľa. Doslova, vždy sa teším na túto časť, kde sa trochu vybláznim. Už tu nie je stúpanie, dokonca mám pocit, že to ide z kopca. Cieľ je už klasicky rozrytý ťažkými mechanizmami, tak sa pred preťatím cieľovej pásky ešte aj trochu vytrasiem. Mám pocit, že organizátori dojazd trochu zrovnali alebo vyjazdili jazci predo mnou, bývalo to horšie.


Sláva, cieľ! Čas 00:27:04 zo začiatku nenasvedčoval nič svetoborné, pretože som bol výrazne pomalší, skoro o 1 a pol minúty, hrôza a des. Ale keďže prakticky všetci a hlavne prvá dvadsiatka mala oproti minulému roku značne horšie časy (samozrejme pre vietor), tak som sa na moje prekvapenie usadil na peknej 13. priečke v mojej kategórii. To ma príjemne potešilo. Koho by nie, že? A zase mám čo zlepšovať. Na cieľovej občerstvovačke som sa musel hlavne dostatočne rehydratovať, lebo som mal strašné sucho v krku. Už som spomínal, bol strašný hic. Tak som tam ani veľmi dlho nepobudol a pokračoval som v zjazde po zelenej značke. Samozrejme mi bolo málo, tak som si trať dal aj druhý krát. Vlastne vždy si ju dávam dvakrát. Po spoločnej fotke s kamarátmi v priestore cieľa ideme spolu konečne späť do dediny, kde sa najeme, oddýchneme a počkáme na vyhodnotenie a tombolu. Organizačne bolo o nás veľmi dobre postarané, preto aj tento tretí ročník hodnotím na jednotku s hviezdičkou. Taktiež neuveriteľná ochota vyjsť v ústrety. Ďakujem aj za Mišku organizátorom gebuli (sorry, nedalo sa, hehe) a kirimu za porciu cestovín navyše a taktiež za ochotu zaregistrovať kamarátov aj mimo oficiálny čas.



Spokojný sám so sebou a pekne do červena opálený sa vraciame späť na intrák. Snáď o rok sa zase zúčastním. Bol by som hlúpy, ak by som neprišiel. Túto akciu vrelo odporúčam každému, kto tu ešte nebol a váha či sa vôbec zúčastniť. Na záver musím pochváliť Juraja Meliša, ktorý každý rok vezme nejaký metál a to paradoxne napriek tomu, že časovky z duše nenávidí. Tak načo tu potom chodí, hmm? Nemyslel som to samozrejme v zlom. Ja ich mám ale rád práve preto, že sa tam vždy umiestním relatívne vysoko. Už teraz sa teším na ďalší ročník a myslím, že posledná fotka presne vystihuje našu spokojnosť s podujatím.


Síce tento report prišiel trochu neskôr, ale ako sa vraví: „Na dobre sa čaká.“ A hádam sa nemýlim. Cyklistike zdar.

Foto Miška Firment