Dubnický Maratón

Rozhodnutie o účasti na tohtoročnom Dubničáku som si nechával takpovediac na poslednú chvíľu, vo štvrtok poobede už som mal ale jasno, bola by škoda si trošku nepretočiť nohy pred dovolenkou v Alpách. To, že podmienky budú takmer ideálne bolo jasné už dlhšie vopred, v Novej Dubnici a okolí nepršalo už nejaký ten týždeň a organizátori sľubovali rýchlu a prašnú trať.
Rovnako ako pred týždňom v Korbielówe mi spoločnosť robil Imro, prezentácia na plavárni bola sekundová záležitosť, trošku sme boli ešte zohriať nohy do Kolačína a hor sa na štart.

Zostava na páske už viac-menej tradičná. O 9-tej sme teda vyštartovali, tempo bolo celkom prijateľné a začalo sa to ako vždy trhať v prvom šotolinovom stúpaní. Šiel som si svoje tempo, takýto úvod mám celkom rád, rýchlejšie sa dostávam potom do tempa. Po nájazde do lesa bolo všade až neskutočne sucho takže to odsýpalo, raz-dva už sme boli v Trenčianskych Tepliciach. Serpentíny do kopca síce skoro stále na najľahších prevodoch, ale podklad bol tvrdý, takže sme boli za chvíľu na vrchole. Stále som bol v skupinke asi 5-6 ľudí, čo ma celkom tešilo.


Táto úvodná časť ponad Teplice mi trvala čosi nad hodinku, no a ďalej sme pokračovali smerom na Kamenné vráta, sem-tam som aj v kopci v prudkých pasážach potlačil, nerád dávam silou mocou takéto stojky v sedle, človek si aspoň trošku ponaťahuje svaly. Samotný zjazd z Kamenných vrát bol celkom v pohode, trošku viac prachu, ale po stranách to šlo, rovnako tak aj záverečná lúka do Omšenia. Bufet bol luxusne zásobený, doplnil som si pred Baskym ionťák, zjedol pár melónov a pokračoval som chvíľu sám, skupinka sa nám medzitým potrhala. Samotné Baske nie je z môjho pohľadu až taký náročný kopec, kým sa začne stúpať tak to ale trošku trvá, pocitovo sa mi však šlo celkom solídne. Pomaly som obiehal borcov z trasy Klasik, pred nájazdom do záverečnej pasáže som sa priblížil aj k dvom chalanom z mojej pôvodnej skupinky a pred vrcholom som ich obehol. Na Baskom bolo ako vždy živo, znovu som sa trošku zdržal, kým som zjedol tyčinku a pokračoval som ďalej. Prvý zjazdík bol celkom v pohode, viac som sa „obával“ toho druhého, keďže už bolo na trati hustejšie a nie každý si trúfa takýto zjazd dať v sedle. Celkom to tam šmýkalo, naštval ma chalan, čo to bral stredom hlava-nehlava, nemal som pocit, že to má pod kontrolou, ale tak nakoniec sa nič nestalo...Keďže trasu už poznám celkom dobre, vedel som, že na Homôlku už to je len kúsok, v bufete som sa znovu chvíľu zdržal.


V následnom zjazde znovu akrobacia jazdcov z Klasika, všade kopec prachu a kameňov, chalan predo mnou stláčal V-éčka čo to dalo, ale akosi nie a nie zastaviť, tak to skúsil nohami, znovu to našťastie bolo bez ujmy. Len som pokrútil hlavou a šiel si svoje ďalej sám. Na dlhej asfaltke cez Porubu som sa trošku ponaťahoval, i keď fúkal protivietor, takže až taký oddych to zase nebol. Za dedinou odbočka doprava a ďalšie dlhé šotolinové stúpanie so záverom na lúkach. Svojich najbližších súperov som mal stále na dohľad, hlavne chalan na 29-novom Treku bol so mnou ako na špagáte. Na ďalšej občerstvovačke som postál tentoraz len chvíľu, pitia som mal dosť a na Iliavsku slučku to mohlo stačiť. Nejako som si omylom vsugeroval, že som mal minulý rok čas 6 hodín a na základe toho sa mi nezdalo, že to tento rok akosi nestihnem a to sa mi pocitovo išlo ďaleko lepšie a aj podmienky boli samozrejme lepšie. Prvá časť slučky bola jedna bikerská báseň, krásny udupaný singláčik, odsýpalo to jedna radosť, následné stúpanie protiľahlým hrebeňom však už tak zadarmo nebolo a mal som toho miestami plné kecky a to som vedel, že pred nami je ešte dlhé stúpanie po lúke. V jej úvode som si držal celkom fajn tempo, kolega na Treku mi visel na zadnom kolese, ale ku koncu sa trošku oklepal a ušiel mi asi 20 metrov. Neplánoval som sa nikam naháňať a tak som v bufete znovu doplnil vodu, pojedol nejaký ten melónik a vytešoval sa, že do cieľa už je to len kúsok. Stále mi však nešlo do hlavy, ako som to mohol dať za 6 hodín...



Záverečné kilometre v profile vyzerajú ako jeden dlhý zjazd, ale predtým je to stále hore-dole, dve dlhšie lesné stúpania a potom konečne lesná zvážnica a cieľ na dohľad. Vyzeralo to, že už to dobojujem sám, ale v polovici krátkeho stúpania ma dorazil borec z Maďarska, ale už toho mal asi tiež dosť a v následnom zjazde som mu znovu ľahko ušiel, asi aj kvôli tomu, že šiel na HT-čku s pevnou vidlicou. Záver z Kolačína som sa ešte postriedal s chalanom z Klasika, dojazd na amfik už som nijak nehrotil a v pohode došiel v čase 6:19h. Ako som neskôr zistil, minulý rok to nebolo 6 ale 7 hodín a tak som si celkom solídne polepšil ?..Imro už bol v cieli, bajky sme si umyli asi za minútku, v podstate však ani nebolo čo umývať...Potom rýchla sprcha, výborný gulášik, no a keďže som sa trošku ponáhľal tak som tentoraz vynechal vyhlásenie a tombolu.
Alfou a omegou každého maratónu je predovšetkým počasie, organizátori aj pretekári si nemohli želať lepšie podmienky, no a keď sa k tomu pridá skvelá trať a vynikajúce zabezpečenie, výsledkom je parádny deň strávený na bajku...