Čergovská Stopa 2013

Zas nám na našom malom Slovensku napadol jemný poprašok snehu, očividne je jar už za rohom. Koniec irónie. Ďalšiu veľkú šancu sa poriadne zaboriť do snehu mali cyklisti 09.02.2013 na zimnom šprinte – Čergovskej stope v Raslaviciach. Pekná príležitosť vrhnúť sa na bicykli do bielej krajiny. A čo mám vlastne robiť, keď lyžovať ani bežkovať neviem a sánkovanie ma už nebaví?

Perinbaba mi to robí určite naschvál, všade kam som chcel ísť trochu ponaháňať sekundy, tak tam hodila peknú dávku snehu. Ešte pár dní pred závodom sa idem po dlhej dobe trochu povoziť okolo Martina a zisťujem, že som pekne zdochnutý, až sa mi do tých Raslavíc vôbec nechce ísť. Tuším z mojej strany fajný masaker. Zase nevyspatý vstávať skoro ráno na vlak, ale nenechám sa morálne zložiť, idem a ani mama ma neodhovorí. Ako každá mama, keď počula v správach spojenie „kalamita-Bratislava“ a „kalamita-Prešov“, tak si myslí, že sa tam idem znovu zabiť. Stále sa o to pokúša, ale neúspešne. Vyzerá to tak, že napriek snehovej nádielke, budú podmienky oveľa lepšie ako v Bratislave. Možno si konečne zajazdím na celej trati a je škoda takúto šancu nevyužiť. Tak s ešte väčšiu chuťou ako som mal, vyrážam smer východ. Cestou vlakom sledujem nádhernú krajinu. Nádherná rozprávková beloba pôsobí tak ukľudňujúco. Stromy sa pod ťarchou snehu pokorne skláňajú k zemi a uznávajú silu prírody. Dlho som nevidel takúto peknú zimu, aká je tento rok.


Ako cestujem a prestupujem z vlaku do vlaku, postupne stretávam ďalších cyklistov, idúcich tiež mojím smerom. Do Raslavíc nakoniec prichádzame štyria, plus ešte nejakí cyklisti nastúpili na opačnej strane vozňa. Samozrejme môj prvý drift na stanici končí skoropádom a cestou ku kultúrnemu domu mám strach, ako to bude vyzerať medzi dedinami, hlavne či to bude tak ľadové ako zo stanice. To by som vôbec nechcel. Snažím si oživiť pamäť a cestu ku kulturáku z roku 2010, kedy bola Čergovská stopa mojím prvým skutočným závodom vôbec. Posledné roky som sa tu chcel vždy vrátiť a až teraz sa mi podarilo. Mám jednu poznámku k štartovému číslu. S čistým svedomím ho vyhlasujem za najškaredšie štartovné číslo, aké som kedy dostal. A to mám z pred dvoch rokov z akcie Okolo Domaše len čierne číslo na bielom podklade, ktoré je aj tak oveľa krajšie. Neviem či sa dá spraviť ešte škaredšie, nechám sa na nejakom závode prekvapiť. Samozrejme, naozaj nepodstatná kritika čísla je len v dobrom, pri všetkej úcte a snahe k organizátorom. Inak nič podstatné ma na prezentácii netrápilo, všetko šlo ako po masle. Takto neskoro som na miesto pretekov hádam ešte nikdy neprišiel, tak sa ani nenazdám a už sa pomaly presúvam na štart. Ani som sa nestihol najesť.


Nachystané sú dve trate, krátka a dlhá, oficiálne dlhé 16 a 24 km. Sú v podstate rovnaké, len dlhá má ešte navyše okruh cez Bartošovce. Na štart sa postavilo celkovo 85 pretekárov, čo je na takúto lokálnu malú akciu pekné číslo. Odštartovalo sa niečo po 10:00 netradičným spôsobom, zvolaním organizátora: „Tak poďme!“. Cez obec sme síce šli v skupinke, ale ostrý štart bol mimo hlavný ťah na konci dediny. Cesta bola zľadovatená a aj keď bola posypaná, bolo zábavne pozerať sa na to, ako to ľudia predo mnou pokladajú na zem ako hrušky. Až kým som to tiež pekne poslušne nepoložil. Už mi to nebolo vtipné, padnúť napríklad pod auto, aj keď tadiaľ šlo veľmi zriedkavo, ale hlavne padnúť pod kolesá cyklistu v skupinke mohlo skončiť veľmi zle. Preto musím dávať pozor a napriek tomu som ešte raz – dva razy nabehol nečakane na ľad, ale moje reflexy ma našťastie zachránili. V dedinách na nás miestny pozerali veľmi nechápavo, doteraz vlastne neviem prečo, hehe. Nakoniec prichádzam do Hertníka, kde krátki šli už hore na chatu a my dlhí dáme ešte dedinku Bartošovce. Za Hertníkom sa mi ukázala nádherná scenéria a rozhľad. Cesta a rozsiahle okolie neskutočne biele. Musel som spraviť exkluzívnu fotku, veď posúďte samy...


Do Bartošoviec bol super rýchly zjazd s ujazdeným a pocitovo nešmykľavým snehom. A tá scenéria vôkol bola ako pekný bonus. Radosť ísť s vetrom o preteky, doteraz totiž mierne fúkal v protismere. V Bartošovciach idem naspäť do Osikova a pokračujem známou cestou na Hertník. V Hertníku konečne odbočujem hore aj ja, kde dedinou začína stúpanie na chatu Čergov. V lese sa mi to prestáva páčiť, čím vyššie, tým ťažšie sa mi šliape až nakoniec musím zosadnúť a tlačiť. Inak sa to nedalo, proste zadné koleso v tej kaši bolo bez záberu a predné zas nedržalo smer. Na striedačku tlačenie a na pevnejšom podklade šliapanie. Asi za polkou stúpania som vlastne už len prednostne tlačil. Ak som sa pokúšal ísť zo sedla, tak som zistil, že sa vôbec nepribližujem k tlačiacim cyklistom vpredu. Ba, dokonca sa ešte aj vzdiaľujem, tak nakoniec radšej tlačím bicykel vedľa seba. Oprášil som aj svoj Krátky slovník vulgárnych slov, ktorý som použil aj na zimnom maratóne v Bratislave. To je jedna z možností ako psychicky zvládnuť takúto ťažkú situáciu, takzvaná obrana útokom. A nakoniec ma úplne dorazilo, keď mi Tomáš, organizátor, ktorý bol na trati, oznámil, že do konca sú ešte dva kilometre. Uf, v duchu som znovu otváral spomínaný slovník. Našťastie sa mýlil a stúpanie sa pozvoľne miernilo, dalo sa stále viac a viac šliapať a po asi kilometri nasledoval dlho očakávaný zjazd na chatu, ktorý som si ešte spred dvoch rokov pamätal a na ktorý som sa tešil. Konečne cieľ, kedy sa premotivovaný a s neistou stopou, rútim dolu kopcom. Super!


Na chatu prichádzam po ťažkých 2 h a 17 min a po takmer 30 kilometroch na trati. Prvá časť trate bola veľmi rýchla, druhá sa strašne vliekla a tak som došiel veľmi vyčerpaný. Ako na mieste zisťujem, tak veci s jedlom, peniazmi a suchými vecami mi hore na aute nedošli. Jedlo sa ešte, aj kvôli problémom s elektrinou, nepodáva a ja by som jedol aj to drevo z pultu. Našťastie som dostal dávku kofoly na sekeru a Maťo z vlaku mi potom ešte kúpil aspoň čokoládu na odvrátenie hroziacej hypoglykémickej kómy. Naozaj som bol na tom zle, v stave podobnému delíriu. Takto som dostal šancu prežiť toto ťažké prechodné obdobie. Rezeň bol nakoniec tiež, podobne mi tiež došiel ruksak s vecami. Očividne bol aj chatár z toho všetkého celý nervózny a nespal celú noc, ale nakoniec sa všetko podarilo zachrániť, za čo si aj on zaslúži veľké ďakujem. Všetko malo šťastný koniec ako v každej rozprávke. Taktiež sa už nikomu nechcelo vonku mrznúť, tak sa vyhodnotenie spravilo v teple na chate pri kozube. Víťazom hlavnej kategórie mužov na krátkej trati bol Pavol Babej s časom 01:28:30. Na dlhej trati zas hviezdil Poliak Arkadiusz Krzesinski s časom 01:28:50. Ako vidno, na dlhej sa šlo veľmi svižné tempo, časy totožné s časmi na krátkej trati. Na chate sa mohol prvý ohriať Rastislav Kubovčík s časom 01:22:00, ktorý bol víťaz v kategórii muži B na krátkej trati. Kompletné výsledky sú k dispozícii tu.


Akcia napriek problémom so snehom, elektrikou a dopravou dopadla asi najlepšie ako len mohla. Síce by možno pomohlo ešte jedno zhrnutie trasy na chatu, ale už deň dopredu boli avizované akútnejšie problémy chatára. Ale mne v podstate tlačenie v zime nevadí, ak s tým počítam, počasie si predsa na dopredu stanovený deň pretekov nevyberiem. Ak mám stanovený cieľ a určitú motiváciu, tak idem s chuťou za tým, ale tu by ma v tom masakri predsa len potešila jedna rýchla občerstvovačka aspoň s teplým čajom, aby som nemusel piť v tej zime studenú vodu s kúskami ľadu. Rád prídem aj do tretice, táto akcia s rodinným duchom sa mi veľmi páči.

Milan Jánošík, víťaz kategórie muži B na dlhej trati:

„My tento pretek nemáme ako nejakú novú skúsenosť, pravidelne sa zúčastňujeme zimného maratónu v Bratislave. Chceli sme si teda vyskúšať niečo nové a sme príjemne prekvapený, super akcia, aj atmosféra je perfektná. Čo sa týka trate, tak sme sa trošku obávali, ako ten sneh napadol, kalamita tu bola, jedno s druhým, ale v podstate tá trať bola perfektná. Čo bol ten výjazd ku chate, to bolo úplne v pohode, že sa muselo bežať. To je normálne, však zimný maratón to so sebou prináša. Oproti tomu zimnému, čo bol v Bratislave, tak tam z toho spravili veľký humbuk a trať tam bola v podstate nevyhovujúca. Takže táto akcia bola perfektná a myslím, že na budúci rok zlanárime ďalších kamarátov.“

Tomáš Oľšavský, organizátor:

„Nová nádielka snehu spôsobila to, že sme museli operatívne riešiť jednak to odhŕňanie cesty, to by nebol až taký problém, ale do toho vypadol elektrický prúd na chate, čiže v podstate bolo ohrozené varenie a nejaká existencia bikerov. Na úkor toho, že sa riešila elektrina, nebola cesta na chatu až tak odhrnutá, ako by možno mala byť. Nebol taký tvrdý podklad ako pred týždňom, bolo to dosť technické, niečo sa muselo aj tlačiť. Cez obce to bolo také rýchle, občas šmykľavé, bolo to také pol na pol, tam rýchly povrch a tu pravý opak. Z organizačného hľadiska je stále čo zdokonaľovať a zlepšovať, každým rokom sa človek niečo nové naučí a potom sa to snažíme nejako zakomponovať do tohoto celého systému. Veríme, že o rok budú včas dobré propozície, oslovíme sponzorov, aby to bolo na slušnej úrovni, ako by sa malo patriť. Ja ako organizátor mám pocit, že všetko bolo zlé, ale nejakú spätnú informáciu získavam od tých ľudí. Samozrejme, ak niekto niečo vytkne, ak je to konštruktívna kritika, tak ja som za to vďačný, lebo tým sa môžeme posúvať ďalej. Ak mi väčšina ľudí povie: bolo to fajn, trať OK, šak nevadí, potlačili sme trochu, tak mne to dá nejakú silu. Toto je pre mňa dôležité, ako sa ľudia cítili.“