Kalendár podujatí

Logo: International MTB marathon Malevil Cup International MTB marathon Malevil Cup

Reportáž z podujatia

Reportáž: International MTB marathon Malevil cup: blato, štrk, piesok a ihličie

Malevil Cup v Jablonnom v Podještědí je jedným z najtradičnejších maratónov v Českej republike a v roku 2016 sa koná už po sedemnástykrát.

Tento maratón ideme ako tím v rámci série MarathonMan Europe. Lenže už od začiatku sa nám to nejako začalo komplikovať, keďže na Kaktus maratóne sa nám zranila tímová jednotka Jelo, do toho rodinné a pracovné povinnosti Joja a ešte ochorenie nášho kamaráta z Čiech – Radka. Takže z celkového počtu 6 pretekárov sa vybrala iba polovica, a tým pádom som musel prevziať úlohu tímovej jednotky .

Vyrážame

Na maratón vyrážame už o deň skôr, keďže to máme z Trenčína dobrých 6 hodín cesty. Vyrážame o 14 hod. a do Jablonného pod Podještědí prichádzame tesne pred 20 hod. Prezentácia sa nachádzala v peknom golfovom rezorte Malevil. Všetko prebehlo rýchlo a bez problémov. Zobrali sme propagačné tašky, čísla a čipy. Bol som prekvapený, že ešte niekde dávajú čipy na vidlicu .

Na výber boli 4 trate:
  • trasa A 96 km - 2 160 výškových metrov
  • trasa B 67 km - 1 540 výškových metrov (mne nameralo 1 719)
  • trasa C 45 km - 960 výškových metrov
  • trasa D 26 km - 480 výškových metrov

Ja som bol s Milošom prihlásený na 67 km a Robo sa dal na 45 km trať. Rozmýšľal som aj nad 96 km traťou, ale neskôr som bol rád aj za 67 km.

Príprava na štarte

Je sobota ráno a pred pretekom navštevujeme potraviny a miestnu pekáreň na raňajky. Po nich chystáme biky a nejaké tie energetické veci. Robo má štart o 9:30 a my o hodinu neskôr, tak ten čas využívame na rozjazdenie. Už tak 20 min. pred štartom sa začínajú ľudia stavať na čiaru, rovnako ako my, aby sme neboli na konci a vyvarovali sa tak pádu. Na štart 67 km trati sa postavilo okolo 300 pretekárov. Celkovo sa na 4 tratiach zúčastnilo okolo 1 100 pretekárov z 13 štátov.


10:30 zaznel výstrel a bolo odštartované. Cez mesto nás odprevadilo sprievodné vozidlo a za mestom sa hneď odbočilo na lesné cesty a začalo sa naplno pretekať. Úvodné kilometre boli po mokrých lúkach, keďže tam skoro celý týždeň pršalo. Tu sa začal vytvárať vláčik a každý sa snažil ísť po čo najlepšej stope a neskôr sa to už začalo trhať a robiť skupinky. Ja som sa držal niekde v prvej tretine pretekárov a snažil sa s nimi držať krok. Po 12 km vchádzame do obce Rynoltice, odkiaľ začíname už vchádzať do lesa a bolo vidieť, že tam poriadne pršalo. Našťastie, blato nebolo lepivé a pod ním bol tvrdý podklad, takže pri správnych tlakoch v plášťoch sa to dalo v pohode jazdiť.

Kamoška Nemka

Tu sa zoznamujem s jednou Nemkou, aj keď si s ňou nerozumiem, tak sme sa pochopili a ťahali sme sa navzájom, raz ja, raz ona. Prichádzame do mesta Hrádek nad Nisou, kde je aj prvá občerstvovačka, ale tu nezastavujem, beriem za jazdy iba pohár s vodou a valím ďalej. Hneď za mestom nás čakajú dva strmšie kopčeky, ale idú sa v svižnom tempe, keďže mám stále parťáčku, s ktorou sa striedame v kopcoch. O chvíľu sa zase dostávame do blatistého lesa, s miestami pieskového a štrkového povrchu. Tu sa už prehupneme a križujeme cez pekne vyrobený mostík do druhej polovice trate a na 39 km nás čaká druhá občerstvovačka v Petrovicích.

Tu už dopĺňam vodu a beriem nejaké tie dobroty, avšak strácam svoju parťáčku (neskôr zistím, že vyhrala medzi ženami). Po pár kilometroch sa pomaličky presúvame do Nemecka presne na nemeckú stranu Lužických hôr, kde začína asi najťažšia časť preteku. Tu ma chalani varovali, že ma budú čakať dosť korenisté úseky, strmé a hlavné kamenisté výšľapy, ale aj zjazdy. Po nejakých tých technických výšľapoch a zjazdoch prichádzam do “skalnatého“ mesta Oybin, kde sa nachádza prenádherná pieskovcová stena aj skalnatý hrad s kláštorom. Škoda, že nebolo času si to ísť pozrieť. Tu máme aj tretiu občerstvovačku (53 km), na ktorej si už dlhšie postojím a dopĺňam jedlo a energiu. Keď si pozerám tu stenu čo sa týči nad mestom, tak na oblohe vidím, že sa blíži nejaká čierňava a neskôr počuť aj hrmenie a blýskanie.


Zjazdy a horská prémia

Tak teda nasadám a vyrážam ďalej. Hneď začína asfaltové stúpanie a neskôr sa to mení na koreňové až kamenisté stúpanie. V ňom ma z časti chytá dážď, takže to začína na kameňoch dosť šmýkať, ale našťastie sa to dalo vyjsť, okrem jedného úseku, kde to skoro asi všetci tlačili a tu do stehien prichádzajú kŕče. Našťastie boli len chvíľkové, takže sa pokračovalo ďalej. Ako sa už dostávam na najvyšší bod trate na vrch Hvozd / Hochwald (750 m.n.m), tak tu na nás čaká bombónik v tvare cca 30 schodov, čo musíme vybehnúť. Pre tých najrýchlejších to je horská prémia. Z vrchu to je už len 7 km do cieľa a povedané dolu kopcom. Čakajú tu na nás ešte dva technické zjazdy a posledná občerstvovačka (61 km), ale tu prechádzam bez zastavenia. Prvý bol kamenistý s dosť veľkými kameňmi, čo dalo zabrať hlavne brzdám a vidlici, no našťastie stopa už bola vyjazdená, takže moc sa nemuselo rozmýšľať kadiaľ ísť.

Druhý zjazd bol vraj korenistý, no ten som si nevyskúšal, nakoľko som sa držal skupinky Nemcov a tí zle odbočili, takže sme išli po nejakej zvážanici až na hlavnú cestu, po ktorej sme sa našťastie dostali naspať na trať. Posledný kilometer sa už išiel po areáli golfového rezortu Malevil, kde bol aj cieľ. Prichádzam s časom 3:58:42 na 34.mieste v kategórii a celkovo na 85.mieste.

V cieli dostávam nealko radler, ale nie je čas ho ani poriadne vypiť, keďže búrka, ktorá ma prenasledovala, akurát prichádzala v plnej sile s bleskami aj s krúpami, takže som sa pobral a valil na ubytovňu. V duchu som myslel na zvyšných pretekárov, ktorí zostali na trati, ale aj svojho kolegu Miloša, aby sa im nič nestalo. Našťastie, Miloš ma už čakal na ubytovni, keďže ten preteky nedokončil kvôli zdravotným problémom.


Pretek na 100 km trati vyhral Peter Hermann z Nemecka s pekným časom 4:01:49 a medzi ženami Ukrajinka - Krystyna Konvisarova. Na 65 km trati to bol vyrovnaný boj, kde vyhral domáci pretekár Ota Zima pred krajanom Vítom Rehákom iba o jednu stotinu. Medzi ženami vyhrala jazdkyňa z Nemecka – Karin Kadner.


Preteky hodnotím na výbornú

Preteky boli z môjho pohľadu stredne náročné. Aj keď propozície nehovoria o náročnej trati, tak týždňové lejaky zanechali v lese blato a do toho štrk, piesok, ihličie, šmykľavé kamenisté výšľapy a záverečný dážď urobili svoje. Čo sa týka organizácie, pretek bol na dobrej úrovni. Občertvovačky boli fajn, plné jedla a každá mala aj väčší servis v prípade poruchy biku. Značenie tiež dobré a nebol s ním problém až na to záverečné zablúdenie. To bola moja chyba lebo som sa nechal zviesť skupinkou. Štartovací balík obsahoval len tyčinku a chladivý gél, ale kvôli tomu na preteky nechodím . Do budúcna by som odporúčal zmeniť čip a dať ho na štartovacie číslo a nie ho upevňovať páskou na vidlicu. V cieli bolo na výber až zo 4 druhov jedál (guláš, rizoto, tarhoňa s mäsom a buchty), z nápojov buď kofola alebo nealko radler. Takže, celkovo maratón hodnotím na výbornú a odporúčam ho každému.
report_problem Našiel si v texte chybu?
keyboard_arrow_up