AUTHOR Šela maratón

Kto si chce aspoň trochu nastaviť zrkadlo reality, nemusí vôbec chodiť ďaleko do zahraničia. Stačí zájsť na Moravu a postaviť sa na štart tohto už kultového maratónu. Následne uvidí, koľko mu naložia Kulhavý, Hynek, Boudný a spol., ktorí si to tento rok navyše dávali aj o majstrovský titul. Snáď vás potom ale neprestane baviť jazdiť a trénovať...

Ono, tých 97 km s prevýšením cca 2 400 m na prvý pohľad nevzbudzuje príliš rešpekt. Lenže poriadne zubatý profil v úvodnej polovici a nekonečné tiahle pasáže v tej druhej, sa vedia postarať o dokonalé K.O. Navyše, v takom bláznivom tempe, ako sa tu zvykne jazdiť - a to som ešte netušil čo ma dnes čaká .


Ráno cestujem s mamou a máme trochu naponáhlo, keďže štart je už o 9:00. Nakoniec všetko stíhame a 20 min pred štartom už s Tomášom (Katkom) prešľapujeme na štarte v prvej vlne. Mám tak trochu pocit, že úplne každý naokolo je v nejakom tíme. Ľudí s batôžkom taktiež moc nevidno. Nuž, majstrák je majstrák a je jasné, že dnes veľa času na kochanie nebude...


Musím sa priznať, že po štarte mám fakt trochu strach. Najskôr nepríjemný kruháč a potom presun po asfalte. Navyše, status majstrovstiev prilákal poriadnu konkurenciu a samozrejme každý chce byť pred nájazdom do terénu čo najviac vpredu. Mne táto „odvaha“ proste chýba a tým, že si držím odstup, tak sa len posúvam dozadu – veru, na ceste by som bol úplne stratený . S Tomášom si miestami klepeme na čelo, hlavne keď zrazu počujeme piskot bŕzd a rev: „brzdaaá“ na úplne rovnej ceste bez prekážok. Potom už nasleduje klasický lievik a sme na poľnej ceste.



Teraz si pre zmenu pripadáme ako v Afrike, keď sa dvíhajú mračná prachu pri prejazde stoviek pretekárov v rýchlosti viac ako 30 km/h. Tlačenica pokračuje aj v prvom strmšom kopci, kde to je len samé zľava a sprava. Proste, trochu zhon. Lenže ono to má tak trochu aj svoje opodstatnenie. Hneď po krátkom úvode, po asfalte a širšej šotoline, sa nabieha na tie najkrajšie single.


Pre tých, ktorí sa nestihli natlačiť dopredu a nemajú problém s technikou, začína trochu nepríjemné vyčkávanie a čakanie. V jednej strmšej točke (nič extra náročné), niektorí hneď zosadajú a vytvorí sa doslova zástup, kde len stojím a čakám. A veru vôbec nie krátko. Keby sa aspoň tí ďalší zbytočne netlačili, keďže aj tak nie je iná šanca, ako počkať než jeden po druhom prejde. Najskôr mám trochu nervy, ale nič iné, ako sa s tým zmieriť, mi nezostáva. Na týchto chodníčkoch sa jednoducho nedá predbiehať bez toho, aby tým človek neohrozil seba alebo „súpera“. Takto to v podstate pokračuje až po prvé stúpanie k hradu, kde sa predbiehať aspoň niekde dá. Ešte ku všetkému, mi pri obľúbenej hecovačke - výjazdovej prémii - niekto skríži cestu, takže sympatické balenie piva sa mi tento rok neujde . Každopádne, prvý prejazd hradom cez parádne divácke kulisy dáva pomaly zabudnúť na ten úvod. Človek zrazu ani nevníma námahu a v pohode si ešte podradí s výrazom, že to vlastne ani nič nie je.



Po peknom singli cez nádvorie sa cesty opäť rozširujú. Je to taký pravidelný mix, kedy poľné/štrkové cesty striedajú pekné a hravé úseky cez les.



Približne po skoro hodine jazdy, dobieham našu slovenskú bikerku Andreu Juhásovú, ktorá štartovala spredu a aspoň trošku ju potiahnem. Ono totiž fúka skutočne nepríjemný protivietor a na trati sa tvoria vláčiky všade, kde to je len možné. Pokiaľ sa nejde po nejakom chodníčku, je to v podstate tak trochu cestný pretek, kde je veľká nevýhoda, ak človek bojuje sám. Najhoršie, že mne vôbec tento štýl nejde, čo ma trochu štve . Najviac to vidím, keď si v krásnom technickom úseku okolo Maleníku, ktorý tvorí náročnejší kamenistý chodník a následne zopár 180 stupňových switchbackov, vypracujem celkom slušný náskok. Navyše som vychytal pred sebou medzeru a mám voľnú cestu. Práve na tých skalách a korienkoch sa môjmu Scalpelu asi najviac páči. Takže vybehneme na zvážnicu, za mnou nikto. Chvíľu teda ťahám, otočím sa a kúsok za sebou vidím poriadnu skupinu. Tí ma dobehnú, v singli trochu odskočím a oni ma zase preválcujú na rovine . Týmto štýlom to pokračuje až po najväčší bufet v autosrvise Pony.


Ten tvorí akúsi bránu medzi dvoma svetmi. Ten prvý, plný krásnych chodníčkov namotaný kade-tade po lese, sa práve končí. Aj keď som teda v prvej časti trochu „pindal“, tak neskôr už to bola skutočná lahoda. Navyše, až na pár večných mlák je všade krásne sucho. Druhá polovica trate je totiž ako stvorená pre všetkých milovníkov hákovania a driny v protivetre. Po prejazde historického tunelu v Slavíči začína Moravská brána, čo je jednoducho povedané dlhé a rovné pole, kde vždy duje.



Fučí zboku, človek drie a nič z toho. Do toho sa za mnou z háku ešte ozýva: „šlapej, šlapej“ – no akoby som doteraz nič nerobil . V diaľke pred sebou krásne vidím jednotlivé vláčiky roztrúsené po celej tejto planine. Postupne sa dostávame na okraj lesa, kde sa to zase trochu dvihne. V kopci sa mi ide výborne, lenže čo z toho, keď ma zase na ďalších rovinách všetko dobieha. Každopádne, Česko je skutočne iný „bikový“ svet. Pred sebou vidím „namakaného“ jazdca pomaly bez tuku, ako si to ľahko švihá do kopca na parádnom stroji a keď sa priblížim, zistím, že vekom by to mohol byť môj otec . A takých prípadov je ďaleko viac, a to som ešte nespomínal baby... Ale hlavne sa preteká od začiatku do konca. V jednom kopci po 3 hodinách si potrebujem odskočiť. Ešte ani „nezačnem“ a už vidím, ako sa približuje ďalších 20 ľudí. Jednoducho, žiadna nuda sa veru nekoná a čas ubieha ani neviem ako.

Na bufete v Uhřínove (68 km) si dávam malý oddych a volím svoju osvedčenú Salzkammergut kombináciu – rožok s kúskami syra, ktorý zapijem colou. Inak nejem na bufetoch v podstate nič a všetko potrebné mám vo vreckách so sebou. Hlavne sa už nesnažím do seba hádzať všetko možné, aby som ku koncu nemal brucho hore nohami ako po minulé roky.


Každopádne, ak si odmyslím ten vietor, tak je skutočne úplne ideálne počasie. Na oblohe skoro ani mráčik, ale pritom to ešte nie je taký ten typický letný výpek, kedy ma už chytajú mrákoty. Pomaly ale iste sa blíži aj tzv. Peklo. Pod týmto názvom sa skrýva 3 km dlhé nepríjemné stúpanie po asfalte, ktoré postupne naberá na sklone. Nie je to žiadna Alpská stojka, ale tým, že je už ku koncu a po všetkej tej drine na lúkach, dá poriadne zabrať. Mne sa tradične práve tu ide zase dobre a dobieham slušnú kopu ľudí. Taktiež aj v ďalšom kopci, ktorý nasleduje po krátkej singlovej DH vložke. Posledný bufet a pomaly sa stáčam zase smerom k hradu. Je to taký štýl hore-dole, no ide sa mi výborne a navyše mám stále pred sebou nejaký ten pohyblivý cieľ. Lenže, to by nesmela zase prísť tá približne 10 km dlhá rovina vo vetre, kde si pripadám, že sa pohybujem opačným smerom ako všetci ostatní. Hlavne na tom úplne poslednom úseku, kde má vietor skoro zastaví, je mi do plaču . Ale aspoň nemám žiadne kŕče a pod ako minulý víkend vo Svätom Jure - reportáž (vymenené kufre a pedále robia zázraky).


Záverečné stúpanie na hrad je kombinácia utrpenia a radosti. Utrpenie je jasné a tá radosť pochádza opäť z tej neuveriteľnej kulisy. Je jedno, či bojujete o beďňu alebo o 120. miesto – dostanete zo seba úplne všetko. Na záverečný drevený mostík už to teda doklepem za výsledných 4:44 hod. Z víťazstva a titulu sa nakoniec radoval Pavel Boudný za 3:39 hod pred Kristiánom Hynkom a Jaroslavom Kulhavým – čo je skutočne už iný svet .



Ale výborne zajazdil nás Tomáš Višnovský, ktorý v tvrdej konkurencii skončil na celkovom 11. mieste v čase 3:53 hod. Medzi ženami sa z celkového titulu tešila Tereza Huříková. Celkovo dlhú trať dokončilo 513 borcov.



Keďže ja som sa dopredu moc nepozrel, poprosil som Tomáša Višnovského (PROefekt Ghost team) o pár slov, ako to prebiehalo: "Od štartu sa išlo ako na cestnom preteku. Šprinty z každej zákruty a v singloch sa to natiahlo a čakalo, kedy sa spraví diera a niekto nevydrží nastolené tempo. Cez hrad po 15. km už prechádzala len štvorica (Kulhavý, Hynek, Boudný, Ulman). Za nimi zostala 6-členná skupina (kde som bol aj ja). Do 70 km bola strata tejto skupiny na prvých - 2 minúty. V poslednom stúpaní sa všetky skupiny potrhali a ako prvý vyšiel na hrad do cieľa Pavel Boudný. Celkovo sa šlo úplne bláznivé tempo a nemohol som sa pomaly ani napiť. Po 75 km ma to „dobehlo“ a už nebola žiadna sila v nohách, hlavne na tej záverečnej rovine pred hradom. Stúpanie na hrad už bolo doslova na krv ".



Nuž, čo dodať na záver. Hodnotiť organizáciu by bolo nosenie dreva do lesa, pretože všetko bolo skutočne TOP. Aleš Procházka (hlavný organizátor) by už mohol napísať knihu z názvom: "Ako spraviť maratón". Jediné, čo mi prekáža, je tá úvodná tlačenica, čakanie a nemožnosť predbiehania na tých najkrajších úvodných singloch - navyše všetko bolo ešte vystupňované statusom majstrovstiev. Následne dobiehať stratu je už tak trochu za trest a boj s veternými mlynmi. Každopádne, potom to už bola skutočne paráda, aj keď ste možno z môjho popisu nadobudli skôr opačný dojem. Ale za to si môžem sám, že neviem poriadne založiť na rovine. Šela bude vždy moja srdcovka, aj keď mi tu nadelí pravidelne nejaký ten 50-tnik .

Taktiež by som rád poďakoval Janovi Brychtovi za skutočne nádherné fotky, ktoré si môžete pozrieť v galérii.