ŠKODA Horal MTB maratón - 5. kolo

Horal Krejzi už je u nás naozaj pojem. Trať, ktorá v posledných rokoch narástla až na 132 km s prevýšením 4 400 m je momentálne doslova výzvou a takým alpským pretekom v srdci Slovenska. Navyše, o rok sa práve na nej budú konať majstrovstvá Európy v maratóne, takže bol ideálny čas prísť si „trochu“ potrénovať. Zároveň bola aj 5. kolom série ŠKODA BIKE OPEN TOUR.

Veľa kilometrov a prevýšenia v jeden deň znamená tiež jedno - veľmi skorý štart. Konkrétne 7:00, takže z chalupy na Donovaloch idem už niečo pred 5:00, nech sa nemusím úplne naháňať. Je krásne, ale pomerne, resp. dosť chladné ráno. Už v aute rozmýšľam čo na seba, pretože klepať kosu sa mi nechce, ale ani sa neskôr zase variť. Všade upozorňujú na extra chladný deň, ale sneženie z predpovedí spred niekoľkých dní sa konať nebude, ani na Kráľovej holi. Aj keď na základe týchto správ som si prihodil do tašky aj neoprénové rukavice. Nakoniec zvolím tenkú sieťku, dres, vlnené ponožky, rukávy, vestu a namiesto klasických kraťasov dávam zateplené NoRain, nech mi nie je zima na zadok . Vrecká nabalím tyčinkami, gélmi a nechýba ani nitovač a náhradná päťka – pre šťastie.

Kúsok pred 7:00 čakáme na štarte. Ako stojíme a svieti na nás slniečko, je príjemne a niektorí dávajú dole rukávy a zahadzujú vesty. Podľa mňa ešte trochu skoro. Všetko sa totiž zmení, keď sa konečne pohneme a hlavne vbehneme do tieňa. Na to, že je august, veru fajnú kosa . Horal 2016 teda úspešne odštartoval a status budúcoročných majstrovstiev Európy prilákal tiež borcov zo zahraničia, hlavne silnú českú zostavu...

Cestárčina v úvode

Úvodné kilometre sa nesú v duchu snahy udržať sa v nejakej rýchlej skupinke, ideálne tej prvej. Po včerajšku (1. etapa Horal Tour) celkom cítim nohy a miesto v nej už mi nezostalo. Nikto samozrejme nečaká, takže sa len dívam ako sa mi vzďaľujú. Ono je to celkom výhoda skúsiť sa zachytiť, pretože zašívanie v početnom pelotóne v miernych kopcoch a po rovine dokáže v úvode veľmi pomôcť. Po rýchlom „zošupe“ do Vikartoviec prichádza prvé dlhé stúpanie, ktoré začína po ceste, pokračuje šotolinou a vo finále prejde na krásne lúky. Počasie je naozaj ukážkové a tiež vidno Tatry a všetky okolité kopce. Na zvážniciach je občas nejaké blato po ťažbe, ale inak je krásne sucho, v podstate takmer ideálne podmienky. Navyše, vďaka chladnému vzduchu a rannému svetlu je atmosféra ešte umocnená. Stúpanie končí v Smrečinskom sedle, ktoré leží vo výške 1 400 m. Odtiaľ zletíme do Pustého Poľa, kde je druhý bufet. Dávnejšie ročníky Horal Tour štartovali práve v tejto rekreačnej oblasti. Jedla mám zatiaľ dosť, vody taktiež a beriem si len nejaký banán.

Domáci fanklub a Kráľova hoľa

Postupne sa na ceste pred Telgártom dávam dokopy s Marekom Števkom. Ten ide prvýkrát dlhú a preto viem, že nasledujúci úsek ho veľmi prekvapí. Mám na mysli tradičný prejazd poriadne hlučnej rómskej osady, kde človek šliape hneď podvedome o čosi rýchlejšie . Najskôr si myslí, že ideme zle, ale ja už viem, že Horal bez tejto vložky predsa nemôže byť. Ešte nasleduje zopár kratších kopcov, kým definitívne vbehneme do Šumiaca. Marek je stále nervózny a obzerá sa, či niekto nejde za nami. Mne je to ale úplne fuk, pretože sa pozerám hore a vidím majestátny vysielač vo výške 1 946 m... No, tak poďme na vec. Stúpanie dlhé 12 km je v úvode relatívne mierne a podarí sa mi chytiť dobré tempo. Pomaličky začínam doťahovať jazdcov, ktorí sú predo mnou. Míňam Jura (Icemana) s manželkou, ktorý tento rok štartové číslo vymenil za „živý náklad“ a práve mi robí foto ako sľúbil .


Postupne prichádzajú strmšie úseky, ale nechutia mi tak, ako by som si predstavoval a spomaľujem. Prichádza „itermezzo“ v podobe úseku po turistickom chodníku, ktorý je novinkou. Je to z dôvodu minimalizácie protismernej jazdy na trati, takže tlačenie ochotne akceptujem. O chvíľu sa opäť napojíme na rozbitú asfaltovú cestu. Ak mám použiť jedno slovo na jej opísanie, tak asi „nekonečná“. Práve taký je tento kopec a najmä, ak sa vyjde nad hranicu lesa. Obtáčame sa okolo celej hory a nie a nie sa dostať k tomu blbému vysielaču. Výhľady sú ale neskutočné, Vysoké Tatry a Roháče doslova ako na dlani. Držím sa napravo od kužeľov, ktoré rozdeľujú cestu a o chvíľu počujem bzukot voľnobehov – prví jazdci sa valia dole.

Takto si človek vie aspoň pekne pozrieť rozostupy. V závere sa už ťahám k vrcholu očami. Každopádne, stále lepšie ako minulý rok, keď tu bolo ešte neskutočné teplo a následne parádna búrka, ktorej som ale unikol (Reportáž: Horal 2015 - Majstrovstvá Slovenska v XCM na skutočne maratónskej trati). Konečne hore! A ešte aj bufet. Dopĺňam vodu, niečo zobnem, nechávam si premazať reťaz, zapínam vestu a hurá dole. Asi netreba hovoriť, že dole sa doslovne letí. Najlepšie sú myšlienky ako: „dotiahol som poriadne ten predný náboj v Leftyne?“ Približne vo výške 1 300 m sa definitívne odpájame od Kráľovej hole na bočnú zvážnicu. Ak niekto zahodil ráno vestu a rukávy, tak práve v tomto zjazde to oľutoval. Veru bolo poriadne sviežo a navyše neskôr na zvážnici, ktorá je v tieni, aj poriadne mokro.

Na hodinkách 80 a do cieľa ešte 50

Tentoraz nezbiehame opäť až do Pustého Poľa, ale zvážnica nás vypľuje o čosi vyššie. Takže do Smrečinského sedla je to o čosi kratšie. Lenže tie záverečné strmé lesné úseky sú naozaj otravné a ešte aj podmočené. Vidím chalanov predo mnou, lenže potom si musím dotiahnuť košík, odskočiť na malú a razom sú opäť fuč. Každopádne, zjazd z Matejovho sedla o kúsok ďalej je pekná skúška techniky vďaka širokým odvodňovacím kanálom. Ak zle trafím odraz, tak ma to katapultuje až na mesiac . Konečne Liptovská Teplička, kde začína posledný dlhý kopec. Už sa slušne oteplilo a na bufete dávam vestu Janke Števkovej, ktorá si v prvej etape pri kolízii narazila prst, takže teraz je už v úlohe supportu. Môžem začať tradičnú slučku na Panskú hoľu. Z veľkej časti sa ide po asfalte, ktorý sa v strmom závere zmení na šotolinu a vysokohorskú lúku. Dobieham kamaráta zo Žiliny - Roba Schwarzkopfa, ktorého už zradil jeho chrbát. Chytí sa ma a spoločne si vychutnáme aj pekný singel, ktorý nás vypľuje na vrcholové lúčne pasáže. Robovi sa strácam v rýchlom dlhom zjazde po hrebeni, kde je full skutočne veľká výhoda. Technickejší strmý úsek ma opäť dovedie do Liptovskej Tepličky.

Čierny jastrab zostrelený

Záverečných 20 km sa nesie v duchu kratších, ale celkom strmých kopcov, kde človek už ide takpovediac na zotrvačnosť. Každopádne sa celkom rozbieham a zase trochu ožívam. Míňam aj borcov z kratšej trate Lejzi, kde je aj kopec kamarátov a známych. V zjazde približne 10 km od cieľa počujem nad sebou helikoptéru a predo mnou stojí pán, ktorý nás zastavuje. Záchranná helikoptéra pristáva asi 50 m nabok od nás, ale aj tak nikto nesmie ďalej. Najskôr sa pýtam, či nemôžeme prejsť, predsa len, po 7 hodinách už je človek v inom stave, hlavne keď cieľ je kúsok... Pán je ale neúprosný a s odstupom času treba uznať, že bezpečnosť by mala byť na prvom mieste. Dávam do seba teda posledný gél a čakám, pokiaľ nevyskočí prvý človek z helikoptéry na zem. Potom mi už nič nebráni vychutnať si „Horalovský“ záver, čo je už tradičný bonus. Ten vie neznalých dokonale zlomiť, no záverečné XC pasáže a motanica v lese ma už nemôže prekvapiť . Konečne cieľ, 7:34 hod. a celkové 13. miesto. Víťazstvo ale nakoniec zostalo „doma“ vďaka Tomášovi Višnovskému (PROefekt Ghost team), ktorý trať zvládol za 6:15 hod. a porazil aj silnú česko/maďarskú konkurenciu. Medzi ženami zvíťazila Beata Balazs z Maďarska za 8:13 hod. No a posledný kvalifikovaný bol na 95. mieste s časom 12:03 hod. – jednoducho Krejzi .

Kompletnú fotogalériu si môžete pozrieť na stránke: skoda-bike-open-tour.sk/galeria/skoda-horal a výsledky nájdete TU.
Mapu a gpx nájdete TU.

Samozrejme, okrem Krejzi boli na výber aj iné, trochu ľudskejšie varianty tratí. Na všetkých piatich sa dokopy zúčastnilo 823 bikerov a do cieľa ich v limite dorazilo 798. V cieli už panuje dobrá atmosféra. Nové zázemie v centre Svitu je viac „stmelené“ a aj vďaka ŠKODE vytvára peknú uzavretú kulisu. Keď sa dám ako tak dokopy, idem pozdraviť kolegov do nášho stánku a následne si doprajem slávne pirohy - na tie som sa asi najviac tešil posledných 30 km a Tomáš Višnovský mi dal ešte aj jeho porciu .


Horal opäť nesklamal. Aj keď stále sa ozývajú hlasy, že trať potrebuje viac singlov a menej asfaltu, ja som bol veľmi spokojný. Samozrejme, tých nie je nikdy na škodu, ale Horal za tie roky vytvoril charakter trate, ktorá láka nie tak extra technickou náročnosťou, ale najmä prostredím. Kto sa občas pozrel okolo seba musel uznať, že to je naozaj jedinečné a výstup na vrchol Kráľovej hole bude vždy extra lákadlo a čerešnička. Navyše, nájdu sa aj pekné a hravé úseky ako zjazd z Panskej hole a pod. Ak čo len trochu vyjde počasie, tak myslím, že táto trať bude hodná budúcoročných majstrovstiev Európy a už vôbec nechcem vidieť tie výsledné časy prvých v cieli .

Posledné kolo ŠKODA BIKE OPEN TOUR sa uskutoční 3.9.2016 v Slovenskom raji, tak verím, že prídete v čo najväčšom počte na finále a počasie môže byť aj také ako teraz na Horalovi. Teda 18°C a slnečno .