Kráľovský MTB maratón

Tento pretek išiel vždy tak trochu proti prúdu. Len málokto sa snaží každoročne preverovať technické schopnosti bikerov a posúvať hranice práve tak ako partia okolo Kráľovského maratónu. Najmä z toho dôvodu sa vždy teším, čo nového opäť vymysleli...

Priznám sa, že keby ste mi povedal názov obce Granč-Petrovce pred pár rokmi, asi by som pochyboval, že niečo také vôbec existuje. Lenže pár ročníkov Kráľovského maratónu mi tento názov definitívne vrylo do pamäti. Rovnako mám už v pamäti každoročnú rannú hmlu, ktorá dotvára atmosféru na „parkovacej“ lúke. Tradičné deja-vu...


Ako som spomínal, tak Kráľovský maratón ide svojou vlastnou cestou. Náročný charakter trate je už známy, ale tento rok pribudla okrem zmeny trasy aj novinka v podobe jej výberu. Jazdec sa totiž môže rozhodnúť až počas preteku, či pôjde kratší alebo dlhší variant – tento spôsob som videl na niektorých alpských podujatiach, ale u nás zatiaľ nie. Osobne som pripravený teda na maratón, ktorý má mať cca 80 km s prevýšením 3 000 m. Akurát záver sa už nejde okolo miestnej dominanty – Spišského Hradu.

Početný pelotón

Pozdravím sa ešte s kamarátmi, trochu sa previezem s Rasťom Balkom a postavím na štart. Vďaka „spojeniu“ je štartové pole nezvykle početné a v duchu predpokladám poriadnu tlačenicu po štarte. Keď o 9:30 vyrazíme, prekvapí ma pravý opak. Dolu po ceste aj v úvodných km po lúkach sa ide normálne, dokonca som hodnú chvíľu aj na čele pelotónu. Je krásne sucho, len zopár prejazdov cez kravami „vylepšené“ blato hneď dotvorí MTB atmosféru . Úvodné kopčeky začínajú a už sa pekne delíme. Medzitým vykuklo slniečko a je mi jasné, že neskôr to bude poriadny výpek. Prvý dlhší kopec je klasika a poriadna „strmina“. Zobem do riadítok a funím nahor. Záver do sedla, ale už tlačím asi ako väčšina štartového poľa. No a konečne začína tá pravá zábava, a to, prečo sa sem tak teším.

Iné jazdenie

Označenie na strome „RS1“ hovorí o prvej „zjazdovej“ sekcii. Pár ľahších rýchlostných skúšok máme totiž spoločných aj so zajtrajším Endurom. Väčšina výškových ubehne po parádnom singláči, nechýbajú ani strmšie pasáže, kde aj predbehnem zopár borcov a na konci mám čelo zase nadohľad. Bufet ma zatiaľ necháva chladným a po peknej šotoline opäť stúpame. Tento v podstate najdlhší kopec nás po pár technických vsuvkách privedie do sedla pod Smrekovicou, ale zatiaľ nejdeme až hore na vrchol Smrekovice – to je lahôdka pre gurmánov do druhého kola .


Zbehneme trochu nadol a pokračujeme po takej ťahavej zvážnici, čo nikdy moc nemusím a postupne sa na mňa doťahujú zozadu. Samozrejme, neviem kto presne pôjde nakoniec dlhú trasu, skôr to len odhadujem . Keď vidím, že zvážnica sa zužuje, tak trochu prišliapnem, nech som na singláči vpredu. Ten pokračuje neskôr smerom do kopca a opäť pribudne kopec hravých úsekov, ktoré sa ale dajú všetky zvládnuť v sedle, aj keď občas treba pekne popracovať telom. Zo sedla pod „Markovou skratkou“ už sa motáme opäť z kopca po peknej a riadne zatočenej RS5. Paradoxne takto je to zároveň ďaleko bezpečnejšie ako zletieť z kopca rovno dole, pretože človeka trail nepustí do rýchlosti. Len treba mať v ruke trochu strmšie zákruty. Presvedčí sa o tom kamarát Marek, keď sa vyvalí do trávy . Vybehnem na zvážnicu a nepokračujeme zatiaľ až úplne dole po hrebeni, ale točíme doľava. Zvážnica stúpa, ale neskôr naberie opačný smer a privedie nás po rýchlom zjazde späť k prvému bufetu. Len sa napijem vody a valím z kopca po asi jednom z mála asfaltových úsekov k Branisku.


No a prichádza posledný väčší kopec do sedla Humence. Má pomerne pravidelný sklon a ide sa mi akosi ťažko . Každopádne pri pohľade na svoje hodinky vidím, že si celkom „dávam“, a tak radšej nešetrím gélmi ani tyčinkami a pravidelne ich do seba tlačím. Nadol opäť zletím už v pomerne rýchlom singli a po menšej motanici v lesíku ma vypľuje v Dúbrave.

Tak, ktorú trať?

Čakajú už pomerne rozpálené lúky a po ďalšej technickej vložke sa môžem rozhodnúť, či pôjdem do cieľa alebo budem pokračovať. No nič, točím doľava na malý medzibufet s vodou. Dávam trochu teplej coly a „hurá“ do druhého kola. To nie je úplne rovnaké, ale úvodné kopce áno. Hlavne ten prvý poriadne strmý. Už v jeho úvode, keď cítim ako mi naskakujú z tepla zimomriavky si hovorím, prečo som nešiel krátku – ešte by bol aj dobrý výsledok . Tieto myšlienky ma prenasledujú v celom prvom kopci, na chvíľu prejdú v krásnej RS1 a opäť sa vrátia v tom druhom. Hlavne už riadne pečie a musím si liať ioňták za krk. No chytá ma kríza, ale natlačím do seba jedlo, zvoľním a postupne ukrajujem výškové metre. Všetko to vyvrcholí tesne pred koncom, pretože „maratónci“ si vychutnajú aj vrchol Smrekovice, na ktorú vedie tradičné „VHT“ v tretrách. Asi jeden z mála pretekov, kde je smrtka (teda výstraha) aj smerom do kopca . Medzitým ma dobehol František Šmelko, ale na vrchole ma kamarátsky púšťa pred seba. No konečne!

RS ako odmena

Začína asi najzaujímavejší technický úsek - zajtrajšia RS4. Zadok pekne za sedlo a ani strmý úvod po skalách nie je problém a zábava potom pokračuje parádnym hravým singlom. Na tomto úseku vidím u seba najväčší rozdiel vo vnímaní trate. Minulé roky som úvod vždy niesol a následne trochu pindal, že už to bolo moc. Tento rok jazdím viac aj technické zjazdy a zrazu som na konci úseku celý vysmiaty. Možno práve o to ide organizátorom – nastaviť trochu zrkadlo a prinútiť nás jazdiť v teréne. Ak to nepôjde, skúsiť sa zlepšiť a prísť znovu. Sám na sebe vidím, že všetky tie pasáže sa dajú bezpečne zvládnuť. No a zjazd pokračuje stále ďalej, pretože v druhom kole si vychutnáme aj kompletnú „RS5“ - už nebočíme na zvážnicu, ale po hrebeni ideme priamo dole.


A hlavne, pri tom ako sa bavím s bikom, aj pominula moja kríza. V asfaltovom zjazde po treťom prejazde bufetu si ešte viac vydýchnem a môžem začať záverečné repete od motorestu Branisko do sedla Humence. Paradoxne sa mi ide oveľa lepšie ako v prvom kole a z chuti si prišliapnem. Zjazd už mám nacvičený z prvého prejazdu a za chvíľu vyletím v Dúbrave. Záverečné lúky už šliapem ako to dá, kedže finiš sa blíži. No a konečne po záverečnej technike vidím Granč-Petrovce a cieľovú bránu – za 5:02 hod. na 8. mieste. Dres aj nohavice mám veru poriadne vysolené a najmä nohavice majú úplne nový design .

Keď sa ako tak oklepem, trochu pretočím nohy, dám dokopy seba aj bike a zamierim k výdaju jedla. Na výber sú 3 možnosti, ale teraz je to jednoznačné – bryndzové halušky . Potom už si chytíme miesto pod altánkom a v príjemnej atmosfére čakáme na záverečné vyhlásenie. Zvíťazil kamarát Tomáš Višňovský (PRO Efekt Ghost team) za 4:10 hod. Medzi ženami sa radovala Beata Balazs z Maďarska za 6:10 hod.


Výsledky nájdete TU a GPX a mapu TU.

Nuž, na záver je potrebné dodať asi jedno. Pohľad na túto trať, resp. maratón, veľmi záleží od toho, v akom teréne bežne jazdíte. Ak máte radi technické jazdenie a sem tam si strihnete aj náročnejší chodníček, tak ste na dobrej ceste si ho naplno užiť. Ak jazdíte hlavne po zvážniciach a v ľahkom teréne, tak je jasné, že niektoré pasáže môžu byť náročné a dokážu otráviť. Každopádne je dobré sa k tomu postaviť ako k výzve, trochu potrénovať a skúsiť prísť zase nabudúce. Myslím, že to je aj hlavný zámer organizátora. Určite nezaškodí mať v „repertoári“ aj jeden trochu odlišný pretek, kde nejde len o to, kto dokáže viac založiť na zvážnici, prípadne pustiť bez rozmýšľania brzdy v ľahkom teréne...


Ja sa večer nikam neponáhľam a pomaly si všetko pobalím. Ešte si vychutnám príjemnú podvečernú atmosféru a zamierim do Studenca. Cestou tam si ma odchytávajú policajti a prvýkrát v živote sa podrobím dychovej skúške. Verím, že to pivo bolo naozaj nealko, ale výsledok 0.00 hovorí jasne . Každopádne, policajti boli v pohodičke, trochu sme pokecali o bikoch a ja konečne zastavujem pred svojím ubytkom. Z izby mám výhľad priamo na majestátny Spišský Hrad. Otváram druhú tašku, ktorú som nafasoval a poriadne študujem zajtrajšie propozície. Prvýkrát ma totiž čaká Enduro, ale viac o ňom trochu neskôr .


Za fotky ďakujem Zuzane Galbavej a Faxcopy.