Kaktus bike Karloveský kros

V slnečnú sobotu 21. mája 2016, sa v bratislavskom Líščom údolí konalo druhé kolo Župného pohára - Karloveský kros, pričom tento pretek je zaradený do seriálu šiesteho ročníka pretekov Župný pohár 2016.

Pozostáva z troch maratónov, dvoch časoviek do vrchu a jednej cross country disciplíny. Aktívnou účasťou si teda pretekári môžu overiť aj všestrannosť svojich MTB schopností. Prečo si nevyskúšať takúto kombináciu? Idem teda do toho, i keď o olympijskej disciplíne horskej cyklistiky – cross country, toho viem, čo i len teoreticky, pramálo. Kamaráti, ktorí si XCO už vyskúšali, ma zradili. Vraj im to už raz stačilo. Že by to bolo také náročné? Jeden z nich ma však ukľudňuje a hovorí: „Bol si v Skalici na MTB maratóne, v ktorom sa išla aj cross trať a v Karlovke je to omnoho menej technické a náročné.“ Prečo teda už niekoľko ročnému parťákovi z MTB maratónov neveriť? Keď som si však bol prezrieť úvod trate a vrátil sa, moja päsť pod bradou mu jednoznačne niečo odkazovala. Nepatrím medzi tých, čo boj vopred vzdávajú a idem sa zaradiť na štartovnú čiaru. Z MTB maratónov som zvyknutý na tlačenicu, ale na túto lajnu sa nás postavilo omnoho menej.

Buď ako buď a ide sa

Sotva sa rozbehneme, spomalia nás ostré šikany a zopár drevených prekážok. Nie sú síce vysoké, dajú sa preskočiť, ale aj napriek tomu si pretekár predo mnou „ustlal“ už v úvode. Vbiehame do lesa, prejdeme kúsok singlom a pred nami dlhá, dlhá stojka. Od jej polovice mnohým došla „para“. Tlačia. Jazditeľný terén je tu širší a predbieham ich. Vrchol stúpania som dosiahol tesne za prvými. Prudká otočka a nasleduje zjazd v úzkej stope, ak sa to vôbec dá stopou nazvať. Opatrne to púšťam a viem aj prečo. Predo mnou idúci borec terén nezvláda a aj keď tu bolo veľmi veľa prekážok, on, ležiac na zemi, mi vytvára ďalšiu.

Ďalej nasledujú vlniace sa single s číhajúcimi vystupujúcimi skalami, koreňmi a ostrými zákrutami. Kým sme sa dostali na najvyšší bod, museli sme zdolať ešte zo dve - tri krátke, ale pomerne ostré stúpania. Na vrcholovke je konečne zopár sto metrov terénu, kde som si to už konečne bez obáv mohol „rozbaliť“. Nie však na dlho. Prichádza v poradí druhý strmý zjazd. Ide pomerne rovno, ale kolesá sa pri pribrzďovaní často dostávajú do šmyku. Po následnej krátkej jazde chodníčkom, prichádza v poradí tretí zjazd. Zastal som a s obavami nakúkam doň. Jeden borec ma tu obieha a púšťa si to nadol. Hanba, nehanba, idem z biku dole. Obieha ma ďalší pretekár, ale tento v strmom klesaní nezvláda ostrú zákrutu a hodí „papuliaka“. Keď idem okolo neho, uštipačne mu vravím: „Vidíš, pešo ďalej zájdeš“.


Ja som si bez hanby odšliapal ešte jeden technicky náročný zjazd a zbytok prvého kola dokrútil po technických singloch. Pri prechádzaní do druhého okruhu počujem pokrik spolubojovníka, ktorý pretek nedokončil pre bolestivý pád v úvodnom zjazde: „Poďme, poďme, si druhý!“ (v mojej kategórii). Jeho povzbudzovanie ma síce vzpružilo, stupáky som dral, že ma až stehná pálili a hlasne som funel na celý les. S dobrou kondičkou a slabou technikou sa však nevyhráva. V druhom kole ma zamrzeli opäť dva odšliapané brutálne zjazdy. Áno, boli náročné, ale „ostrieľaní majstri crossu“ si ich púšťali ako chuťovku.

To už je koniec?

Cieľový oblúk predo mnou ma doslova prekvapil. Zvyknutý som stráviť hodiny na maratónskych tratiach, nie len slabú hodinku ako tu. Ostalo mi ešte dosť energie a aj chuti jazdiť ďalej. Nuž čo, po asfaltke som si ešte trochu vykrútil nohy a vrátil sa do zázemia pretekov. Tu so spoluborcami, ako to už po súťaži býva, sme si vymieňali dojmy z trate, ako i z celej akcie. Zhodli sme sa v názore, že Kaktus bike ako usporiadateľ, si zaslúži uznanie. Počnúc registráciou, štartmi vo vlnách podľa kategórií a dodržaním časového harmonogramu. Žiadni hobbíci, ako sa často stáva inde, nemotali sa a nezavadzali po trati. Táto bola dobre vyznačená a každý pretekár mal tak možnosť plnej realizácie svojich schopností. Priznám sa, že som mal aj obavy z preznačovania trasy „srandistami“, ako to v bratislavských lesoch často býva. Nič také sa však nestalo a suchý podklad s ideálnym počasím už len korunovali kvalitnú prácu usporiadateľa.


Výsledky si môžete pozrieť TU.

O čom to bolo?

Súťažilo sa v olympijskej disciplíne horskej cyklistiky – cross country na 5,2 km dlhom, kondične aj technicky náročnom okruhu s prevýšením 260 metrov. Veková kategória - muži od 19 do 39 rokov ho absolvovala štyrikrát. Ostatné kategórie mali o jeden až tri kolá menej. Na regulárnosť dohliadali rozhodcovia podľa pravidiel Slovenského zväzu cyklistiky a Medzinárodnej cyklistickej únie. Na štart sa postavila dobrá stovka pretekárov. Prekvapilo ma, že 20 percent z nich do cieľa nedošlo. Trať oproti skalickej XCO (ktorá je umelo upravená), bola vo veľkej časti v prírodne pôvodných podmienkach. Povedal by som, že divokejšia a o to náročnejšia. Po absolvovaní môjho prvého preteku v tejto disciplíne, dovolím si na záver vysloviť, „crossáci sú majstri bike remesla“.