Cyklo-Maratón Horné Srnie

Horúčavy od začiatku týždňa atakujú historické teplotné rekordy a predpovede počasia na sobotu neveštia žiadne citeľné ochladenie. Všetkým je jasné, že sa pôjde pekelné tempo a že o slnko, pot a mračná prachu nebude núdza.

Napriek tomu sa na túto akciu teším, pretože viem, že organizátori z miestneho cyklistického klubu žabka makali „ostošesť“ už od začiatku prázdnin, aby po minuloročnom premiérovom ročníku posunuli úroveň maratónu ešte o level vyššie.

Zázemie preteku presunuté od cyklozrubu do centra obce prilákalo podstatne väčší počet účastníkov ako pred rokom, čo sme pocítili hneď od začiatku, kedy nás regulovčík posiela vľavo s odôvodnením, že parkovisko už je plné. Parkujem teda o dve ulice ďalej medzi rodinnými domami a na pohoršenie miestnej dôchodcovskej hliadky sa prezliekam premiérovo do "pretekárskeho" úboru s logom MTBIKER .

Na štarte panuje príjemná atmosféra

500 metrov vzdialená registrácia prebieha maximálne hladko, a tak mi zostáva dosť času na rozjazdenie. Na každom rohu stretávam kohosi známeho a mám pocit, že viac kecám ako sa zozjazďujem. Vzhľadom na horúčavy som v predstihu pred 45 km tasou uprednostnil radšej krátku 25 km trať, aby som si to podľa možností užil. Po štarte dlhej trate, na ktorú sa z celkového počtu 178 registrovaných pretekárov postavilo 73 ľudí, sa našťastie obloha trocha zatiahne a všetkým nám dnešné „utrpenie“ trochu zmierni. Do štartu zostáva približne 15 minút, no pod hranatým oblúkom už je približne stovka ľudí netrpezlivo nastúpených. Pretláčam sa dopredu k známym, aby som sa do momentu štartovného výstrelu, ktorému predchádza predslov Jakuba Tršku, moc nenudil.

Odštartované!

Výživné tempo hromadného štartu po úvodnej rovinke spomaľuje strmý kopec s voľným kamenistým podkladom, ktorý viacerých borcov núti zosadnúť z bicykla a tlačiť. Bohužiaľ aj bikerovi predo mnou ustreľuje zadné koleso a nezostáva mi nič iné ako zosadnúť a tlačiť s davom. Po úvodnej stojke nasleduje krátky prašný zjazd, kde miestami človek ani nevie, kade ide. Prvú prachovú „občerstvovačku“ mením za stíhaciu jazdu po asfalte, na ktorú som ukecal dvoch bikerov. Zo dvakrát sa prestriedame s jedným z nich a potom už spolupráca moc nefunguje. Nasleduje prejazd cez železničnú trať a tiahle polhodinové stúpanie po kamenistej zvážnici, ktoré si z minulého roka dobre pamätám. Tu sa mi podarilo dotiahnúť odpadlíkov z prvej skupiny a spraviť si nejaký ten odstup od pretekárov, ktorí sa za mňa zahákli.

Miestna špecialita: Jarošov chodník

Keď už si na permanentné stúpanie pomaly zvykám, nasleduje mierny zvlnený zjazd, ktorý nás vypľuje na lúke, ktorá je zároveň vstupom do lesa. Tu sa snažím ísť čo najväčšie bomby, v čom mi pomáha jednak celopéro pod zadkom a nové výborne držiace plášte Hutchinson (o ktorých sa mimochodom ešte dočítate v teste). Po pár kilometroch zbesilého preletu lesom po hrebeni Hrachového sa dostávame na najtechnickejší úsek trate – Jarošov chodník. Jedná sa o singláč, kde výškové metre citeľne ubúdajú a brzdy dostávajú kvalitne nažrať. Teším sa, že tento rok je konečne sucho a že si chodník môžem vychutnať bez doprovodu zvukovej kulisy kvíliacich kotúčov a smrti v očiach. Tu ma trochu znevýhodňuje, že úsek nemám najazdený a doťahujú ma odvážnejší borci, ktorým som zdrhol v stúpaní. Nejako to však neprežívam a vezieme sa istý čas spolu po miestnych lesných cestách. Na sedemnástom kilometri míňame občerstvovačku, ktorú v zápale boja všetci traja hrdinsky bojkotujeme. Po pár ostrých ľavotočivých zákrutách sa dostávame k druhému výživnému stúpaniu, kde mi na revanš ukážu chrbát moji súputníci. Približne kilometrové stúpanie vystrieda dlhá prašná rovinka, kde sa snažím dupať permanentne nad 40 km/h. Opäť nasleduje zjazd po zvážnici, ktorý plynule prechádza na panelku. Následne pokračujem atypicky po rovinke poľnými cestami okolo rybníka až k novovybudovanej technickej vsuvke, s ktorou sa chalani vyhrali veľmi dobre. Záverečné kilometre poza humná už len kontrolujem, či sa niekto nepribližuje zozadu a tempo trocha zvoľním. Posledný kilometer trate je situovaný priamo do obce, kde za povzbudzovania divákov režem efektne pár zákrut hlava-nehlava neohrozene až do cieľa.

Pohoda v cieli

V cieli lejem do seba na počkanie liter vody a pomaly prepínam do kľudového režimu. Tepy pripomínajúce rytmus drum´n´bass pomaly poľavujú, a tak sa chopím foťáku a robím pár cvakov do reportu. V cieli to pomerne žije aj vďaka malým zapáleným jazdcom z Detskej Považskej cykloligy, ktorá prebieha simultánne s maratónom. Jedlo, WC-ka, sprchy, sedenie, cieľ a všetko potrebné je na dosah ruky v okolí jednej budovy, a tak kompletný servis absolvujem prakticky bez zdržania. Na krátkej trati ako prvý preťal cieľovú pásku Jaroslav Chalás v čase 01:09:52 a najrýchlejšou ženou bola Zdena Denková. Na 45 km dlhej trati vyfúkol celkové prvenstvo Tomáš Salák Miroslavovi Michálkovi, ktorý stratil na víťazný čas 1:51:09 necelé štyri miunúty.

Víťazovi krátkej trate zvíjajúcemu sa v kŕčoch ešte donesieme s priateľkou bicykel a ideme pobaliť bicykel a veci súvisiace. Po návrate zisťujem na výsledkovej listine, že sa mi v kategórii ušla nepopulárna zemiaková mediala a medziročne som si tak o jednu priečku pohoršil. Kompletné výsledky môžete nájsť na tomto odkaze.


Túto akciu nemožno hodnotiť inak ako mimoriadne vydarenú, za čo si organizačný tím zaslúži veľkú pochvalu. Napriek tomu, že sa jedná ešte len o druhý ročník, všetko funguje ako má a aj pri minimálnom množstve regulovčíkov prakticky nebola šanca poblúdiť. Situovanie zázemia do centra obce bolo tiež výborným ťahom, čo citeľne uľahčilo parkovanie a zvýšilo komfort všetkých zúčastených. Zároveň dúfam, že budúci rok sa budem môcť opäť zúčastniť 3. ročníka a že táto akcia zostane stálicou v kalendári cyklistických pretekov.


Ak by ste si chceli prejsť trasy dodatočne môžete si stiahnuť tracklog krátkej alebo dlhej trasy a môj záznam trasy z aplikácie Strava môžete nájsť na tomto odkaze.