enduro x race

Pretekov v disciplíne enduro je na Slovenku ako šafranu. Preto často odchádzam za hranice svoje tréningové hodiny porovnať s jazdcami z Čiech a Poľska, kde sa (aspoň podľa mňa) jazdí „top“ v rámci Európy. Nebolo tomu inak ani tentokrát...

Sušice, brána Šumavy

V kalendári pretekov som zrovna majstrovstvá Českej republiky v endure nemal zapísaný, ale okolnosti to zariadili tak, že som sa nakoniec odhodlal a vydal sa na cestu. Preteky v Sušiciach (Juhočeská pahorkatina) majú už nejaký ten ročník za sebou a väčšina známych si toto podujatie pochvaľovala ako zo strany trate a rýchlostných skúšok, tak zo strany organizácie a „kultúry“. Celkovo čaká 6 rýchlostných skúšok (RS) na 42 km dlhej trati s celkovým prevýšením 1 450 metrov.

Prvý deň enduro-turisitika po „venkově“

Na miesto prichádzame spolu s mojim bratom ako teamovou podporou po 8-hodinovej ceste v piatok poobede. Vybaliť veci z auta, ubytovať sa a nachystať sa na podvečerné „kardio“, teda rozhýbanie stuhnutých nôh z cesty. Penzión máme priamo pod kopcom Svatobor, odkiaľ štartujú posledné 2 RS. Typická šumavská osadlosť o počte ľudí 30 aj s miestnym, zvieracím obyvateľstvom farmy. Ticho a krása krajiny sú príjemným bonusom. Z Čiech a Moravy mám skúsenosť, že na každý kopec sa dá krásne vyjsť na biku bez zosadnutia v kontinuálnom miernom stúpaní.

Intuícia ma nezradila. Za hodinu od ubytovania stojím na štarte 6. rýchlostnej skúšky. Po prvých metroch ma trail veľmi baví, je živý, rýchly a dosť to cez korene a kamene kope. Neustálym pumpovaním dostávam trať pod kožu a začína mi pripomínať domovské prostredie. Dobrý pocit z trailu a zo stúpania ma navnadili na opätovný výstup na Svatobor, odkiaľ sa spustím na RS5. Páči sa mi, keď trail je vybudovaný na základe starého poľovníckeho chodníka alebo turistickej cesty. Tak totiž začínala práve RS5. Prvých 200 metrov viedlo po kamenných schodoch a potom následne rýchle „paľby“ do lesa. Večerné kardio za mnou. 13,5 km a 850 nastúpanych metrov. Hmm, typické enduro . Druhý deň čakal tréning ostávajúcich RS, takže sprcha a nohy hore.

Sobotný tréning

Využívam team support ako osobného šoféra na shuttle (rozumej vývoz, resp. priblíženie) k vzdialenejším meraným úsekom. Dostávam sa tak 150 metrov pod vrchol Kalovy, odkiaľ štartuje RS1. Takže plný očakávania čo to bude, zapínam kameru a bohužiaľ po 50 metrov ju vypínam. Keďže vozím „old-school mode“ s dušami, sekám predný plášť a odstavujem mimo trať. Keďže ma kevlarova pätka znovu sklamala, mením predný plášť za butyl a vraciam sa do tréningového režimu.

RS1 začína na začiatku lúky s výhľadom na Sušice. Vstupujem do lesa a rovným singeltrailom prichádzam do miest plných skál, prudkých pasáži až trialového charakteru. Chce to silu a koordináciu, v niektorých zatáčkach mám pocit, že sa musím zlomiť celý, aby som sa do nich zmestil. Nie je však rýchly, ale je ťažké nájsť na ňom flow. Pre istotu si však znovu vychádzam trať lesnou spevnenou cestou, aby som si tu nádheru prešiel ešte raz.

Vybrať si správnu líniu je základ. Hmm, ale ako a kde?!

RS2 a RS3 štartujú z vrcholu sedla nachádzajúceho sa v blízkosti obce Albrechtice. Auto nechávame pri miestnej reštaurácii, kde sa už chystajú ďalší z radu „trénujúcich“ pretekárov. Štartuje sa z pod veľkej zrekonštruovanej rozhľadne. RS2 začína vychodeným chodníkom v čučoriedí so zvlneným terénom. Jeden padák dolu a následne ho strieda strmý výšľap hore medzi stromy. Jedna prudšia ľavotočivá zákruta a nastupuje ostrý rockgarden. Cca 500 metrov rýchlych kamenistých pasáži, ktoré nedajú príliš na výber vhodnejšej stopy. Jednoducho buď, alebo.

RS3 hneď na začiatku preverila nohy XC profilom. Štart s miernym stúpaním sa po 50 metroch zmenil na prudší výjazd po koreňoch. Smejem sa nad tým, ako ten začiatok bude bolieť v deň pretekov. Kamarát ma uisťuje, že záver je ešte výživnejší. RS po výšľape pokračuje kamenistým žľabom do miernej stojky medzi stromy. Ďalej je to o hľadaní rovnováhy medzi stretnutím sa so stromom a udržaním správnej stopy. Baví ma to a fest. Niektoré časti si prechádzam znovu a snažím sa nájsť lepšiu stopu. Po prudkom, zo skál vyskladanom traverze s takmer 180° točkou, sa dostávam na takmer kilometer dlhu rovinatú pasáž. Dupem do pedálov a napriek tomu to nejde. V tom, aby som šiel flow a čistú jazdu mi bráni koreň, kameň, kameň, koreň v tomto poradí . Jednoducho, ťažký terén. K RS4 vedie zvlnená lesná cesta, neskôr asfaltová cesta cez obec Zaluží. RS4 vedie priamo po hrebeňovej turistickej ceste. Trail je rýchly s niekoľkými miestami, kde bolo treba poriadne zabrať do pedálov. Záver trailu vedie cez Žižkúv vrch dlhšími serpentínami, ktoré vedú na lúku, kde je cieľ RS.

Opakovanie, matka múdrosti...

Paráda. Bike do auta a na záver dňa ešte zopakovať 5-ku a 6-ku a môžem zregenerovať na nedeľu. Autom sa vyveziem priamo až na Svatobor pod vysielač, odkiaľ si prejdem RS5 v pred „závodnom“ režime. Na 6 RS vyleziem za pomoci vlastných síl. Trail začínam taktiež v ostrejšom režime. To sa mi v polovici trate vypomstí a letím medzi stromy cez pásku. Vychádzam z prachu a počujem známi hlas Milana Myšíka: „voleé, moc to hrotíš...“. Na záver dňa celkom sadla. Upracem myšlienky, pobalím veci do auta a ešte sa zaregistrovať. Smer sprcha, jedlo, servis a spánok. Pri registrácii dostávam číslo 61 s nálepkou presných termínov štartov RS. Viac-menej časy vychádzajú na pohodu. Avšak ak sa niečo skomplikuje (defekt, reťaz...), tak čas na transfer medzi RS-mi je tak akurát na svižné tempo.

Bude ako nebolo

Heslo čítam ráno na bratovom drese zo známeho slovenského half - ironmana. Bude to veľké, teším sa a zároveň prichádza klasická nervozita.


Ráno sa na štart postaví celkovo 90 mužov a 8 žien. Podľa štartovných čísel každú minútu štartujeme vo dvojiciach z rampy. Na pódium sa postavím o 10:30, odkiaľ vyrážam na prvú rýchlostnú skúšku.


Teplota cez deň vystúpila na príjemných 32°C. Takže nasledujúcich 5 hodín strávených v integrále, chráničoch a batohu je výživných. Na každej RS sa snažím isť svoje. Vidím však, že teplo, dĺžka pretekov a prevýšenie spôsobuje u niekoľkých jazdcov problémy. Prichádzajú kŕče, únava a následné pády. Som preto veľmi rád že až do poslednej RS som si udržal rovnakú „formu“ a končím s časom 18:55:87, celkovo na 9. mieste a v elite je to 7. flek...


Na námestí sa už zbiehajú ďalší bikeri pri občerstvovačke s jedlom. Guľáš a chladený Birell, to je to, po čom žalúdok túži po všetkých tých tyčinkách a géloch . Čakáme na výsledky a slávnostné vyhlasovanie, ktoré sa uskutočňujú po dojazde posledného pretekára. Časomiera trošku zaspala a na vyhlasovanie si musím chvíľu počkať.

Muži elite a titul Majstra Českej republiky vyhral Přemek Tejchman s časom 17:16.64 pred Milanom Myšíkom +0,19 a Jiřim Fikejzom +0.30. Ženskú kategóriu a titul Majsterky v enduro disciplíne si vybojovala Andrea Drengubákova s časom 22:00.23 pred Braumann Birgit +0,18 a Kubinovou Luciou +1:06.03. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.


Som rád, že som cestu do Sušíc absolvoval. Organizátori sa snažia robiť preteky po vzore veľkých podujatí vo svete, a to sa mi páči. Tento rok bola aj novinka vo forme časomiery - čip na vidlu a koberec v cieli RS. Ak už ste absolvovali enduro, tak viete veľmi dobre, že s čipmi na riaditkách sa sem tam urobí chyba. Bohužiaľ, chyba sa stala aj teraz, avšak na strane zaznamenávania dát. Tú však časomerači na druhý deň odstránili, za chybu sa ospravedlnili a 99% nákladov za poskytnutú službu vrátili usporiadateľovi. Česť!


Z pretekov si odnášam len to najlepšie. Skúsenosť, motiváciu do ďalších tréningov a chuť vidieť Sušické traily znovu!

ždroj fotiek: Michal Hoffman + organizátor)