Krušnoton

Krušnoton je jednoznačne najťažší cestný maratón na území Česka a Slovenska. Už len ich krátka trať parametrami prevyšuje väčšinu slovenských podujatí.

Parametre dlhej trati vyzerajú desivo už len na papieri. Takže treba značnú dávku odvahy len pri samotnej registrácii na toto podujatie. Pretože 250 km a 4 900 nastúpaných metrov vyvolá u každého súdneho veľký rešpekt.

Vyrážame

To bol asi aj hlavný dôvod, prečo sa mi nedarilo na toto podujatie zohnať žiadneho parťáka. Rozhodujúcim faktorom pre mňa bola aj predpoveď počasia, tá našťastie hlásila ideálne cyklistické podmienky. Rozhodujem sa teda na poslednú chvíľu a našťastie je na tom podobne aj kamarát Roman, ktorý sa ku mne pridáva. Prvá komplikácia nastáva už deň pred pretekmi, keď sa nám nedarí zohnať žiadne voľné ubytovanie ani po odtelefonovaní dvoch tuctov ubytovacích zariadení. Nenechávame sa zlomiť a vyrážame na dlhú cestu cez celé Česko aj napriek tomu, že nemáme istotu, že budeme mať večer kam hlavy zložiť.


Do Teplíc prichádzame piatok v podvečerných hodinách a rovno mierime k športovej hale, kde prebieha prezentácia. Tam je aj ubytovanie, ktoré včera hlásilo tiež plný stav, ideme sa ale aj tak spýtať na recepciu a na naše milé prekvapenie majú voľné izby (údajne im v priebehu dňa odišli nečakane hostia). Takže sa znova v praxi potvrdilo pravidlo, že niektoré veci netreba zbytočne naháňať dopredu, lebo časom sa vyriešia samé . Mierime sa teda vyložiť na izbu a potom smer do mesta kúpiť si nejakú poživeň na raňajky a rovnako si dať výdatnú večeru pred zajtrajším náročným dňom.

V noci toho moc nenaspím, jednak to tak mám vždy prvú noc v cudzom prostredí a nepomáha tomu ani nervozita pred štartom a hluk mesta, na ktorý nie som doma naučený . Ráno máme budík na 5:30, aby sme sa stihli kvalitne naraňajkovať, ale aj odľahčiť. Vonku je sviežo, okolo 13°, tak si beriem návleky na ruky, ale pre istotu sa aj namažem opaľovacím krémom. Cesty sú mokré, ale práve vlhkosť mierne zvyšuje pocitovú teplotu. Krátko pred 7. hod. mierime na štart, ktorý je situovaný v centre mesta na Krupskej ulici. Tu už je vďaka hudbe z ampliónov živo. Ako minulý rok, aj tento znie kultová melódia z rozprávky Bob a Bobek - „vstávať a cvičiť!“ . Presne o siedmej je odštartovaný slávnostný štart, na ktorý nastúpilo 188 pretekárov a úvodné kilometre ideme v miernom tempe za doprovodným vozidlom. Mimochodom, aj tu to majú iné ako inde, pretože je to športiak Ford Mustang GT . O 10 hod. nasledoval spoločný štart strednej (180 km) a krátkej trasy (110 km), kedy vyrazilo 715 pretekárov.

Na trati

V úvodných kilometroch sa ide pohodové tempo, čomu prispievajú aj stále mokré cesty. Keďže vidím, že sa čelo fotí z auta, tak sa do neho postupne nanominujem a idem kúsok potiahnuť špicu. To sme zrovna na úseku legendárnej cesty E55 a pred nami je tiahlejšie mierne stúpanie, trošku som sa do toho oprel a po klesavejšom úseku sa míňame s Romanom, ktorý sa čuduje, že načo tak valím a že už som stihol balík trhnúť, a to som chcel mať len fotku . Postupne sa dostávame na ďalšie stúpania, ktoré majú stupňovitý charakter, čiže každé ďalšie je ťažšie. Tak isto sa postupne prerieďuje čelo pretekov. Snažím sa držať čela, ale stojí to veľa síl, keďže sa ide väčšie tempo, ako by som si predstavoval, pretože viem, že keď sa takto pôjde každý ďalší kopec, tak čoskoro také tempo neudržím, a preto mi v hlave bežia myšlienky, či sa silou mocou držať čela alebo si ísť svoje a spoliehať sa, že sa to odpáli. Napriek rizikám, volím držanie sa čela, spolubojovník Roman volí možnosť B a nechce to rozbaliť rovno od začiatku, takže pomerne skoro sa naše cesty rozchádzajú a viac sa v pretekoch nestretáme. Postupne v mojej skupinke spoznávam aj známe tváre z minulého roka, a to konkrétne dvoch borcov, s ktorými som to vlani ťahal až do cieľa, takže ma to ukľudňuje, že som na tom dobre. Potom prichádza ťažké stúpanie na Komárku, kde sa pre zmenu všetci traja ocitáme na chvoste čelnej skupinky a postupne odpadávame. Tak trochu sarkasticky žartujem, že minulý rok sme teda v takejto zostave boli na trochu inom kilometri . Pre Krušnoton je typické, že kopce tam nie sú nastavené tak, že po prechode vrchola je hneď zjazd, ale sú tu také zvlnené otvorené planiny, na ktorých je toho roku sviežo a ešte viac veterno, samozrejme s nepriaznivým smerom .

Nezlomíme sa a ešte si práve v tomto úseku čelo dolepíme. V ďalšom stúpaní hlási jeden z kolegov z minulého ročníka žalúdočné problémy a keďže zasa Nemci na čele idú šrot, tak odpadá a postupe strácame viacerí, snažím sa ešte bojovať a ťahám pár kilometrov špicu do kopca našej odpadnutej miniskupinky, neskôr diktovanie tempa preberá iný člen skupiny, ktorý nás „dováža“ až na vrchol, kde je zasa otvorená planina. Na vrchole sme už len skupinka 5 Čechov a ja. Čelo je prevažne s nemeckými pretekármi, ktorých tu štartuje neúrekom, bolo ich cca 7. V tejto zostave sa dostávame aj na úsek trati, ktorý sa volá Giro Lannutti a sú to vlastne také preteky v pretekoch, lebo to je vnorený okruh, čiže bufetom na Flajskej priehrade prejdeme dvakrát a je tu časomiera a víťaz z tohto úseku je vyhlásený v cieli. Práve za bufetom je ešte dlhý zvlnený úsek trate, ktorý je zakončený dlhým technickým zjazdom do mesta Litvínov. Po prechode mesta mierime na najťažšie stúpanie celého dňa - Dlouhou Louku, ktoré začína len tak mierne a postupne sa zvyšuje jeho strmosť. Jeden z borcov zo skupinky zavelí, že pod stúpaním ideme močiť, až tak moc sa mi nechce, ale nedbám, samozrejme dvaja na nás kašlú a odchádzajú, vyrážame teda po nich, ale postupne sa tiež trúsime po jednom. Mne sa ide pekne zle, nohy sa mi úplne zastavujú a ako sa k vrcholu mení sklon na stenu, ja sa do nej úplne zapichávam a neviem zo seba vydať také watty ako bežne.


Bohužiaľ, konečne na vlastnej koži spoznávam, čo je to mať krízu. Nakoniec ten vrch nejak zdolávam a na planine sa stretávame už len traja. Na moju smolu sú to zrovna len hákoví jazdci, tak spolu viac-menej spolupracujeme, mne sa podarí trochu si oraziť, možno mi aj konečne zabral gél, dobre mi robí aj ten studený vzduch na nohy, ktorý má pre ne regeneračný účinok. Potreboval by som ale colu. Keďže mi aj dochádza voda, tak sa neviem dočkať bufetu, ktorý je už blízko. Kolegovia zo skupinky majú mechaničák, takže tí na bufete nestoja. Ja musím zastaviť aj z dôvodu toho, že situácia na tomto bufete pripomína akcie v známom obchodnom reťazci . Je tu plnka, čiže už nikto nepodáva ani bidony, takže si do neho musím ionták sám načapovať. Dávam si aj predtým vysnívanú colu, ktorú tu majú rozliatu v plastových pohárikoch a dávam si aj palacinku a buchty. S takto preplneným žalúdkom sa vydávam na posledných 80 km trate... Vyzerá to tak, že mi to všetko jedlo a pitie zapísalo, pretože zrazu sa mi ide dobre a viem zo seba dostať konečne aj výkon cez 300 W, zaľahnem teda na barany a valím si to sám. Naštrbené ego mi pomáha kompenzovať fakt, že míňam desiatky iných cyklistov, pretože v tomto mieste sa stretávajú všetky trate, a tak isto sú tu aj ľudia z dlhej ale aj takí, ktorí tento úsek idú len prvýkrát. Na moje šťastie nemá ani nikto tendenciu sa mi hodiť do háku. Postupne sa prepracujem až k dlhému zjazdu do mesta Litvínov, ktorý idem už druhýkrát, tak si to môžem pustiť o niečo viac, lebo už je aj dokonale suchý a vyzametaný.


V meste opäť míňam desiatky cyklistov a zdá sa mi, že vpredu vidím borcov, ktorí ma nechali na bufete. Museli si asi zdriemnuť, lebo na tom bufete som sa zopár minút zdržal a dorazil som ich pomerne skoro. Alebo skôr nemali motiváciu ísť tempo, ako sa neskôr ukazuje. Zo svojho nahodeného tempa nepoľavujem a míňam ich skupinku, kde idú vo výletnom tempe a tajne dúfam, že si ma ani nevšimnú... to sa ale nastáva a len počujem, ako mladší z nich škaredo zahlási. Prichádzam na križovatku, kde sa delia trate a mierim doprava, kde na mňa čaká dlhší rovinatý úsek, našťastie toho roku fúka aspoň do chrbta. Po pár km cítim, že mám niekoho v háku, šípim, že sú to tí dvaja. Ale neotáčam sa a ešte dosť dlhú chvíľu ich veziem a márne čakám, že sa mi sami ponúknu na striedanie, to sa samozrejme nedeje, tak to vypustím a otočím sa, že či si ako myslia, že ich dovlečiem až do cieľa... idú konečne na špicu, ale hneď ideme o 5 km/h pomalšie, chvíľu to akceptujem, ale potom si z toho radšej vystupujem a dávam si traťovku. Opäť zaľahnem a okolo borcov prefrčím, čo mladšieho vytočí a vynadá mi, že či viem, o čom je cestná cyklistika. Ja mu na to odvetím, že či o tom, že sa niekto chce vyvážať a že som dobre počul, ako ma nazval.

V tejto nespolupráci pokračujem aj ďalej, keď pred nami zbadám jedného jazdca a postupne ho dorazím a zisťujem, že je to jeden z tých dvoch minuloročných a poteším sa, že konečne niekto normálny. Prehodíme zopár slov a zisťujem, že ho postihla podobná situácia na bufete ako mňa, keď tam stál iba on a zvyšní mu ušli. Zisťujem, či má v pláne stáť aj na poslednom bufete na trati, ktorý nás čaká už za chvíľu. Hovorí, že bude. Ja mu oznamujem, že chalani, čo sú s nami stáť nebudú, pretože majú mechaničák. Na moje prekvapenie tam ale stoja, aj keď by som bol radšej keby šli... ale to by si ešte tých skoro 50 km do cieľa museli odmakať sami, čo sa im evidentne nechce a ani nepôsobia sviežo, ale to už nikto v tejto časti preteku po 200 km v kopcoch. Čakajú nás ešte dva menšie kopce, ktoré síce na profile vyzerajú jednoducho, ale realita je iná. Ale aj tak už ideme len turistické tempo. Ja sa ale cítim dobre a verím si, že by som im mohol odskočiť a prísť do cieľa sám, ale viem, že je to ešte dosť ďaleko, tak radšej neriskujem a ostávam s nimi a ťahám im špice do kopca v takom tempe, aby to uviseli. Postupne nás zozadu dorazí ešte jeden Nemec, ktorý sa k nám pridá a našťastie sa aj otáča v ťahaní špice, všetci si dávajú sekundové špice, len ja si dávam dlhšie, aby som to celé trocha porýchlil.


Čo sa ukáže aj celkom platné, lebo v momente, keď ich prevediem cez železničné priecestie, tak sa zacinká a začne blikať červené výstražné svetlo. To bolo fakt o chlp. Ešte v poslednom kopci som nahodil tému, že čo v cieli, že či budeme špurtovať všetci, že hej, tak som sa prispôsobil. Samozrejme, že najviac energie mali zrazu tí dvaja hákoví, ale nič iné sa ani nedalo čakať a špurta vyhrali. Ja som zo seba dal tiež ešte celkom dosť energie, ale spravil som chybu, že som začal príliš neskoro, resp. som bol v tom, že páska je vyššie. Nevadí, aj tak som si reálne myslel, že už to nie je boj o žiadne slušné priečky.

Radostná správa

So zmiešanými pocitmi teda odchádzam na hotel, ktorý máme 200 m od cieľa a tam zisťujem, že už mám na mobile SMS, ktorá ma informuje o výsledku pretekov a čítam v nej radostnú správu, že som skončil na treťom mieste v kategórii 30+, a teda som obhájil vlaňajší výsledok, i keď v absolútnom poradí som si pár priečok pokazil z minuloročného šiesteho miesta na tohtoročné jedenáste. Idem teda do sprchy a s radosťou sa navliekem do čistého dresu MTBIKER a som rád, že som ho sem neťahal zbytočne a že ho aj konečne predvediem na pódiu . Keď vyleziem z hotela, akurát stretávam Romana a vymieňame si narýchlo dojmy z celého dňa. Zisťujeme, že došiel len o pár miest po mne (15. priečka) po tom, čo išiel sám skoro 150 km. Je síce v kategórii 40+, čo by mu dávalo tiež nádej na bedňu, ale na jeho smolu je v prvej 15 snáď polka ľudí jeho kategórie. Mierim teda na jedlo, kde je na výber kuracia cestovina alebo šalát. A tak ako minulý rok, aj tento rok je servírované do sklennej misky, ktorú si pretekár môže po dojedení umyť v na to určenom kútiku a zobrať domov na pamiatku .


Z vlastného výsledku mám zmiešané pocity, keďže minulý rok som tu mal premiéru a podaril sa mi slušný výsledok, tak som mal tento rok ešte vyššie ambície, ktoré sa mi však nepodarilo naplniť. Ale keď sa na to pozriem s odstupom času, tak jedenáste miesto zo skoro 200 štartujúcich na dlhej trati nie je vôbec zlý výsledok, ešte keď k tomu prirátam fakt, že som to šiel maratónsky, bez podpory a vozil som so sebou o dosť väčšiu záťaž ako borci s mechanickými vozidlami. Preteky na našej dlhej trati vyhral Nemec Thomas Hoffmeister z Petz Racingu s časom 07:48:57.9 h a druhým bol rovnako Nemec - Robert Petzold. Na strednej trati zvíťazil Dominik Buksa z Česka a na krátkej trase to bol Anton Benedix z Nemecka. Kompletné výsledky zo všetkých trás sú dostupné na tomto odkaze a rovnako pripájam aj odkaz na Stravu. Pretekov sa zúčastnilo 903 cyklistov z 15 krajín.


Krušnoton je organizačný etalón. Ťažko by sa hľadalo niečo, čo by sa im dalo vytknúť a ak niečo hej, boli by to len nejaké osobné preferencie. Trať je skvelo zabezpečená a dobre značená, čo je veľmi dôležité, keďže tu je úplne bežné, že sa tu na niekoľko desiatok km ocitá jazdec aj osamote. Veľký plus sú aj informačné tabule v stúpaní, ktoré na jeho začiatku, ale aj v priebehu informujú o parametroch stúpania. Na druhú stanu, taká tabuľa je niekedy aj doplaču, keď po nekonečnom stúpaní ešte hlási dva kilometre do vrcholu so sklonom 9% . Veľmi fajn je aj samotné zázemie pretekov, keď je všetko nablízku, od jedla, cez sprchy, parkoviska, hotela, až po pódium. Bufety a ich obsluha sú tiež bezkonkurenčné. Takže, ak bude o rok priaznivá predpoveď počasia a bude čo to natrénované, určite si tento epický „monumentálny“ maratón nenechám ujsť aj napriek tomu, že po jeho absolvovaní mám pocit, že ma prešiel parný valec . Viac fotiek nájdete na tomto odkaze.

(zdroj fotiek - Ondrej Senk photo)