Kalendár podujatí

HERO Bike Festival

Reportáž z podujatia

Reportáž: Sellaronda Hero - dokonalá maratónska aréna

Veľmi ťažko budete hľadať podobný pomer výškových metrov na kilometer, no podujatie s príznačným názvom Hero ponúka ešte oveľa viac. Vitajte v srdci Dolomitov....

Neviem, či poznám nejaký maratón, ktorý si za tak krátku dobu svojej existencie, dokázal vybudovať také „meno“. Ešte teraz si pamätám, ako som sa na prvom ročníku v roku 2010 natriasal na svojom 26-palcovom HT v každom zjazde a bojoval s nekonečnými stúpaniami . Natriasanie už prešlo, zjazdy sa zmenili na zážitok, no boj s kopcami stále zostáva aj v roku 2018.

(Retro partia rok 2010)

Príjazd a „aklimatizácia“

Do Ortisei, ležiaceho kúsok od centra pretekov v Selve di Val Gardena, prichádzame s Lenkou vo štvrtok podvečer. Inak, mestečko je to naozaj krásne a najmä večerný pohľad stojí za to. Vybalíme veci na ubytku a hneď sa nahodíme do cyklistického. Nie je nič lepšie, ako po tak dlhej ceste trochu pretočiť usedené telo a spojiť to rovno s registráciou. Všetko prebehlo bez problémov a nechýba ani tradičný dres ako pozornosť za ochotu štartovať . Ja držím tradíciu, že nič z týchto „Hero“ predmetov na seba neoblečiem, kým úspešne nedokončím, takže všetko nechávam pekne zabalené a odložené. Uvítacie kapučíno samozrejme nesmie chýbať a centrum sa už pripravuje na poriadny nápor.


Evidentne sme priniesli dobré počasie, pretože naša hostiteľka nám oznamuje, že doteraz tu bolo každý deň pekne hnusne. Využívame teda piatok na pohodový výjazd a aklimatizáciu smerom na Saltriu – nakoniec sa metre nazbierajú a hneď máme takmer 1 400 výškových. Spoločne vyjdeme až do Passo Duron, ktoré tvorí poslednú veľkú prekážku dlhej trasy a doslova sa kocháme okolím.


Naspäť si strihnem jeden pekný trail a prejdeme komplet posledných 10 km trasy, takže nás to vypľuje v Selve, kde to naplno žije pretekmi detí. Už teraz je všade poriadne rušno, nechýbajú bohaté stánky a tradičný kolorit veľkých podujatí – no pri Sellaronda Hero sa Taliani v rámci propagácie skutočne vyhrali, v celom údolí a na každom druhom dome sú plagáty a uvítanie budúcich hrdinov . Našu partiu ešte včera večer doplnili kamaráti Rado a Julka, v noci prichádzajú ďalší. Ja už mám hlavu úplne inde a hlavne premýšľam ako zajtra, chystám veci a kontrolujem výbavu. Všetko okolo dáva pocit, akoby šiel človek na majstrovstvá sveta a ešte k tomu o medailu...


Výbava a príprava

Táto trať kladie dôraz v prvom rade na nízku hmotnosť, no netreba sa nechať zmiasť. Cestou nadol totiž čaká množstvo singláčov a technických úsekov plných ostrých skál, ktoré dajú zabrať. Osobne mi príde ľahučký full ako OIZ pre moje potreby výhoda, pretože si viem v zjazdoch a na trailoch viac oddýchnuť, a pritom byť stále dostatočne rýchly. No a tiež dokážem viac šetriť materiál a predísť napr. poškodeniu plášťa vzhľadom na moju vyššiu hmotnosť – hlavne, ak človek spraví chybu. Top borci idúci o popredné priečky volia takmer vždy HT z jednoduchého dôvodu – ten je totiž vždy cca o 1 kg ľahší, a tým debata končí .


Kľúčové sú aj správne prevody, najmä na tej ľahšej strane spektra a hlavne, ak používate jednoprevodník. So sadou Eagle (10 - 50z) tento problém celkom odpadá vďaka rozsahu a na trať som vyrazil s 34z prevodníkom.

Veľmi dôležitý je výber plášťov a úplne papierové modely sú veľký risk, ak chcete v prvom rade dôjsť bez problémov do cieľa. Ja som nechal osvedčenú kombináciu z Beskidy MTB Trophy, kde ich všetky tie kamene otestovali viac než dobre. Akurát som sa opäť presvedčil, ako aj malé zmeny v tlaku vedia mať na kvalitu jazdy obrovský vplyv. Musím si trochu vysypať popol na hlavu, pretože som ho mal dať ešte o niečo nižší ako jazdievam.

Na trať som vyrazil cca s 1,6 bar vpredu a 1,85 bar vzadu a akosi to nebolo ono, čo som dával za vinu hlavne tomu množstvu štrku. Lenže, ďalšie dni som jazdieval cca 1,5 vpredu a 1,75 vzadu a bol to naozaj poriadny rozdiel, pričom kolesá zrazu držali ako pribité (o čom svedčia aj časy na trailoch). A to nielen pri jazde z kopca, ale aj smerom nahor, čo bolo cítiť pri postavení sa do pedálov. Neustále malé podklzovanie pri šliapaní dokáže uberať drahocennú energiu a tej nie je rozhodne nazvyš. Takže, rovno si to sem napíšem, aby som pri ďalšom ročníku nezabudol .

So sebou beriem opäť mini-knôty, 2 bombičky (24 g a 16 g), multikľúč a tradične dušu v prípade, že všetko ostatné zlyhá. Na reťaz som naniesol mazivo v 2 vrstvách a následne ráno aplikoval ešte „tunning“ v podobe špeciálnej vrstvy v spreji Rex Race Day, ktorá všetko chráni a výrazne predlžuje životnosť maziva. Musím povedať, že všetko fungovalo opäť na jednotku...

To všetko by nešlo bez podstatnej časti – mojich nôh. Pri 4 200 výškových metroch na cca 85 km, je to veľmi dôležitá súčasť . Pred dvomi týždňami som sa zúčastnil spomínaného MTB etapáku Beskidy MTB Trophy a kedže poslednú 4. etapu nakoniec zrušili, únava bola predsa len o niečo menšia, ako som čakal. Už po pár dňoch som sa cítil relatívne dobre a zaradil rôzne formy itervalov – v podstate som sa snažil jazdiť kopce a natlačiť čo najviac výškových metrov do čo najkratšieho času, aby sa zbytočne nekumulovala ďalšia únava, no ostala zachovaná potrebná intenzita. Teda rôzne opakované výjazdy lokálnych stúpaní pri Žiline ako je Sačné, alebo aj Martinské hole s wattmetrom ako bičom .


Bola to trochu zmena oproti minulému roku, kedy som etapák vynechal a mohol sa viac sústrediť práve na Sellaronda Hero. Každopádne som sa cítil v kopcoch veľmi dobre a dúfal, že svoj minuloročný čas 5:50 hod. a výkon zase o kúsok prekonám, čo bol aj môj hlavný cieľ. Report z roku 2017 nájdete na tomto odkaze.

Skorý budíček

Zaspal som síce v pohode, ale snívali sa mi úplné somariny a od druhej v noci nie a nie pokračovať v spánku. Budík zvoní otravne už 4:30 ráno, ale moja skupina Masters M1 štartuje o 7:30 a mňa čaká ešte 30 min. rozjazdenia a 300 výškových na štart pri ceste z Ortisei. Spoza okna vidím, ako slnko osvetľuje povestnú ihlu, no teplota vonku ešte dlhú dobu nedosiahne dvojciferné číslo. Treba vydržať, pretože neskôr sa zase výraze oteplí – to sú jednoducho hory. Čo na seba? No povedzte mi, kde inde si vziať na MTB preteky aero kombinézu talianskej značky Castelli s bielym vrchom, ak nie práve v srdci Dolomitov počas azúrového dňa .


Je navyše ľahučká a pohodlná, pod ňu ešte vdzušné „Scampolo“ a tenučké rukávniky ešte snáď z prvého Horal Tour. Aby mi cestou na štart a pri čakaní nebola kosa, využijem oldschool riešenie a strčím pod kombinézu noviny. Do dresu beriem výživu, aby vystačila v pohode do Arabby – teda dve veľké ryžové tyčinky OTE Duo Bar, plus nejaké gély s kofeínom pre prípad krízy. Okolo 6:25 vyrážam...

Nervozita a Dantercepies

Aj keď už mám za sebou pomerne dosť štartov na rôznych veľkých podujatiach, atmosféra tu vás dostane. Teda mňa áno a chvíľami mám pocit, akoby som bol na prvom maratóne. Chvíľu trvá, než sa dopracujem k svojmu sektoru číslo 3. Stretám kamaráta Petra Kuiša, no kedže sa tu nechcem zbytočne pretláčať po štarte, využívam svoju výšku, beriem bike nad hlavu a trochu sa preštrikujem bližšie. Medzitým ma našiel sprievod, odovzdávam noviny (účel splnili na výbornú) a kontrolujem, či mám všetko ready a dotiahnuté. Prvé štartujú ženy Elite na kratšej trase, po nich muži Elite dlhá a následne už my. No a za nami ďalšie hordy, čo dáva dokopy takmer 4 000 jazdcov na oboch dĺžkach.


Je 7:30 a počujem ďalší rachot – teda, čas vyraziť. Po štarte hneď predbieham a štrikujem, aby som mohol v pokoji nabehnúť na prvé stúpanie medzi jazdcami, ktorí sú na tom cca podobne. To sa mi podarí než narazíme na prvú šotolinu pri úvodnej stanici lanovky k Dantercepies (2 291 m) a môžem začať ukrajovať porciu cca 700 výškových s priemerom 14%. Pozdravím znovu sprievod, ktorí odfandí, naskakuje na lanovku, pričom ja sa snažím chytiť tempo.


Opäť si sledujem údaj VAM a tiež tep, nech to nestrieľam vysoko a celkom to odsýpa. V podstate stále ešte dobieham, ale po čase sa to utrasie a sme pekne nadelení. Po chvíli dobieham niektoré zo žien a pred vrcholom aj mužov z prvej skupiny. Ku koncu kopec pritvrdí a postupne sa otvorí neuveriteľná panoráma.


Na vrcholovom hrebeni je množstvo ľudí a výborne fandia, až má človek zimomriavky a v podstate ani necítim, že nohy celkom tlačia na pílu. V dave tesne pred vrcholom je aj Lenka a krúti videomateriál . Ja samozrejme nahodím úsmev, akože idem s prstom v nose (jasné, že nie), pozdravím, vydýcham sa a valím do zjazdu...

video: Štart a úvodné stúpanie
Práve teraz prichádza dôvod, prečo som „prestúpil“ do kategórie s licenciou a v kopci sa neflákal . Okrem pár jazdcov okolo, mám zjazd opäť voľný. Sellaronda Hero totiž nie je vôbec len o šotoline... z každého sedla (okrem posledného) ide krásny trail, ktorý preverí, či to máte v ruke a najmä, ak chcete ísť rýchlo. Tento prvý z Dantercepies je skôr hravý, plný klopeniek a tiež štrku, takže si treba dávať pozor.

Najmä zo začiatku s tým trochu bojujem a dobrzďujem viac, akoby som chcel, no ako som písal vyššie, nezvolil som tlak optimálne. Viem to krásne porovnať, pretože ďalšie dni som tieto traily jazdil s úplne iným „feelingom“, navyše aj rýchlejšie. Sem-tam niekoho dobehnem, ale jazdci sú tolerantní a vždy sa pekne dohodneme. Vybieham v Corvare, beriem z bufetu nový bidon a hurá na ďalší kopec.


Väčšinu trailov, o ktorých hovorím, som na druhý deň aj natočil, takže si môžete spraviť cca predstavu, o čom píšem. Video nájdete nižšie v texte.

Pohľady na ľadovec Marmolada

Trochu sa pomotáme cez okrajové časti Corvary a narážam do ďalšieho kopca vedúceho na Pralongiu (2 157 m). Tu sa striedajú strmé úseky s miernejšími a po asi 500 výškových metroch nás to vyhodí na krásny hrebeň. Za chvíľu nastáva delenie tratí a my pokračujeme na spomínanú Pralongiu. Snažím sa zbytočne „nepučiť“ v každom menšom kopčeku a viac šetriť sily, no tak trochu cítim, že dnes nemám úplne ideálny deň. Nejde sa mi zle, no kúsok tomu chýba. Ale okolitá scenéria dá okamžite pripomenúť, prečo robím tento šport a rozhodne to nie sú minútky v kopci.


Predo mnou sa odhalila v celej kráse Marmolada a vidno, že Taliani mali viac než dobrú zimu. Takúto zasneženú som ju ešte začiatkom leta nevidel, rovnako aj ostatné kopce majú pomerne dosť snehu na vrcholkoch. Idem si svoje tempo a držím si na dohľad väčšiu skupinu, ku ktorej sa v rýchlom zjazde približujem. Najskôr letíme po sypkej šotoline, tá sa mení na krásny singeltrack v lese, ktorý sa tiahne po vrstovnici.


Chodníček ma vypľuje v Passo Campolongo, kde začína krásny technický zjazd v štýle Beskidy MTB Trophy po kameňoch. Takéto mám rád a dobieham ďalších, v Arabbe vyklepávam ruky . Tu je veľký a bohatý bufet, mením bidon a beriem asi 3 tyčinky do vrecka, nechýba výborná žemlička na posilnenie a „prelomenie“ sladkostí. Pomaly ujedám zo žemle a vbieham do lesa, kde čaká ešte niekoľko strmých úsekov do kopca, jeden dlhší výšľap (samozrejme zase strmý) a letím až dole pod Arabbu do, v podstate najnižšie položeného miesta celej trate - okolo 1 400 m. Dôvod to má pomerne jasný - aby sme tie metre mohli nabrať zase naspať a dostali sa pre zmenu do najvyššieho bodu na celej trati, v jednom skutočne šialenom kopci .

Šielený kopec na Sourasass

Tým stúpaním je putovanie k zjazdovke pod Porta Vescovo nazvanej Sourasass do výšky 2 351 m. Najmä úvodné 3 km s priemerom cca 18% stoja skutočne za to - stačí len zaradiť to najľahšie, posunúť sa na špičku sedla a hovoriť si, že teraz sa začína tá pravá zábava. Pomerne dlho dokážem ísť v sedle, ale niektoré časti už sú skutočne moc a tlačím. Práve v tejto dlhej stojke závidím 60 kg borcom a ich 9 kg hardtailom.

Najhoršie je, že človek len trochu spomalí, alebo si vystrie chrbát a už vidí, ako sa v diaľke približujú ďalší a ďalší. Tá „pretekárska“ hrdosť je naozaj hrozná vec a núti človeka pekne si hrabnúť . Konečne vyliezame na planinu, kde sa otvorí ďalšia neuveriteľná panoráma. Kopec potom ešte pokračuje, až konečne vyliezam na zjazdovku a po chvíli k bufetu - už bolo načase, pretože bidon je prázdny a slnko hreje viac než dosť. Letím po šotoline nadol a po chvíli začína ďalší „higlight“ trasy – singel do Passo Pordoi.


Ten je zarezaný v kopci a vinie sa ponad slávne asfaltové stúpanie. Na začiatku treba prejsť cez krátke snehové pole, no periférne v diaľke vidím, ako jazdec predo mnou hodil tigra, takže radšej prebieham po vlastných. Práve tu je zrejme jediné blato na celej trati, a to vďaka topiacemu sa snehu. Úvod je po väčších kameňoch, neskôr sa pokračuje v uzučkom chodníčku. Miestami sa nájdu naozaj pekné technické úseky, vrátane jedného celkom výživného, všetko ale pekne v sedle. Snažím sa ako tak vydýchať ten predchádzajúci kopec a v stúpavých úsekoch šetriť sily, kedže tých predo mnou v zjazdoch dobieham a tu sa predbiehať aj tak veľmi nedá. Lišiak vpredu si len krásne odfukuje a toto je ďalší úsek, kde full krásne pomôže vychutnať si terén naplno.

Passo Pordoi a krásny zjazd

Zo singla vybieham len pár zákrut pod vrcholom Passo Pordoi (2 239 m), kde okrem pamätníka Fausta Coppiho nájdete aj „zamurovaný“ bicykel Gilberta Simoniho. Opäť je tu množstvo ľudí a fandia, ja sa zase trochu vydýcham a šup do ďalšieho zjazdu... a poriadneho. Práve teraz prišiel čas stratiť výškové metre a dať „nažrať“ zdvihom.

Všetko začína rýchlym úvodom, prekročíme cestu a vnoríme sa do siete rôznych chodníčkov plných skál a koreňov, vrátane nepríjemných koridorov vysypaných štrkom a kameňmi. Takéto veci mám rád a zjazd si užívam. Prichádza zrejme najťažšie miesto, kde viacerí jazdci zastali, takže ich obieham ešte o niečo horšou ľavou stopou. Keď ma rozbehne, že už nie je cesty späť a hovorím si, že to nebol najlepší nápad. Vo videu som potom išiel rovnako pre zachovanie autenticity . Našťastie všetko bolo ok a adrenalín pekne stúpol. Strmé úseky pokračujú neskôr, kde čaká aj ďalšia hravá pasáž so zadkom čo najviac za sedlom. Brzdy mi pištia, no niekde pod únavou badať úsmev na tvári.

video: Hero trails
Cca v polovici zjazdu je posledný väčší bufet s jedlom, zásob mám stále ešte dosť z Arabby, tak beriem iba ďalšiu fľašu. Prekročíme asfaltovú cestu vedúcu do Passo Sella a znovu sa vnáram do siete chodníčkov. Tie sú už menej strmé, no parádne rýchle, miestami s nepríjemnými voľnými kameňmi na spodku. Jeden koridor je celkom výživný, kde keď púšťam brzdy, viem, že nezastavím. Našťastie jazdec idúci peši mi včas uskakuje, takže všetko prebehlo v poriadku. Medzitým sa totiž pripojili v Passo Pordoi aj jazdci na kratšej trase, ktorí sa zase pred jeho koncom odpájajú – ale je ich len pár a sú pomerne rýchli, pretože väčšina ešte bojuje inde. My točíme doprava a znovu na ďalšie chodníčky, výsledkom čoho je „vypľutie“ v Canazei. Tu začína posledná veľká prekážka...

Tradičný boj do Passo Duron

Údolie Duron je skutočne nádherné a podľa mňa aj jedno z najkrajších, aké som videl. To platí v prípade, že ho idete mimo tieto preteky s viac ako 3 000 výškovými metrami v nohách . Nie je to úplne klasický súvislý kopec, dá sa totiž rozdeliť na 3 časti – strmý úvod, rovinka a ešte strmejší záver.

Navyše, takmer vždy, čo si pamätám, tu fúka do tváre a ani dnešok nie je výnimka. V úvode si držím celkom dobré tempo a pomaly dobieham a rovno aj obieham skupinku jazdcov. Na tvárach už vidno, že tu bojujeme všetci. Vidím klasickú studničku a rovno dočapujem vodu – predsa len, už sa poriadne oteplilo a slnko slušne pečie. Najmä vtedy, ak človek ide doslova krokom do kopca na rozpálenej šotoline. Prvá časť je za mnou a otvára sa neskutočný pohľad do údolia. Pomaly dobieham na „rovine“ ďalšieho a po chvíli už vidím, ako sa cesta v diaľke zase dvíha nahor.


K sklonu sa pridáva ešte aj poriadne hrubý štrk, takže miestami je to skutočne boj, ale noha na zemi nebola. Pamätám sa, ako som pri prvej účasti v roku 2010 nechápal, ako to môže niekto normálny šliapať . V najstrmejšej časti vidím jazdca z prvej skupiny, ako sedí vedľa biku a má totálne nakúpené. Bojujem ďalej a za zákrutou už na mňa vykukne vrchol. Ťahám sa k nemu očami, no fandiaci turisti dodajú sily, aj keď už veľmi v nohách nezostalo. No konečne výška 2 280 m. Mačkám stopky a vidím čas 5:05 hod., čo je cca o 5 minút horšie ako min. rok, pretože túto hranicu som si pamätal. Aj keď na samého seba dnes nemám, pod 6 hodín chcem rozhodne zabojovať, takže zapínam zips na kombinéze, dávam aero pozíciu a valím dolu po šotoline, čo to dá .

Posledné „brdky“

Aj keď je Passo Duron posledná „veľká“ prekážka, rozhodne sa nejedná o posledný kopec. Čaká totiž ešte jeden výživný k chate Zallinger s porciou asi 300 výškových. Nič hrozné, ale po tom všetkom tie metre naskakujú ozaj pomaly a už musím zabrať aj viac na „stojáka“. Zadné stehná totiž začínajú cukať a hlásia sa o svoju pozornosť . Posledné metre sú nekonečné, no už som pri chate a znovu naberám rýchlosť. Záverečným 10 km je také hore/dole po širších cestičkách a čas pod 6 hod. mi dáva motiváciu, ktorá sa vždy do záveru hodí. Ešte obehnem niekoľkých jazdcov a posledné úseky do kopca môžem jedine v stoji. Už mi je všetko fuk, pretože cieľ doslova cítim. Prechádzam cez kráľovskú zjazdovku a nabieham na posledný kilometer, ktorý tvorí krásny singletrack ponad Selvu. Cieľ je doslova naprataný ľuďmi a tí fandia, čo je pre väčšinu jazdcov naozaj tá pravá odmena. Tak to vnímam aj ja a nakoniec pretínam čiaru za 5:55 hod.

Svoj čas z minulého roku som teda neprekonal, čo ma najskôr mrzelo, ale na druhej strane, nie vždy je „nedeľa“ a ťažko byť po takomto zážitku negatívne naladený. Navyše, keď sa mi vyhli technické problémy, bike šliapal ako hodinky a všetko som si dokonale užil – a sem rátam aj to tradičné utrpenie, bez ktorého si Sellarondu neviem predstaviť . Tento čas mi stačil na 9. mieste v kategórii M1 a na celkové 107 z 2 127 klasifikovaných. Víťazom sa stal Kolumbijčan Leonardo Paez v tradične mimozemskom čase 4:28 hod. a musel sa pred ním skloniť aj taký borec ako majster sveta v maratóne Alban Lakata, ktorý došiel za 4:37 hod. Výhodou takejto konkurencie je následná analýza napr. na Strave - či už v kopcoch alebo zjazdoch - takže si človek vie neskôr spraviť pekný obraz a porovnanie so svetovou špičkou. Záznam mojej jazdy z aplikácie Strava nájdete na tomto odkaze a kompletné výsledky zase na stránke services.datasport.com.


V cieli sa ako prvé vydýcham a hneď beriem do ruky čerstvo načapované nealko pivo. A potom druhé... Zvítam sa s Lenkou a ostatnými a v krátkych vetách poviem aspoň základné zážitky, pretože na viac zatiaľ silu nemám. Všetko ale zlepší posedenie v tieni pri káve a neskôr naozaj výborné cestoviny v štýle al dente – ako inak, v Taliansku .


Tento rok bolo skutočne veľké množstvo DNF v rámci limitov, čo tak trochu súvisí s faktom, že na podobnej trase už naozaj treba mať aspoň niečo „natrénované“. Ak človeku dôjde v takýchto kopcoch, doslova sa zastaví na mieste a spoliehať sa len na svoj morál už nepomôže. Tým rozhodne nechcem nikoho odradiť, skôr naopak - jej pokorenie môže byť výborná motivácia na poctivú prípravu do budúcna, pretože stojí rozhodne za každý liter potu.


Nielen preteky

Podobné podujatie doslova láka aj na spojenie s dovolenkou, čo je naozaj výborná a už osvedčená kombinácia. Tento rok sme si ju opäť o niečo predĺžili a vychutnali atmosféru Dolomitov naplno. S Lenkou sme podnikli viacero výjazdov, či už vo dvojici alebo v partii. Tu sa naskytol aj dvojitý pohľad na elektrobicykle. Na jednej strane ich naozaj pribúda nielen v rámci dôchodcov a človek je pomaly hrdina (baba dvojnásobne), ak má v kopcoch klasiku. Na trailoch a v horách tak občas nájdete ľudí, ktorí v každej zákrute pomaly bojujú o život. Druhý pohľad - vďaka nim sme si zase užili výjazd vo väčšej partii, kde by to vzhľadom na rozdielnu výkonnosť nebolo vôbec možné.


V tomto prostredí sa všade musíte dostať cez nejaký kopec a väčšinou poriadne strmý. To platí dvojnásobne, ak sa chcete vyhnúť asfaltu. Čo sa mi páči, nikto tu nič nerieši, jazdí si svoje a vďaka tolerancii aj zo strany turistov je všetko skutočný zážitok. Traily na trati Sellaronda Hero sú parádne a tie najlepšie som išiel celkovo 3-krát. Najviac ma baví kombinácia krásnych asfaltových kopcov nahor a singláčov smerom dole, kde ani veľa ľudí nestretnete. Podobne som kombinoval aj výjazdy s Lenkou, ktorá náročnejší terén nemusí, no kopce a „šotolinky“ má rada. Takže upravená verzia dlhej Sellaronda Hero čakala aj ju a popasovala sa s ňou viac než dobre . To už je zase na inú tému, materiálu máme ešte dosť a nejaké videá či fotky sa určite objavia na našom oficiálnom Instagrame – ten môžete sledovať a nič vám neujde.


Motivácia stále zostáva

No, myslím, že všetko podstatné už bolo povedané – či už textom, fotkami alebo pohyblivými obrázkami. Podujatie s názvom Sellaronda Hero je doslova prehliadka nádhernej scenérie s poriadnou show okolo. Samozrejme, je na tom aj poriadny taliansky „hype“ a štýl, ale verte mi, tá atmosféra vás dokonale pohltí. Skôr vás to bude motivovať vydať zo seba maximum, pretože na tejto trati vám nič iné nezostáva. A ak trpieť, tak rozhodne v Dolomitoch . Ja sa už teraz teším na ďalší ročník a aj pár dni po skončení mám znovu motiváciu sa s kopcami popasovať zase o niečo lepšie. Dúfam, že článok nejakú priniesol aj vám a znovu pár SVK pribudne... ciao.
report_problem Našiel si v texte chybu?
keyboard_arrow_up