FESTINA 24 HOUR WEMBO MTB EUROPEAN CHAMPIONSHIP

Myslím, že veľa z vás už zažilo nejaký upršaný maratón, ktorý sa zmenil na blatový mordor. A teraz si skúste predstaviť, že by ste v takých podmienkach mali jazdiť dlhšie, oveľa dlhšie ako trvá bežný maratón.

Skúste si predstaviť, že by to malo byť takmer 24 hodín. Veľmi zlá predstava, však? Tento bikerský zlý sen sa stal skutočnosťou posledný víkend na Majstrovstvách Európy v 24-hodinovke, ktoré sa konali v Belej-Nižných Kamencoch pri Žiline.


24-hodinové maratóny sa na Slovensku konajú už od roku 2010. Vždy sa na nich podieľala partia okolo Ľuboša Dupkalu. Svoje dlhoročné skúsenosti sa im tento rok podarilo pretaviť až do organizácie majstrovstiev Európy v tejto ultramaratónskej disciplíne. Už šiesty rok po sebe bolo zázemie týchto pretekov v kempe v Belej-Nižných Kamencoch pri Žiline. Areál kempu je ideálnou voľbou na organizovanie takejto akcie a o to viac, keď sa jedná o jeden z najlepších kempov na Slovensku. Je tu možnosť ubytovania v chatkách alebo bungalovoch. V sprchách tečie stále teplá voda a pre jazdcov, ktorí si chodia 24-ky viac užiť, funguje aj reštaurácia s výčapom.

Súťažný okruh

Súťažný okruh je namotaný v blízkosti kempu. Jeho dĺžka spolu s prejazdom cez depo je 9,3 km a na jeden okruh pripadne 278 nastúpaných metrov. Úvodné metre sa idú v areáli kempu po rovine. Táto rýchla pasáž končí prejazdom popod most, kde sú cez rieku vybudované mostíky. Vyšší jazdci si tu musia dávať trochu pozor a je pre nich lepšie trochu prikrčiť hlavu, aby prilba neskončila s nepekným šrámom. Nasleduje krátka, ale prudká stojka. Neskôr na lúke sklon trochu klesne a po chvíli sa dostaneme na krátky singel, ktorý nás vypľuje kúsok pod hotelom Bránica. Po singli prichádza dlhé tiahle stúpanie po rozbitej asfaltke, ktorá sa neskôr zmení na šotolinu. Pri konci sa stúpanie trochu zdvihne a dostaneme sa na najkrajšie miesto na trati.


Z lúky sú krásne 360° výhľady. Vidieť celú Žilinskú kotlinu vľavo, napravo sa otvárajú výhľady až na Terchovú a za chrbtom sa tiahne majestátny hrebeň Malej Fatry. Táto lúčna pasáž končí rýchlym zjazdom. Schválne, dal tu niekto viac ako 80 km/h? Po krátkom úseku po asfaltke sa dostaneme opäť pod most a do areálu kempu. Cez improvizovanú lávku prekonáme rieku Varínku a stúpaním, ktoré je v jednom úseku až nepríjemne prudké, sa dostaneme na začiatok dlhého singla, ktorý je takou čerešničkou na torte celého okruhu. Teda čerešničkou v prípade, ak nepríde dážď. Na záver prichádza ešte jeden mostík cez Varínku a posledných pár metrov, kým sa nevrátime späť do kempu.

Náš tím

Po minuloročnej prestávke sa 24-ky zúčastnil opäť aj náš tím. Lákadlom pre nás boli práve majstrovstvá Európy. Našu, už roky nemennú trojicu (ja, Rišo, Ivo), doplnil tento rok kamarát Marek a stal sa tak už v poradí šiestym štvrtým členom nášho tímu. Ani neviem, prečo máme v tíme takú fluktuáciu .

Oproti bežným 24-kám mali majstrovstvá Európy viaceré špecifiká. Jedným z nich bola povinnosť predštartovej kontroly spôsobilosti bicyklov. "Bike check" sme bez problémov zvládli spolu s registráciou ešte v piatok. V ten istý deň sme stihli vybudovať aj naše depo, kde nám robili spoločnosť aj kolegovia z nášho “B” tímu a náš kamarát, sólista Peťo. Ďalšou zmenou bol aj čas štartu, ktorý sa presunul z tradičného poludnia na desiatu hodinu. Na to zabudol Rišo, ktorý prišiel tak, ako bol zvyknutý, čiže na dvanástu.

Začíname

Štart bol, ako som písal, o 10:00 hod., kedy sa na trať vydali najväčší “dupači” z kategórie Elite muži a ženy. Päť minút po nich nasledovali sólisti bojujúci o umiestnenie v rôznych vekových kategóriách a 10 minút po desiatej prišiel rad aj na nás, tímových jazdcov z dvojíc a štvoríc. Na štarte bolo ešte krásne slnečné počasie, ktoré nás sprevádzalo zhruba do poludnia. Okolo obeda sa začali sťahovať nad nami tmavé mračná, ktoré znamenali len jedno - prášiť sa veru už nebude.

Blato, blato, všade blato

Prvú menšiu vlnu dažďa som schytal na trati ja. Okruh bol v tom momente ešte ako tak prejazdný, ale jeho stav sa každou minútou zhoršoval a navyše prišla aj druhá, ďaleko silnejšia búrka. Ten, kto už odjazdil nejaký blatový maratón, si vie určite predstaviť, čo dokáže s traťou urobiť prejazd povedzme 200 bikerov. A teraz si predstavte, že sa všetci točia na okruhu dlhom necelých 10 km, ktorý je polievaný doslova monzúnovým dažďom. Okolo druhej hodiny popoludní neostávalo organizátorom nič iné, len preteky prerušiť.


Po nejakom čase dážď ustal a dokonca vyšlo opäť aj slnko. Preteky boli reštartované o 16-tej. Nasledujúce dve hodiny boli ako zo zlého sna. Riedke blato sa postupne menilo na lepkavú plastelínu, ktorá zmenila záverečný singel na nezjazdný blatový tobogán. Našťastie som v tomto čase nemusel ísť na trať a moji tímoví kolegovia si ten najhorší blatový mordor zlízli za mňa. Tu musím veľmi pochváliť organizátorov, ktorí nabehli na trať s krompáčmi a hrabľami a zo singlov odstránili vrchnú vrstvu blata, niektoré úseky nanovo prekopali a vďaka nim bola po pár hodinách trať opäť celá prejazdná.

Striedali sme sa po každom kole, aby sme si mohli dať bicykle aspoň ako tak dokopy a znížili tak opotrebenie materiálu. Večer sa už začalo ako tak črtať aj poradie v našej kategórii. Usadili sme sa na druhom mieste za chalanmi z Púchova, ktorí si začali pred nami budovať postupne náskok. Za nami na treťom mieste naopak začali strácať bikeri z Devínskej Kobyly. Toto poradie ostalo nezmenené celú noc, akurát rozdiely medzi nami postupne narástli. Ráno sa nám nanešťastie nevyhli ani technické problémy. Ivo dostal defekt, kvôli ktorému sme stratili jedno kolo.


Aby dažďa nebolo náhodou málo, tak ďalšia vlna prišla asi dve hodiny pred finišom. Stav trate sa začal opäť dramaticky zhoršovať. Naše úplne posledné kolo pripadlo na mňa. Vody bolo opäť veľa a blato začalo zase doslova tiecť. Našťastie sa nenabaľovalo na kolesá a prevody, preto som to už do cieľa dobojoval celkom v pokoji. Výsledkom nášho snaženia bolo 44 kôl, a teda dve kolá straty na víťazný tím Spektrum SZ - CK EPIC Dohňany. Tretie miesto v mužských tímoch obsadili chalani zo ŠK Devínska Kobyla.

Iná liga

Doslova nadľudské výkony predviedli sólisti Eliťáci, z ktorých výkonov mi ostal rozum stáť. Majstrom Európy sa stal Fín Matti Tahkola, ktorý dokázal odjazdiť 42 okruhov, čo znamenalo 390 km a zhruba 12 000 výškových metrov, a to boli preteky na dve hodiny prerušené a jazdilo sa iba 22 hodín. Na druhom mieste so stratou jedného okruhu skončil Saulius Speičys a tretí so stratou 2 kôl bol Marco Martins.


Medzi ženami malo želiezko v ohni aj Slovensko. Pekné druhé miesto si vybojovala Katka Krajňáková. Suverénnou víťazkou sa stala Britka Naomi Freireich s 28 okruhmi a 260 kilometrami. Stupne víťazov doplnila ešte na treťom mieste Zanda Rutkovska. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.

Čím horšie podmienky, tým lepšie spomienky!

Celkovo hodnotím 24-ku a celý víkend veľmi pozitívne. Stretli sme sa s kamarátmi, zajazdili si, zapretekali, zabavili sa. Počasie síce mohlo byť lepšie, aj blata mohlo byť menej, ale zase takto aspoň budeme mať o čom rozprávať pri pive, veď platí známa vec: "Čím horšie podmienky, tým lepšie spomienky!"