ŠKODA STUPAVA TROPHY - 4. kolo

Tieto preteky patria k tým akciám, ktoré si rozhodne nemôžem nechať ujsť. Zaručuje vysokú dávku športovej aktivity a horúce počasie k tomu ako bonus. A inak tomu nebolo ani tento rok.

Jeho letná aj zimná verzia patria zväčša k mojim jediným počinom na horskom bicykli v sezóne, iba tentokrát som pridala aj ŠKODA Svätojurský MTB maratón, keďže som chcela otestovať nového tátoša. Z výsledného času som bola vcelku milo prekvapená, a tak už vtedy mi skrsla v hlave myšlienka, že v Stupave by som konečne mohla vyskúšať niečo náročnejšie ako strednú 42 km trať, ktorú som absolvovala už pomerne veľakrát. A tak som sa s malou dušičkou prihlásila na trať dlhú 76 km a pre istotu aj na nedeľný 8 km beh. Keby náhodou v tých nohách po sobote ešte predsa niečo zostalo . Na trať sa postavilo 1 273 bikerov, ktorí si mohli vybrať z 5 variantov trás.


Najviac som bola zvedavá na to, či dokážem aspoň ako tak zužitkovať tréning z posledných týždňov, ktorý bol zameraný na stredne dlhý triatlon a koľko mi „naložia“ súperky, ktoré sú v teréne ako doma. Predsa len, v kopcoch trénujem veľmi málo, na horáku vôbec a moje technické zručnosti sú viac ako mizerné. Najväčšie obavy neboli ani tak z porcie kilometrov, ktoré ma čakajú, ale skôr z posedu, na ktorý som nebola úplne zvyknutá a z prípadných nepríjemných zjazdov.

Zlý začiatok...

Súťaže štartujú piatkovým Eliminátorom, ktorý radšej vynechávam. V rámci podvečerného rozjazdenia vyrážam na biku na prezentáciu, kde obdržím pripravené balíčky so suvenírmi a predovšetkým so štartovnými číslami. Hodím do batohu a fičím domov. Po ceste sa mi podarí chytiť defekt, a tak je o večernú zábavu postarané. Predštartový stres musí predsa byť .

V sobotu už ráno cítiť, že nás čaká opäť riadny výpek. Niečo pred 10-tou hodinou sa radím do koridoru a pretláčam sa dopredu k štartovej čiare. Aby som dievčatá videla aspoň chvíľu... Výstrel a je odštartované. Začíname tradične po asfaltovej ceste do susednej dediny Borinka, kde sa snažím šetriť sily v balíku. Na rozdiel od štartov na strednej trati, je tempo veľmi rozumné. Nasleduje strmé stúpanie po panelke, ktoré vôbec neobľubujem, navyše som nervóznejšia ako zvyčajne, neviem sa upokojiť a chytiť si tempo. V prvom zjazde zisťujem, že pružinky na ľavom pedáli som nedotiahla tak, ako treba, a tak mi noha tancuje, ako sa jej zachce. Mám pocit že každú chvíľu sa svojvoľne „vycvakne“ z pedálu. Vedela som, že vyťahovať nové pedále a tretry v predvečer pretekov nebude dobrý nápad...


Od Malého Slavína je kratučký strmší výšľap a dostávame sa na širokú lesnú cestu, kde sa dá riadne tlačiť do pedálov. Konečne niečo pre mňa . Radím na ťažší prevod, užívam si, ako to na novej 29-ne ide a postupne začínam obiehať pretekára za pretekárom. Jednej skupinke pánov sa asi veľmi nepozdáva, že sa len tak ľahko nechali predbehnúť babou, lebo vzápätí ich počujem za zadným kolesom. Nedajú mi nič zadarmo, a tak sa predbiehame až po kamenistý zjazd vedúci na Železnú studienku. Hneď prvú zatáčku som neodhadla a dobrzďovala na poslednú chvíľu, a tak ich púšťam pred seba, nech nezavadziam. Dlhší kamenistý výjazd na Kamzík síce poznám naspamäť, ale aj tak mi nie je veľmi po chuti a ani poznámka okoloidúceho kamaráta: „Karinka, čo je, veď trošku pridaj!“, nie je tiež zrovna povzbudivá. Ale ešte sa neopúšťam. Míňame prvú občerstvovačku a spúšťam sa pekným zjazdíkom na šliapavý singletrack zakončený ďalším kamenistým výšľapom, kde to vďaka nie 100% pozornosti nezvládnem a už tlačím bike. V duchu si nadávam, že horšie to už snáď ani nemôže byť, veď toto sa mi tu ešte nestalo.

... žeby dobrý koniec?

Výšľap na Biely kríž prichádza ako spása, mierny sklon mi vyhovuje a ja sa konečne dostávam do tempa. Na vrchole už zastavujem aj na občerstvovačke, pýtam od slečny ionťák do fľaše, hádžem do seba kúsok melónu a presúvam sa ďalej k pánom z Kolieska, ktorí poskytujú technickú pomoc. Poprosím o imbusový kľúč na dotiahnutie pedálu, našťastie sú veľmi pohotoví a promptní. Ešte o niečo sfukujem zadné koleso, lebo mi to v točkách uchádza viac ako sa mi páči a môžem sa vydať stíhať všetkých, čo ma za ten čas obehli. Už nasledujúci zjazd mi ukázal, že krátka zastávka sa oplatila, idem ako vymenená a začínam si to užívať. Veď, stále je viac ako polovica pretekov pred nami.


Nasledujúce kamenisté úseky nepoznám, ale keď sa napojíme na červenú značku – turistickú magistrálu „Cesta hrdinov SNP“, srdce mi zaplesá. Túto časť mám naozaj rada. Lesnú cestičku pomedzi stromy strieda široká šotolinová zvážnica tiahnuca sa ponad dedinku Limbach, na konci ktorej ma s milým pozdravom obieha Mišo Straka a ja si uvedomujem, že už sa spájame s tou najdlhšou, 105-kilometrovou trasou. Čaká nás dlhší, niekoľko kilometrový zjazd k priehrade v Lozorne, zakončený strmou pasážou označenou tabuľkou s výkričníkom. Prežijem to s malým zošuchnutím sa z bicykla, počas ktorého ma stihne obehnúť zo šesť cyklistov, ale slušne sa nezabudnú spýtať, či som v poriadku.

V Lozorne stretnem opäť toho istého kamaráta, tentokrát je už na mňa milší a odpustí si svoje poznámky , podáva mi plnú fľašu a ja sa vydávam na posledných 25 km. V kamenistom stúpaní, ktoré mi naozaj nejde, prichádza prvá kríza, a tak v snahe zachrániť, čo sa dá, vyťahujem gél. To ma už obieha Imro z dlhej, aj od neho počujem pár povzbudivých slov, na moje počudovanie zaberajú a ani sa nenazdám a spúšťame sa na asfaltku vedúcu na Košariská. Naskytne sa mi dobrý výhľad na jazdcov predo mnou: pohľad je to zábavný, väčšina prevesená cez riadítka, úplne evidentne majú dosť . Chytám druhý dych, na asfalte som predsa doma a predbieham asi troch pánov.

Už len cez kopec a sme doma

Nad Košariskami sa riadne zmráka a hrmí, búrka je len otázkou času. Čaká ma posledná náročnejšia pasáž, kde sa striedajú strmšie výšľapy s krátkymi zjazdmi, v ktorých sa dá trošku vydýchať. Čo ma teší je fakt, že v tejto záverečnej časti sa doťahujem na ďalších pretekárov, ktorí by so mnou najradšej trošku pokecali, ale ja len jednoslovne odpovedám a funím ďalej, keďže cítim, že môžem ešte zo seba niečo „vymačkať“. Trať vedie popod zrúcaninu hradu Pajštún a vyúsťuje priamo v dedine Borinka. „Fuu, som dole“, môžem si vydýchnuť.

(Osobný odber na maratón série ŠKODA BIKE OPEN TOUR zdarma)

Zvládla som to, už len si zopakovať „obľúbenú“ panelku, keďže záver sa zhoduje s úvodom trate, a už sa pripájame na posledný singletrack spoločný pre všetky trasy. S časom 4:24 som v podstate spokojná, nebyť úvodných problémov, mohlo to byť lepšie, ale aspoň mám čo zlepšovať. Víťazom sa na 105-kilometrovej trati stal Martin Kostelničák s časom 4:20:55. Medzi ženami bola najrýchlejšia Andrea Juhásová s časom 5:38:57. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.

V cieli sa dostaví už značná únava, ale na moje prekvapenie ma z celého tela najviac bolia tricepsy . Poteší ma dobre vychladený nápoj pripravený pre vysmädnutých pretekárov, prehodím pár slov s moderátormi celej trojdňovej akcie Tomaggiom a Romanom Barényim a už sa presúvam k umývacím boxom, kde vysprchujem najprv bicykel a potom aj seba . Žiadne rady, miest na umývanie naozaj dosť a keby som nebola taká lenivá, môžem využiť aj slušne pripravené sprchy.


Posledné chvíle do vyhlásenia výsledkov si krátime sledovaním priameho prenosu z časovky Tour de France, ktorú premietajú na veľkoplošnej obrazovke. Tretie miesto v kategórií poteší a spolu s ním aj kvetinky, ktoré mi to doma pekne oživia a aspoň pár dní budú pripomínať tieto príjemné chvíle.

Keď jeden deň nestačí

Zatiaľ, čo večer som bola ešte pevne odhodlaná štartovať aj na nedeľných bežeckých pretekoch, ráno sa mi to nezdá už taký dobrý nápad a hodnú chvíľu sa nútim vstať z postele. Už cítim, že najviac si to odniesli kríže. Dopujem sa dobrou kávičkou, zvažujem pre a proti, až nakoniec vyhodnotím, že na tréning by som mala ísť tak či tak, aspoň to budem mať rýchlejšie za sebou .


Novinkou v tomto ročníku bol zabezpečený odvoz autobusmi zo Stupavy, teda miesta registrácie a cieľa, na ranný štart v Záhorskej Bystrici. Keďže práve tu mi bývajú rodičia a na tento víkend ma prichýlili, stačí mi zbehnúť pár sto metrov a som na štarte. V diaľke vidím, ako to hneď od začiatku poriadne nakopli bežci z dlhej, 17 km trate, ktorí vyrážajú pol hodinu pred nami. Presne o 10:00 zaznie výstrel a dav sa vyrúti vpred. Som pevne rozhodnutá, že dnes to neprepálim tak, ako sa mi to zvyčajne stáva a pridávať budem v druhej polovici. Ak nejaké sily zostanú...

Od začiatku si držím svoje tempo a nenechám sa vyviesť z miery, ani keď ma obiehajú nejaké dámy. Prvé tri kilometre sú najhoršie, vedú po asfalte na už poriadne pečúcom slnku, navyše v Marianke začíname stúpať do nie zrovna príjemného kopca. Ledva lapám po dychu, ale som odhodlaná, že dnes nebudem kráčať ani na chvíľu, ani v lese v strmom „stupáku“. Proste za žiadnu cenu. Pľúca dostávajú po včerajšku zase poriadne zabrať, ale čo ma prekvapuje, nohy sú absolútne v pohode. Na občerstvovačke polapím pohár s vodou a vydávam sa stíhať bežcov pred sebou. Zostávajú štyri kilometre, prevažne rovina a záverečný zbeh. Postupne predbieham všetkých, ktorí ma obehli v stúpaní a že idem, čo to dá, rozhodne počujú všetci na okolo, keďže už „pištím“ z posledného .


V behu už sa nie je na čo šetriť, naťahujem svoje dlhé nohy, nech ich aspoň niekde využijem, poriadne si to púšťam, dupem ako slon, ale aspoň páni uhýbajú z cesty sami. Na záver brod cez potok a nekonečná cieľová rovinka, okorenená prekážkami ešte z piatkového Eliminátora, ktorá bolí asi najviac. Šieste miesto medzi ženami nie je nič, čím by som sa mohla chváliť, ale prvé miesto v kategórií do 29 rokov aj tak poteší. Viem, že som zo seba vydala maximum a momentálne na viac nemám. Ako bonus ocenenie za kombináciu 76 km bike + 8 km beh a do obývačky ďalšie dve kytice . Výsledky z behu nájdete na tomto odkaze.

Preteky opäť nesklamali

ŠKODA STUPAVA TROPHY MTB & RUN mňa osobne opäť nesklamal, mám rada jeho výbornú atmosféru a bohatý sprievodný program, vďaka ktorému si tento víkend užijú nielen pretekári, ale aj ich rodiny. Dala som si poriadne do tela a všetko prežila v zdraví a bez zranení. Takže, o rok určite opäť!