ŠKODA Horal MTB maratón - 5. kolo

V roku 2004 bol Horal môj prvý bikový maratón. Dal som si trať Lejzi, dostal 3 defekty na modrých plášťoch Rubena a dobojoval do cieľa... zapáčilo sa mi to.

Pritom si ešte teraz pamätám, ako ma obiehal zablatený jazdec z dlhej Krejzi, ktorého s rešpektom púšťam a nechápem, ako ide tak rýchlo – tuším skončil aj na "bedni". To bol jeden z impulzov, ktorý ma nakopol venovať sa tomuto športu o niečo viac. Odvtedy už ubehlo pomerne dosť rokov a nespočetne rôznych akcií, no číslo a mapku z roku 2004 mi ešte môj starý otec odložil na pamiatku. Prišli kotúčové brzdy, väčšie priemery kolies, jednoprevodníky, celoodpružené biky a karbón, kam sa pozrieš. To nič nemení na fakte, že si tu vždy siahnem poriadne hlboko...


Po minuločných ME , ktoré som chcel absolvovať, opäť prišla na rad „klasika“ v podobe maratónu pre všetkých – samozrejme bez Albana a spol . Každoročne som chodil na štart z domu, alebo chalupy v sobotu ráno, čo znamenalo vstávanie pomaly pred 4:00. Teraz si hovorím, že prišiel čas si spraviť trochu „pohodu“ a s Lenkou sa pod Tatry presúvame už v piatok. S Davorom si dávame parádny výjazd okolo Novej Lesnej a Tatranskej Lomnice a niečo mi hovorí, že panorámy si treba vychutnať práve teraz... Rovnako sme vybavili aj prezentáciu a všetko je ready.


Na večer sa presúvame k Jančimu Halíkovi do bytu, ktorý má asi najlepší výhľad na Tatry v celom Poprade. Týmto sa mu chcem ešte raz za všetko poďakovať. Hneď, ako som vošiel dnu, do oka mi udrela skriňa, na vrchu ktorej boli doslova natlačené všetky možné poháre, ceny a „metále“, na čo hovorím Lenke: „celkom dobrá motivácia“ .

To by nebol Horal, keby...

Pohľad na predpoveď počasia mi už tak trochu dvíha kútiky, pretože Horal má opäť svoje vlastné pravidlá. V piatok samozrejme pekne, v sobotu doobeda dážď ako v Kambodži a potom opäť pekne... tu jednoducho nemôže byť normálne počasie . Búrky, krúpy, platničky na kašu a pod. chuťovky si určite pamätajú viacerí. Jano je ale maximálne pozitívny človek a niečo z toho preskočí aj na mňa... dobre bude. Ráno vstávam trochu skôr a pozerám, že v noci niečo spadlo a už to nevyzerá tak extrémne s tými stĺpcami – ale presne predpovedať lokálne búrky je asi najväčšia lotéria pri predpovediach.

Je stále pomerne teplo, takže nakoniec beriem krátke/krátke, spodné tričko a tenké návleky na ruky – to kvôli tej „Kráľovke“ . Na reťaz nanesiem 2 vrstvy a pečatím to ochranným sprejom. Samozrejmosťou boli nové platničky a testovacie BBB budú mať pekný krst ohňom. Lenka mala ísť pôvodne fandiť s kamoškou na Kráľovu hoľu, ale vzhľadom na počasie plán mení a pôjdu na Panskú hoľu z Tepličky, kde sa morálna podpora rovnako dobre hodí... možno ešte viac. 

Na štarte sucho

Krejzi má naozaj pekné parametre – 134 km a 4 800 m prevýšenia, pričom tradične štartuje už o 7:00 ráno a s Jančim vyrážame okolo 6:30 z Popradu. To bude asi prvýkrát, čo sa pred dlhým Horalom takto pekne rozjazďujem. Za pár minút nás začne kropiť, ale po chvíli je pokoj. Všade navôkol je akýsi opar a jasné nám je len jedno – suchou nohou to nebude, otázka je len, koľko mm si nakoniec užijeme . Čo ma ale teší je, že na štarte neprší... to skutočne nemusím. Ak ma to chytí niekde po X hodinách, už mi je všetko aj tak fuk, ale na štarte, nech sa opováži! Každopádne, kratšie trasy tento „komfort“ už nemali... len ešte som netušil, že sa nám to vráti aj s úrokmi. 


Začalo sa relatívne v pohode až po prvý kopec popod napätie, kde sa to všetko začalo deliť – najmä v strmej technickej časti. No a ešte predtým nás znovu skropilo. Postupne sa deriem viac dopredu, úplné čelo mám kúsok na dohľad – tam sa už vzdialuje Kája Hartl, Martin Kostelničák a tiež Janči. V novom technickom zjazde ostávam za jedným českým kolegom, ktorý ma trochu brzdí, no po chvíli ho obieham a zjazďujem sólo na cestu. 

Vyzerá, že dnes to pôjde

V tomto úseku si je ideálne počkať a vytvoriť nejaký vláčik, čo sa aj podarí a dáva sa nás dokopy cca šestica. Ideme totiž pomerne dlho po asfaltovej ceste, ktorá sa neskôr mení na šotolinu a stúpa. V ďalšom zjazde chcem ísť na čelo a do Vikartoviec zletím, pričom na konci dobieham posledného uprchlíka mimo spomínanej čelnej trojice. Na asfalte sa opäť všetci zlepíme dokopy, na bufete beriem len pohárik a valím. Inak, opäť chcem spraviť aj nejaké videjko, ale minulý týždeň som zlomil držiak a druhý ešte nedorazil, tak som trochu zaimprovizoval na poslednú chvíľu.

Lenže to nie je úplne ono a kamera sa dosť klepe a nemá ani dobrý uhol – snáď aspoň niečo z toho bude (človek sa stále učí...). Oveľa lepšou správou je fakt, že sa cítim naozaj dobre a v kopci mám stále rezervu, čo vidím aj na budíku. Aj keď niekedy borci trošku odskočia, vždy sa postupne vraciam späť a naberáme metre do Smrečinského sedla (1 442 m). Postupne sa vnárame do hmly, ktorá pokrýva okolité rozľahlé lúky. Počujem bzukot a nad hlavou sa mi vznáša dron kameramana, ktorý sa o chvíľu vynorí pred nami. Ešte pred samotným sedlom stúpanie pritvrdí, čaká nás menší zjazd a následne rovnejší úsek, pričom sa dostávam na čelo skupiny. V lese už to jasne počujem...

Prišlo peklo

Doteraz sa išlo doslova parádne, pretože bolo stále pomerne sucho, okolitá teplota tak akurát a tých pár kvapiek padlo skôr na úžitok, keďže sa nepráši. V priebehu pár sekúnd mením názor, pretože sme vleteli do búrky a všetko naokolo zahalila akási tma. Leje ako z krhly a voda tečie úplne všade – zem je tak suchá, že sa voda leje po povrchu, takže špliecha z úplne každej strany. No OK, to sa ešte dá prežiť, na MTB Trophy som zažil ešte horšie.

Lenže dážď silnie a za Smrečinským sedlom prichádza biková nočná mora. Rozbitá zvážnica od „priateľov lesa“ a kaluže tak obrovské, že nie je ani kade prejsť. Najhoršie, že vôbec netuším, aké sú hlboké, takže mám naozaj rešpekt a netuším, či ju prejdem alebo sa zapichnem do zeme. Jeden český jazdec strach veľmi nemá, tak ho pokojne púšťam, nech si ide a hneď je lepšie, keď niekto robí prieskumníka. V niektorých je voda poriadne hlboká, v ďalšej už topím aj stredové zloženie. Pre labužníkov...

Tento hororový úsek po hodnej chvíli strieda už klasická zvážnica, kde je „len“ obyčajná voda, takže to síce fŕka, ale aspoň sa netopíme. Postupne naberám rýchlosť, keď zrazu musím zastaviť – ten blbý držiak na GoPro nevydržal a plast sa zlomil, takže kamera opustila predstavec a zletela do trávy. Samozrejme sa po ňu vraciam, lenže je problém ju nájsť. Nechcite vedieť, aký používam slovník, ale odľahne mi, keď ju konečne po hodnej chvíli zbadám. Samozrejme, že mi celá skupina poriadne zdrhla, no čo môžem robiť... treba ich dohnať. 

Stíhacia jazda

Rýchly zjazd pokračuje a po kratšom kopci sa spúšťam smerom k Pustému Poľu. Je tu bufet, kde nestojím. Jedlo mám, vody tak akurát do Šumiaca a hlavne chcem dobehnúť zvyšok. Keď vyletím na cestu, vidím skupinu v diaľke a zvyšujem tempo. Nechcem to prepáliť, pretože viem, čo sa nám do cesty onedlho postaví. Medzitým ten totálny lejak prešiel, samozrejme je stále poriadne mokro a mňa hlavne štve pocit, keď si sadám do tej kompletne premočenej výstelky – to vážne milujem . Rovnako mi odišlo zamykanie na vidlici a tlmiči, resp. vždy mu musím pomáhať rukou. Nakoniec pridávam trochu tlmenia na tlmiči a nechávam všetko otvorené – Orbea je už tak dosť efektívna aj v open móde a toto mini húpanie eliminuje. Na úseku pred Telgártom sa snažím znovu dolepiť a za chvíľu už prechádzame cez tradičnú rómsku osadu.

Dážď poriadne preriedil „alej slávy“ a žiadny hurhaj sa nekoná. V kopci sa mi dá pre zmenu na malú, to asi z toľkej vody okolo . Kašlem na stíhanie, od Šumiaca bude času dosť. Práve v Šumiaci je totiž bufet a tu začína aj 1 000 m kopec na Kráľovku. Stláčam stopky a snažím sa chytiť dobré tempo. Konečne sa približujem k skupine a výškové naskakujú. Chcem ich doraziť a potom si trochu „vyvesiť“, no keď sa priblížim k Mišovi Strakovi, ten mi oznamuje, že úplne na vrchol Kráľovej hole sa nepôjde pre búrku.

Myslím, že naozaj múdre rozhodnutie... blesky aj krúpy som tam zažil a neodporúčam. Rozhodnem sa teda pokračovať v tempe a postupne sa trháme. Stúpame až k chate, odkiaľ je to na vrchol cca 5 km a v strmom závere cez les sa mi trochu vzdialila dvojica českých jazdcov. Pri chate je bufet, ale idem ďalej, zásoby mám dostatočné. V zjazde po turistickom chodníku míňam aj turistov, následne sa odpájam na tradičnú zvážnicu. Tá ma postupne vypľuje na štrkovú cestu, ktorá smeruje späť do Smrečinského sedla a dobieham aj dvojicu. 

Ešte bude súboj

Jeden z českých jazdcov sa ma pýta, že aký som to mal čas na Salzke, pretože on skončil okolo 53. miesta. Na to sa pridáva druhý, že tiež sa tam dávnejšie veľmi dobre umiestnil a je mi teda jasné, že moji súperi majú rozhodne veľmi radi dlhé trate . Záver do sedla je tradičný boj, miestami treba potlačiť, ale našťastie to nie sú žiadne extrémne galeje v bahne. O chvíľu sa napájame na trasu Lejzi a začínam zjazd zo sedla Madejovo smerom na Litptovskú Tepličku. Ten je pomerne nepríjemný a klzký povrch tomu rozhodne nepridáva, no celkom si verím a chcem byť na čele. Blato opäť fŕka na všetky strany, no dá sa povedať, že mi to už vôbec nevadí – prichádza tzv. robokop režim . Vzďaľujem sa súperom a na asfalte pred Tepličkou si môžem trochu „oraziť“, kým sa postupne dolepia. Tesne pred dedinou jeden z nich zastavuje, nakoniec sa dozvedám od kolegu, že mal defekt na prednom. V bufete beriem vodu a banán a môže začať posledný veľký kopec.

Vykuklo aj slniečko

Stúpanie na Panskú hoľu tvorí zo začiatku asfalt, ktorý postupne naberá na sklone až do celkom strmej podoby. Vytvorím dvojičku s českým jazdcom a blížim sa k miestu, kde čaká Lenka s kamoškou Majkou. Od Tepličky je to úplne iný Horal... zrazu je oveľa krajšie a aj povrch je omnoho suchší, no telová maska už dotvára „hardcore image“ . Rovnako si už celkom dávam ačeský kolega má trochu navrch. Od Lenky sa dozvedám, že na prvých mám cca 15 min. a tiež to, že Janči Halík už je doma osprchovaný. Našťastie sa mu po páde nič nestalo, tak môžem zase s dobrým pocitom zatínať zuby. Po závere kopca a malom singláči ich vidím opäť a už sa definitívne vzďaľujeme, pričom ešte z vrchu kývam. 


Tieto vrcholové pasáže sú taká klasika a po pár hupoch začína prvý zjazd. Na jeho konci vidím, že za mnou diera, ktorá sa definitívne zväčšila v tom nasledujúcom a pre mňa novom do Tepličky. Od teraz už nasadzujem klapky na očí, súkam do seba gély a idem, čo mi sily stačia. Mám šancu na pekné umiestnenie a motivácia naozaj nechýba...

Dnes to vyjde

Na moje prekvapenie okrem toho zaseknutého lock-outu funguje všetko bez problémov. Platničky v pohode a reťaz taktiež ide stále hladko bez šialených zvukov. Záver na Horale je naozaj nepríjemný a vie sa poriadne zajedať. Tvoria ho také menšie „hupíky“, ktoré po tom všetkom poriadne uberajú sily. No najmä ten predposledný po podmočenej strmej lúke je doslova „morálový“. Ak chcete spoznať svoje pravé ja, tu rozhodne máte šancu . Ešte pred ním nechýba ani klasický brod...


Tým druhým klincom pre neznalých je tradičná motanica v lesíku, pretože po cca 125 km si XC sekcie skutočne neužívate. Ale bez toho by to jednoducho nebolo ono a navyše cieľ už doslova cítim. Klzký koreňový zjazdík už idem na istotu, navyše sú tu aj jazdci z kratších trás a zbytočne to hrotiť nemá význam. Ale musím poďakovať, pretože vždy pekne uvoľnili stopu a mohol som pokračovať. Konečne vybieham na cieľovú rovinku, vyťahujem upatlanú kameru z vrecka a natočím si ten vytúžený finiš . Ľuboš Dupkala nakoniec oznamuje čas 6:31 hod., celkové 3. miesto a druhé v kategórii. Výsledná porcia? Nakoniec 120 km a 3 800 m kopcov v „skrátenej“ verzii . Po malej chvíli na mňa doľahnú všetky tie čísla a mám skutočne dosť. Po tom, čo do seba hodím nejakú colu a zvítam sa s Lenkou a naším MTBIKER tímom, zvalím sa k nám do stánku a hodnú chvíľu sa dávam dokopy. Už dlho som sa necítil v cieli takto vyflusnutý...

(Osobný odber na maratón série ŠKODA BIKE OPEN TOUR zdarma)

Celkovým víťazom sa nakoniec stal Martin Kostelničák v čase 6:07 hod. a medzi ženami Zuzana Palúchová za 9:14 hod. Klobúk dole v tých podmienkach. 

Výsledky nájdete na tomto odkaze a pripájam aj záznam z aplikácie Strava.
Reportáž na TA3 nájdete na stránke ta3.com.

Odmena

U Jančiho som umyl bike a tiež zo seba zase spravil človeka. Poviem vám, sprchu som si dokonale vychutnal a rovnako aj pohodovú atmosféru pri čakaní na vyhlásenie. Večer sme ešte všetko oslávili v dobrej partii, no ďalšia odmena prišla v nedeľu. Tatry sa opäť ukázali a vybrali sme sa s kamarátmi na peknú turistiku. Máme to doma veru parádne....

Pár slov na záver

Áno, ŠKODA Horal MTB maratón nepatrí medzi najtechnickejšie trate plné singlov s minimom asfaltu, ale pre mňa je to jednoducho parádny maratón a trať, kde si vždy siahnem ma svoje dno v krásnom prostredí najvyšších hôr Slovenska. Jeho charakter beriem taký, aký je a chápem, že zorganizovať niečo podobné u nás v chránenom území nie je rozhodne ľahké. Taktiež kvalita podujatia si stále drží vysokú úroveň – pre mňa sú rozhodujúce zabezpečenie a značenie a tu nemám žiadne výhrady. No a o ochote ľudí na bufetoch a pod. ani nehovorím. Dúfam a prajem tejto akcii ešte veľa rokov, pretože má čo ponúknuť a možno jej prekonanie motivuje ešte ďalších bikerov, tak ako mňa pred 14 rokmi...