3. kolo Považsko - Strážovského Pohára

Toto podujatie nie je možno najznámejšie a nepatrí medzi najväčšie, avšak o to viac ma prekvapila organizácia a kvalitné prevedenie.

Preteky mi odporučil kolega, ktorý sa ich už zúčastnil. V kalendári síce figurovalo opäť niekoľko akcií na tento termín, no rozhodol som sa práve pre Horné Srnie. Nakoľko som na maratón šiel sám, zvolil som cestu vlakom s vecami v batohu.

Prezentácia a príprava

Na miesto konania dorážam cca okolo 8-mej ráno, kedy ešte organizátori dohadujú detaily a chvíľku čakáme na začiatok prezentácie.

Na výber boli dve trate, a to konkrétne „krátka“ 25 km verzia s 850 výškovými metrami a „dlhá“ 45 km trasa s 1 350 výškovými metrami. Prezentácia prebehla bez problémov a rýchlo, no neskôr to už také rýchle nebolo. O pol desiatej tam bol celkom slušný rad, čo bolo spôsobené zrejme aj malým rozdielom v štartovnom pri prihlásení sa vopred a priamo na mieste – veľa ľudí sa prihlásilo až v deň pretekov. Každopádne to nebolo až také zlé a štart sa nemusel posúvať, organizátori to zvládli. Na prezentácii je aj úschovňa batožín, čo využívam aj ja a teda o odloženie vecí bolo postarané.


Keďže som mal stále dosť času, tak som sa prezliekol, nasadil čip na nohu, pripravil veci na preteky, upevnil číslo a šiel sa rozjazdiť. Obzrel som si dojazd do cieľa a taktiež úvod trate, kde bolo hneď prvé prudšie lúčne stúpanie. Stretávam tu kolegu Maja, ktorý vraj ide kratší variant, prehodíme pár slov a poprajeme si veľa šťastia.



Po krátkom rozjazdení sa vraciam naspäť, do štartu zostávalo cca 15 minút. V mieste štartu už bolo celkom dosť ľudí, ale ešte stále nikto nestál pod oblúkom, tak to točím a ešte idem trochu pretočiť nohy, vrátim sa asi o 5 minút a už bolo plno . Postavím sa teda vpredu, kde už vidím známe tváre z maratónov, a tak prehodíme pár slov.

Svižné tempo

O 10-tej odštartujeme a v sprievode štvorkolky prechádzame cez dedinu až ku spomínanému prudkému stúpaniu. Hneď od začiatku sa ide naozaj svižné tempo, a teda už prvotné stúpanie začína nadeľovať rozostupy medzi pretekármi. Snažím sa držať vpredu, celkom sa mi to darí, pred sebou mám borcov z Ebajk-u, za seba sa neobzerám. V prvom zjazde predbieham jedného z nich a mierne mu odskočím. Predo mnou je už len Miro Michálek, ktorý ide na rovinke naozaj rýchlo, no zrazu ma dôjdu borci zozadu, a tak si ho docvakneme, tu sme boli tuším chvíľku štyria.


V nasledujúcom stúpaní však Miro opäť ide svoje, ja sa ho chvíľu držím, od súperov sme celkom odskočili, no jeho tempo bolo na mňa príliš. Vedel som, že by som ho nemal nechať odísť, no zároveň som sa nechcel „uvariť“ v úvode pretekov, idem si teda radšej svoje a mám ho na dohľad. Po chvíli ma dôjdu dvaja chalani, takže ideme v trojici a pekne sa striedame až do chvíle, keď počujem nepríjemný zvuk odskočeného „papiečika“ spod kolesa v prehadzovačke. Musím zastať a keďže nevidím žiadnu „prekážku“ v prehadzovačke, ani kolese, chvíľu mi trvá, kým odhalím problém – zaseknutá reťaz medzi kladkou a klietkou prehadzovačky. Kým riešim môj problém, dochádzajú ma ďalší, ani neviem, koľko ich presne bolo, no rýchlo naskakujem na bike, radím ťažšie prevody a prešprintujem väčšinu z nich.


O chvíľku prichádzame k prvej občerstvovačke, kde beriem vodu – bolo skutočne teplo, no osobne som mal pocit, že je to lepšie ako minulý týždeň na ŠKODA STUPAVA TROPHY – a točíme doprava, pokračujeme v stúpaní. Tu sa „spájam“ s domácim pretekárom Ivanom Rehákom, ktorý ide rovnaké tempo a vopred mi opisuje, čo nás čaká, čo je celkom fajn. Tu sa striedajú rovnejšie úseky s prudšími, kde využívam aj najľahší prevod, no všetko je „jazditeľné“.

Do zjazdov ma púšťa „spolubojovník“ prvého, vraj on nie je zjazdár, kde mu mierne vždy odskočím, no následne ma dôjde. Prichádzame k peknému singlu, ktorý je rýchly, mierne prašný a pokračujeme ďalej lesnou cestou. V tomto čase nás dobehol jeden pretekár, ktorý je ale iná kategória, tak teda spolupracujeme a ideme v trojici. Nasleduje šotolinová cesta a zjazd, ktorý nás privádza k asfaltovému stúpaniu. V stúpaní sa rozprávame, kontrolujeme, či nás niekto nedobieha a ukrajujeme z trate.


Z asfaltky následne bočíme doľava do lesa, kde „domáci“ jazdec hlási, že už len kúsok a sme hore na lúke, opäť pri občerstvovačke, ktorú sme už raz míňali. Tu opäť berieme vodu, no nestojíme a zisťujeme, že sme opäť len dvaja. Od tohto miesta sa spájajú obidve trate, a teda až do cieľa pokračujeme rovnako ako aj „krátka“ trať a treba byť opatrnejší kvôli pomalším jazdcom. Tu sa znovu dostávame do zjazdu, kde som o niečo rýchlejší, na konci prudko bočíme vpravo a čochvíľa je posledná občerstvovačka. Za ňou prichádzame k poslednému „kopcu“ v podobe lúčneho výšľapu, kde naozaj poriadne pripeká. Tento dal určite zabrať každému a ten, kto už nemal síl na rozdávanie, mal čo robiť ho zdolať.

Nasledoval dlhší plynulý zjazd po poľnej ceste, kde sme sa párkrát prestriedali a doslova „preleteli“. Dostávame sa na okraj Nemšovej, kde odbočíme vľavo, prechádzame popri rybníku na užší chodník a „singel“. Tu máme pred sebou pretekára z krátkej trasy, kde ho „kolega“ predbieha, no mne sa to už nedarí, a tak mi odskakuje. Napriek tomu, že ho vidím, už som nemal šancu ho dôjsť a v závere po dedine idem naplno len kvôli čo najlepšiemu času. Cieľom prechádzam na celkovom piatom mieste, čo vystačilo na druhé miesto v kategórii a teda prevláda spokojnosť . A aby som nezabudol, tu sú celkové výsledky a taktiež výsledky podľa kategórie tohto skvelého podujatia.

Po dojazde

Hneď v cieli obdržím fľašu minerálky, ktorá padne takmer na jeden dúšok, odovzdávam čip. Dozvedám sa, že jeden jazdec mal škaredý pád – bol to Vlado Jelínek, ktorému prajem skoré uzdravenie. Prehodím ešte pár slov so spolubojovníkmi, kamošmi, potom sa už idem vyjazdiť a zároveň aj umyť bicykel. Umývanie bolo zabezpečené pomocou hadice napojenej na hydrant - keďže nebolo mokro, tak to úplne postačovalo.

Po očiste bicykla si idem vyzdvihnúť batoh a zamierim do spŕch, ktoré sú spoločné so ženami, čo zisťujem neskôr. Neviem teda, či ženy len nenašli „svoju“ sprchu, alebo tam boli ozaj len tie jedny (tri sprchy) pre všetkých.


Vraciam sa naspäť k zázemiu pretekov, kde si dám jedlo – po dlhej dobe aj guláš, ktorý bol chutný, zapíjam kofolou a presúvam sa k miestu vyhlasovania výsledkov. Tu sa pripájam ku kolegovi, od ktorého sa dozvedám, že taktiež skončil na druhom mieste a tak máme dnes „double“ pre MTBIKER. Nasleduje vyhodnotenie, ktoré prebieha plynulo a dokonca ho posunuli o niečo skôr, než bolo plánované – čo v danej horúčave dobre padlo.


Po vyhodnotení si ešte dávame zmrzlinu za odmenu, pokecáme s kolegom, lúčime sa a každý ide po svojom. Nakoniec ma čaká už len presun na vlak, a tak to beriem cyklotrasou do Nemšovej a „krížom“ do Trenčianskej Teplej.

Najlepšie značenie

Preteky dokončilo 236 pretekárov, čo je veľmi slušné číslo na takéto „malé“ a nové podujatie. Celkové zázemie a organizácia bola veľmi dobre zvládnutá, v podstate nič mi nechýbalo a nebolo problém nájsť. Trať bola značená naozaj kvalitne a nedalo sa zablúdiť – bol som tam prvýkrát, nepoznal som to a problém som nemal. Jasné, že pomohlo aj to, že som šiel s „domácim“ jazdcom väčšinu trate, no napriek tomu si dovolím tvrdiť, že to bolo jedno z najlepších značení za poslednú dobu. Toto podujatie vám určite odporúčam zaradiť do kalendára na budúci rok a vyskúšať si ho na vlastnej koži.