Gajarský Kovian

Vraj MTB maratón na rovine je nuda a nepreverí vaše sily? Tak to ste určite neboli v Gajaroch. MTB maratón Gajarský Kovian sa síce koná len tretí rok, no rozhodne vie ako jazdcov vytrápiť.

V sobotu 21. septembra nás riadne otestovali gajarské lesy, lúky a pieskoviská. Pretekári mali možnosť výberu jedného kola, teda krátkej trate o dĺžke 28,4 km a nastúpaných 90 m alebo si to dali dvakrát, teda šli dlhú trať s dĺžkou 55,7 km a nastúpali 180 m. Mapu tratí nájdete na tomto odkaze.

Na mieste činu

Do Gajar sme dorazili zhruba hodinku a pol pred štartom, ako to už u nás býva zvykom. Parkovacie priestory zatiaľ poloprázdne, všade kľud. Na registrácii rovnaký scenár, predo mnou možno päť ľudí, aj to preháňam, najprv odovzdáme prihlášky, vedľa nám dajú čipy. Tak pekne rýchlo a s úsmevom preplávame registráciou a môžeme ísť chystať bicykle.


Čas do štartu sa kráti a parkovisko prestáva stačiť. No, tak toto určite nebude 50 ľudí ako minulý rok. Utekáme zo vznikajúceho ruchu, veď sa treba aj trošku rozjazdiť. Len čo sme vyšli z areálu školy, kde bolo parkovanie a registrácia, nestačili sme sa diviť. Kúsok od nás sa koná zraz veteránov. Autá aj motorky naozaj širokého záberu, kopec ľudí, stánky... V rozhlase nám dávajú do pozornosti burčiakový festival. Teda dnes má obec veselo.

Odložený štart

Pretekári sa pomaly začínajú zliezať na štarte, o 10 minút je to tu. Či? Predo mnou sa chlapi bavia, že štart sa odkladá, tak si zastavujem pána od organizátorov a pýtam sa. Je to tak, odklad o 15 minút. Ešte teraz majú ľudí na registrácii, predsa len ich nepošlú domov. Tak si idem skrátiť čakanie blúdením po obci. Ako sa tak vozím, zrazu po hlavnej sprievod veteránov. Na podobné kombinácie akcií by sa dalo zvyknúť, pekné spestrenie, všetky veterány som „vykukala“ a už aj bol čas postaviť sa opäť na štart.

Druhý pokus

Opäť teda stojíme na štarte, začínajú príhovory a organizačné pokyny, do toho info, že niekto ešte okupuje registráciu. Organizátori s radosťou oznamujú 170 prihlásených účastníkov. Vypínam pripravenú kameru, nebudem si vybíjať baterku, do štartu ešte dosť času.

No a predštartovná tuposť nastupuje. „Kolkatky máš nohy? 36?“ pozriem na Petra. „Nie, 38.“ „Čo? To sú jaké šupy, to ani neviem že také existujú“, obaja na seba pozeráme, obaja rozmýšľame, kto z nás je mimo. Samozrejme ja, Peter sa pýta na vidlu. Tak sa tam rehoceme, ani sme si neuvedomili štart.


Rýchlo teda naskakujeme na biky, ja zapínam kameru, pritom sa snažím nikoho nestiahnuť k zemi. Čiastočne sa mi darí. Od miesta štartu po začiatok okruhu to je 500 metrov. Na tomto úseku sme sa krásne natiahli do dlhého hada. Ja samozrejme niekde na konci.

Konečne akcia

Len čo nastúpil terén, spod kolies sa začali valiť kúdole prachu. Brodili sme sa pieskom zmiešaným so štrkom. Tak si idem s prižmúrenými očami a nadávam, že som si nevzala okuliare. Nevadí, veď to prejde... Prešlo, všetci mi utiekli. Z piesku sme postupne prešli cez lúku do borovicového lesa. No a všade samý piesok, ten ma bude ešte dlho strašiť. Miestami naozaj veľké vrstvy, v tom hlboké koľaje a bike si plával zo strany na stranu. Zatiaľ ešte kolóna predo mnou, všetci z bikov dolu, jeden malý kopček plný piesku, takmer nikto ho nevedel vyšliapať.

Ďalší kopec piesku, kde sa to už natiahlo, aspoň bolo menej svedkov môjho polopádu. Tesne pred vrcholom som dupla do pedálu, bike sa podšmykol a ja už som aj musela zliezať (mať SPD tak zaľahnem). A tak to chvíľu išlo, malé pieskové hupy, sem tam odpočinok na udupanej tráve. A len čo sme sa na trochu dlhšie vytiahli na lúku, prefackal nás vietor, ktorý mimochodom internetová predpoveď úplne odignorovala a bez hanby nám hlásili bezvetrie.

Ach ten piesok

A znovu kľučkujeme lesom, znovu piesok, len v listnatom lesíku sa konečne dočkávame klasického povrchu. Paráda. No zasa prichádza lúka, zasa les, miesta vysypané kamením a hneď za tým ten hnusný piesok. Sa divím, že sa mi o ňom nesnívalo. Malé spríjemnenie nás čakalo na šiestom kilometri, kde regulovčíčka priam profesionálne už z diaľky mávala zástavkou a upozorňovala na zmenu smeru jazdy.

Ako sme sa blížili, povzbudzovala aspoň za desiatich, a ešte aj dávno po tom, čo sme okolo nej prebehli. No a opäť piesok. Tentokrát tak dobre v zákrute, Marek predo mnou tade len preletel, mne sa pošmyklo koleso, stihla som len „ježiš“ (na pozor piesok nevyšiel čas) a už som aj počula za sebou žuch a tupé „oh“. Otočím sa, chlapík sa pomaly zbiera, aspoň že mu nič nie je.

Malá zmena

Kúsok ďalej stála občerstvovačka, na nej milé dámy. Prehodili sme slovo, natlačili sa banánom a šlo sa. Ledva som dožúvala, keď sme šliapali na protipovodňovú hrádzu. Potom prudko dolu a znovu nahor... pred nami sa kľukatila trasa hore-dolu po násype. Za týmto živým spestrením sa škerila nekonečná lúka, kde sme ja, Marek, ten padnutý a ešte jeden utvorili skupinu.

Ako sme sa tak domordovali s lúkou, po pravej ruke sa týčili rybárske chatky postavené na vysokých koloch, za nimi jazierko... no a pred nimi si pánko pišá rovno pri ceste, otočený smerom k nám. Čoskoro sme padnutému utiekli a opäť jedna lúka, vietor rovno proti nám, Marek ďaleko, takže som sa nemohla schovať, pánko za mnou nechcel vystriedať. Tak som tam nechala všetku svoju energiu a týpek ma dal na prvom pieskovom kopčeku, kde mi opäť podšmyklo kolesá. Už som ho viac nevidela.

Druhé kolo

Prešli sme lúčnym pumptrackom, ideme, ideme, zrazu pozerám, my už ideme druhé kolo, tu to poznám. Áno, ideme, už minimálne päť kilometrov. Robiť orientačnú cyklistiku, už dávno som stratená, hladná a v televíznych novinách. Hladná som ale neostala, opäť sa na nás usmievali dámy z občerstvovačky. Po natlačení sa som myslela len na ten násyp, to nedám, mám dosť. Kupodivu mi šiel lepšie ako prvýkrát. Nadšenie ale dlho netrvalo, vietor a piesok si vypýtali svoju daň, 15 km pred cieľom prázdne nohy. Tak som sa už len prehupovala zo strany na stranu, šliapala celou svojou váhou, cesta necesta, idem cez kríky, žihľavu, lebo ten piesok...

Finish

Konečne! Nebyť Mareka a jeho psychickej podpory, cieľový oblúk ani neuvidím. Nohy vyprázdnené viac ako na ktoromkoľvek maratóne, v mojom vnútri skrytá nenávisť k piesku. Tomu som vyhlásila vojnu a sľúbila, že o rok ho pokorím. Vytočili sme nohy, biky schovali do auta (teda Marek, ja som umierala na zemi a snívala o gauči) a šli sme papať.

A ešte...

Jedlo vydávali v škole, v priestoroch registrácie. Dámy na výdaji opäť veľmi zlaté, naložili nám rizota ako pre správnych chlapov. Inak veľmi chutného rizota. V priestoroch panovala dobrá nálada, každý sa hľadal na výsledkovej listine, vydávala sa tombola, ktorú netradične nevyhlasovali, ale ju zlosovali, keď sme boli na trati a my sme len skontrolovali svoje číslo na papieri. Vyhlasovanie výsledkov bolo v centre celej akcie, teda niekoľkých akcií, takže sme sa zaplietli medzi fanúšikov burčiaku, futbalu a veteránov. Naozaj super nápad takto skombinovať, ak aj človek príde s rodinou čo nesúťaží, majú o zábavu na celý deň postarané.

Pár čísel na záver

Fakt, že tieto preteky postupne získavajú na popularite, potvrdzujú aj čísla. 78 účastníkov na dlhej a 88 na krátkej trati. Cieľovým oblúkom teda prešlo 166 bikerov, čo je oproti minulému roku takmer trojnásobok.

Medzi mužmi sa na dlhej trati stal absolútnym víťazom Juraj Karas s časom 1:53:19,41 a medzi ženami Zuzana Juhásová s časom 2:15:40,89. Na krátkej trati zasa zvíťazili Jaroslav Štvrtecký s časom 0:57:18,82 a Marcela Kašjaková s časom 1:12:24,30. Komplet výsledky nájdete na tomto odkaze.


Na záver ocenili aj najmladšieho účastníka, Tomáša Hinterschustera (11 rokov) a najstaršieho účastníka, Jána Graňáka (68 rokov). A tak dali peknú bodku za netradičným maratónom, ktorý sa určite bude do ďalších rokov rozmáhať a tešiť mnohým úspechom.