Istrofinal Snežnický MTB maratón

Začiatok septembra už 6. rok patrí v kalendári Istrofinal Snežnickému MTB maratónu. Napriek konkurencii v podobe majstrovstiev Slovenska v maratóne v Slovenskom raji si tu opäť našlo cestu množstvo bikerov.

Tí, čo sa rozhodli minulú sobotu pre Kysuce a Snežnicu, rozhodne neoľutovali. Kto už na maratóne v Snežnici bol, tak sa mu určite do pamäti vryla povestná cieľová “rovinka”, ktorá je klenotom tohto maratónu. Tých 26% v najprudšom úseku na konci maratónu sa veru vie pekne dostať pod kožu .

Obe trate ostali oproti minulému roku viac-menej nezmenené. Len na tej dlhšej pribudol jeden úsek po krásnom singláči. Ich parametre: 21 km/680 m a 51 km/1 660 m. Hlavne dlhá trať je pestrou kombináciou rôznorodých povrchov. Nájdete tu viacero pekných singlov, zvážnice, asfalt, prudké aj tiahle stúpania, skrátka, za tých viac ako 50 km sa nebudete mať čas nudiť.


Zázemie maratónu je na jedinej rovnej ploche v Snežnici, ktorou je futbalové ihrisko. Prístupovú cestu z parkoviska sem tvorí práve cieľová “rovinka”, čiže máte viacero možností si ju ešte párkrát pred samotnými pretekmi natrénovať. Plocha ihriska je dostatočne veľká, takže sa tu okrem stánkov s občerstvením a pódia zmestí aj trať pre detské preteky.

Rodinný výlet

Do Snežnice to máme autom asi 15 minút a vyrazili sme tu opäť v kompletnom rodinnom zložení. Po minulotýždňovej Pružine sme si s manželkou úlohy vymenili. Ja som pretekal a ona opatrovala deti . Cestou sme od vlaku ešte vyzdvihli kolegu Matúša a krátko pred 9-tou sme zaparkovali na začiatku dediny na improvizovanom parkovisku na lúke. S časovou rezervou sme vybavili prezentáciu a stihli sme aj krátku zahrievaciu jazdu.


O 10-tej nasledoval štart dlhej trate. Úvodné metre dole z kopca po asfalte za zavádzacím vozidlom sa tentoraz zaobišli bez karambolov. Auto nás vyviedlo von z dediny, kde prišiel ostrý štart. Tempo sa citeľne zrýchlilo a čo nevidieť sme už ostro stúpali po asfalte od ihriska v Zástraní cez dedinu a ďalej až do sedla pod Kučerovkou.

Celé stúpanie som sa snažil dotiahnuť kolegu Mareka, čo sa mi aj podarilo na vrchole stúpania. Do zjazdu k “ranču” som vošiel z našej skupiny prvý a využíval výhody môjho fulla. Kúsok pred nami došlo aj k vážnejšiemu pádu. Našťastie Imroman neváhal a podal kolegovi pomocnú ruku a my sme mohli pokračovať ďalej.

Fanklub na nezaplatenie

Pred singláčom okolo Vreteňa som si v skupine opäť nastúpil, aby som do neho vošiel prvý a využil znalosť domácej trate. Zjazdom sme sa dostali opäť do priestoru štartu a cieľa, kde sa už ozývalo mohutné: “Tata, do toho, tata, do toho!!!” To dal o sebe vedieť môj úžasný fanklub, ktorý ma nakopol do strmého stúpania ku kaplnke medzi Veľkým a Malým Vrteňom.

Pri kaplnke ma prekvapilo, keď nás usporiadateľ poslal namiesto obvyklého zjazdu do tlačenia na Vreteň. Ale vôbec mi to nevadilo, lebo mi bolo zrejmé, že pôjdeme aj zvyšok singla okolo Vreteňa. Trochu ma tu zdržal zaseknutý konárik v prehadzovači a Marek mi preto ušiel. Okolo Vreteňa ide krásny chodníček, ktorý obchádza celý kopec. Je to stále hore-dole a na záver je pekný zjazd s niekoľkými switchbackmi.


Zakrátko po zjazde nasledoval ešte zaujímavý úsek po chodníku v strmom zráze nad riekou. Po ňom prišlo asfaltové stúpanie k vlekom na Veľkom Ostrom, kde bol aj prvý bufet. Bufet mohol byť ale o takých 50 metrov nižšie pri ceste, aby sa dala zobrať voda a v pohode sa mohla vypiť aj za jazdy. Celé stúpanie a aj nasledovný dlhý zvážnicový úsek som šiel osamote. V podvedomí som už šetril sily na úsek nasledujúci po zjazde do Vadičova.

Z Prostredného Vadičova sa cesta nemilosrdne zdvihla a zamierila smerom k Ľadonhore. Úvodné strmé stúpanie vyvrcholilo krátkym kamenistým úsekom, ktorého záver som už musel chtiac-nechtiac potlačiť. Nasledovali lúčne úseky, ktoré opäť vystriedala strmá stojka. Vydýchol som si až v momente, keď prišiel konečne zjazd pod vleky v Hornom Vadičove, pod ktorými bol bufet, kde som prvýkrát zastavil, aby som si doplnil vodu.

Ach tie kŕče!

Zakrátko po bufete ma niekto konečne dobehol a aspoň chvíľu som nešiel sám. Spolu sme začali stúpať smerom k Zlieňu, za ktorým začal ďalší pekný singel. Parťák mi na konci stúpania trochu odskočil. Na konci singláča nad Vadičovom sa mi ho ale podarilo dostihnúť. Horšie ale bolo, že sa mi v stehnách začali ozývať náznaky kŕčov. Trochu som zvoľnil tempo a dúfal som, že to už nejakým spôsobom dobojujem do cieľa.

V sedle Žiarce som sa pristavil pri borcovi, ktorý sa potýkal s defektom. Požičal som mu moju pumpu a šiel som ďalej. Zozjazdoval som do Kotrčinej Lúčky a okolo ihriska som začal stúpať do Zástrania. Do cieľa ostávalo asi 5 km, kedy ma z bicykla zložili kŕče v stehnách. Boli také silné, že ma na dobrých 5 minút uložili do trávy. Následne som pomalinky kráčal ďalej. Tu sa musím poďakovať dobrodincovi, ktorý mi daroval ampulku s magnéziom, ktorá fakt dobre zabrala a nohy sa mi zase ako tak rozbehli.


No a keďže Murphyho zákony fungujú aj na Snežnickom maratóne, 2 kilometre pred cieľom mi zrazu sfúklo predné koleso. Toto isté sa mi stalo aj na Horalovi. Vtedy som tiež požičal cestou pumpu kamarátovi. Teraz ma ale zachránil jazdec kúsok predo mnou, na ktorého som zakričal a ktorý ma počkal a nafúkal som koleso požičanou CO2 bombičkou. Jednému jazdcovi som pomohol ja a dvaja zase mne. To znamená, že jednu pomoc som dlžný. Rád ju splatím niekedy nabudúce.


Vďaka darovanému magnéziu som dokonca aj celú cieľovú “rovinku” dal, síce pomaličky, ale celú v sedle. S časom 3 hodiny a 8 minút som uzavrel prvú desiatku v kategórii. Spokojný po výbornom pojazdení som sa opäť mohol venovať môjmu fanklubu. Čas v cieli plynul pri chutnom jedle a dobrej hudbe celkom rýchlo. Počkali sme aj na vyhlásenie a tombolu. V tombole už tradične nič. Asi vážne platí - nešťastie v hre, šťastie v láske .


Absolútnym víťazom na dlhej trati sa stal Roman Štuler, ktorý celú trať zvládol za 2 hod. a 40 minút. Medzi ženami bola najrýchlejšia Ivana Jandzíková s časom 3 hod. a 48 minút. Krátku trať ovládol Jakub Slivka medzi mužmi a Viera Solíková medzi ženami. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.


Čo dodať na záver? Asi len toľko, že v Snežnici vyrástol za tých 6 rokov, aspoň z môjho pohľadu, jeden z top maratónov na Slovensku, čo sa týka trate. Kto neskúsil, má možnosť budúci rok. Ja si repete určite nenechám utiecť.

Zdroj fotografií: Michal Gábor