1. kolo - Slovenský pohár Enduro

Uplynulý víkend sa uskutočnilo prvé kolo slovenského pohára v disciplíne enduro. Radikálna zmena počasia preverila jazdecké schopnosti aj morálku pretekárov.

Tréningy – ticho pred „búrkou“

Sobota je na Veľkej Rači vyhradená tréningom, plán je teda pomerne jasný, chcem si aspoň dvakrát prejsť každú "erzetu" a najazdiť stopy. Trať má štyri rýchlostné skúšky na necelých 22 kilometroch. V rámci šetrenia síl volím vývoz lanovkou, ale prvá jazda nám trvá neuveriteľných 28 minút. Ak by som chcel navštíviť Veľkú Raču ako bikepark, asi by som nebol práve nadšený. Snažím sa však sústrediť na iné veci a tak sa pomaly presúvame na Margušku, kde začína prvá „erzeta“.


Jednotka je pomerne "šliapavá". Na začiatku je ťažká šikana v rockgardene, neskôr sa striedajú prejazdy zjazdovkou s technickými úsekmi v lese. Po piatkovom daždi sú korene a kamene klzké, takže o zábavu je postarané. Nechýba ani odklopený traverz, kde treba poriadne zašliapnúť do pedálov. Celkový dojem je fajn, takéto traily mám rád.


Dole čerstvo zahriati sadáme znova na lanovku, aby nás po pol hodine vytuhnutých vysadila na vrchu kopca. Na lane je teda dostatok času, aby som niekoľkokrát oľutoval investíciu za vývoz a uvažujem, či nebolo naozaj lepšie ísť na kopec za svoje. Za lístok som ale zaplatil a moje lenivé a šporovlivé ja mi káže to už vydržať do konca. Mierime teda na dvojku, ktorou je čistokrvná DH trať.


Štart je podobne ako na prvej erzete na kopci vyššie, začína veľkou šikanou po lúke, vbieha do rozmočeného lesa, kde sa už začínajú tvoriť drážky ako na motokrose. Na rade je šlapavý úsek cez lúku, po ktorom erzeta smeruje priamo na rýchlu zjazdovú trať plnú kameňov a koreňov. Ráfiky cinkajú jedna radosť. Na traile pribudli aj nové čerstvé úseky, ktoré sú viac zavreté, rýchle pasáže sa striedajú s pomalšími, je to pomerne pestré. Celkovo sa mi dvojka páči, ale veľmi rýchlo cítim, že som v novej sezóne toho ešte veľa nenajazdil a únava v rukách sa začína dostavovať prakticky hneď.


Na rade je tretia erzeta, ktorej ako základ slúži miestna freeridová trať. Začiatok je pomerne fádny, veľké klopenky sa striedajú so skokmi a aj tých pár technických pasáží sa vlastne dá preskočiť. Zmena nastáva zhruba v polovici, trail je stále extrémne rýchly ale v lese naberá úplne iný, miestami až motokrosový charakter. Zakončuje to ťažký padák v lese, ktorý smeruje priamo do cieľa. Druhá polovica erzety na mňa spravila rozhodne väčší dojem. Podvečer opakujeme ešte raz druhú a tretiu rýchlostnú skúšku. Prvá RS sa v pretekoch pôjde dvakrát, ale v rámci šetrenia síl balíme bicykle a smerujeme domov. Večer sa nesie v znamení servisovania, pizze, piva a pozeraní stôp v zázname z GoPro kamery. Pred spaním ešte s obavou sledujem predpoveď počasia a obávam sa nepríjemného ranného prekvapenia.

Nedeľa – veľký test morálky

Ráno pri venčení psa tuším, že dnes to bude naozaj zábava. Sú 2°C, padá dážď so snehom, takže predpoveď našim meteorológom nanešťastie vyšla. Snažím sa do seba dostať nejaké jedlo, ale pohľad na štartovku spôsobil, že mám stiahnutý žalúdok. Dopíjam kávu, balím sa a vyrážame smer Dedovka. Celú cestu mierne prší, ale úsmev na perách mi zamrzne až v momente, keď v Oščadnici stretnem prvé zasnežené auto. A to som pred dvoma dňami prezul na letné pneumatiky...


Na mieste stále mierne sneží a mne behajú po rozume kacírske myšlienky; vôbec by som sa nehneval, ak by organizátor oznámil, že preteky nebudú. Podľa výrazov tvárí tipujem, že podobné myšlienky behali po rozume viacerým. Nič také sa však nedeje a tak chvíľu po deviatej štartujem vo dvojici spolu s kamošom Mišom, ktorý sa celé preteky rozhodol ísť "na oči". Klobúk dole.


Vzhľadom k počasiu sa organizátor našťastie rozhodol skrátiť trať, čo pre nás v praxi znamenalo o zhruba 300 výškových metrov a jednu erzetu menej. Neprotestuje nikto. V stúpaní sa snažím šetriť sily, tak nás s Mišom obieha množstvo jazdcov. Po zhruba 40 minútach sme na vrchole pod Marguškou na štarte prvej rýchlostnej skúšky. Tu, vo výške 950 m, je súvislá vrstva snehu a nepríjemne fúka. Podfúknem kolesá na správny tlak a môžme ísť na to.


Po pár metroch sa v prvom rockgardene snažím trafiť tréningovú stopu, ale na tom snehu to nedrží, vyhadzujem nohu a celý rozhodený to nejako ustojím. Včera to malo rozhodne lepší flow. Ďalej v lese sa ide celkom dobre, vďaka vyjazdeným stopám vidno, kam treba ísť a kam radšej nie. V zátačkách sa snažím ísť vždy vnútro a pomerne dlho mi to vychádza. Na lúke si nadbieham na vonkajšiu nerozjazdenú stopu, ale uchádza mi koleso a dostávam hodiny. Ďalej v lese ale opäť nachádzam flow a predbieham asi 3-4 jazdcov. Cítim, že nohy a pľúca nie sú ešte zladené, ale z prvej erzety mám dobrý pocit.


Nasleduje rovnaká cesta na štart druhej RS. Zrazu sa kamsi všetci stratili a len občas zahliadnem niekoho v diaľke pred sebou alebo za sebou. Až hore zisťujem, že väčšina jazdcov odbehla k WAP-ke umyť tie nánosy blata a tak som na štarte medzi prvými. To znamená, že v snehu je vyjazdených len pár stôp, biela páska splýva s pozadím a nie je poriadne vidno, kadiaľ vedie trať. Vrchnú pasáž v lese sa tak snažím ísť po pamäti, sneh však zakryl vyjazdené drážky zo soboty, čo ma značne rozhodilo.


Nižšie, v mieste napojenia na DH trať, je to už našťastie jednoznačnejšie a tak opäť chytám flow a ide sa mi super. Mení sa to znova zhruba v polovici, keď vďaka nánosu blata na okuliaroch nič nevidím. Pretieram okuliare rukou, ale už tak zlú situáciu len zhoršujem. Malým priezorom sa snažím nájsť trať, citeľne spomaľujem, až ma rozhodí koreň a takmer pristávam na strome. To je impulz, aby som radšej zastavil a dal dole okuliare. Zvyšok zjazdovej erzety je poriadne technický, ale opäť chytám flow a celkom to ide. Čas bude asi biedny, ale pocit z jazdy je celkom fajn.


V cieli druhej rýchlostnej skúšky pod nánosom bahna poriadne nevidím bike a tak volím cestu k WAP-ke. Na nohaviciach mám toľko blata, že mi začínajú padať. Najvtipnejšie je, že nie som jediný. Na občerstvovačke do seba tlačím ovsené koláče, zapíjam čaj a hor sa na štart tretej RS. Cestou ľutujem mladého chalana, ktorý si na preteky obliekol rifle. Odvážny počin.


Na štarte trojky som úplne sám. Prvú časť freeridovej trate mám pocit, že vôbec neviem jazdiť; blato v klopenkách drží trakciu menej ako rozrytá hrabanka v lese. Zhruba polovicu trate sa trápim, nasleduje úsek v lese, kde sa mi ide lepšie, cítim však že únava už robí svoje. Idem stopy, ktoré som natrénoval, ruky však nestíhajú a podvedome zvoľňujem. Nasleduje posledný padák, mierim do cieľa a je to za mnou. Jazdilo sa mi dobre a tak mám paradoxne chuť dať si ešte jednu RS, aj keď som zničený. Nasleduje čas na sebaočistu, mierim k Wapke a behom chvíle ma chute na ďalšie jazdenie prejdú.


Celkovo som na trati strávil takmer na minútu presne tri hodiny, čo bolo vzhľadom k podmienkam relatívne adekvátne. Na 19 km sme nastúpali 970 výškových metrov a absolvovali tri rýchlostné skúšky v dĺžke 5,2 km. Erzety mali viac-menej zjazdový charakter, radia sa k technicky náročným a počasie im na obtiažnosti len pridalo. Je ale veľká škoda, že práve počasie sa podpísalo na nízkej účasti pretekárov.


Medzi mužmi bol najrýchlejší Ľuboš Staňo s časom 0:12:49 (Bajky.sk CTC), na druhom mieste sa so stratou štyroch sekúnd umiestnil Martin Knapec a tretí bol s odstupom 18 sekúnd Lukáš Učeň (obaja CTM Racing team). V kategórii do 21 rokov zvíťazil český pretekár Petr Folvarčný, v mužoch masters Peter Drábik (Cube Enduro team), medzi ženami Dominika Ďurčáková (Enduro Kross Team). Medzi hobíkmi dominoval Lukáš Plátek(TNV Racing Team)a v kategórií E-bike vyhral Radoslav Matis (Endjoy the Ride Team). Kompletné výsledky si môžete pozrieť na tomto odkaze.


Napriek drobným výhradám je rozhodne treba oceniť snahu organizátorov priniesť na Slovensko kvalitnú enduro sériu, oceňujem najmä bezdotykovú časomieru, ktorá je v tejto disciplíne obrovskou výhodou. Konečne sa nebudem môcť vyhovárať na to, že časomerač nevedel nájsť čip a obral ma o drahocenný čas.

Ďalšie preteky slovenského pohára v endure sa uskutočnia 16. 6. 2019 vo Višňovom pri Žiline. Trate tu majú čisto prírodný charakter, je sa teda na čo tešiť.

foto: Robert Parnica a Slavka Jarinová