2. kolo - Slovenský pohár Enduro

Prostredie malofatranského pohoria pri obci Višňové, ktoré ponúka veľké možnosti pre horskú cyklistiku, sa stalo uplynulý víkend dejiskom 2. kola Slovenského pohára v endure.

Nádherné výhľady z podhoria Martinských holí, fyzicky náročné rýchlostné skúšky a prognóza horúcich letných dní predpovedali výživnú nálož enduro zážitkov. Ale nie vždy to môže sľubovať jednoznačne vydarený víkend.

Moje „tenkrát poprvé“ na SPEN

Po 2 ročnej súťažnej pauze v endure sa mi naskytla jedinečná možnosť zúčastniť sa pretekov na domácej pôde, navyše zaradených do série Slovenského pohára. Pre mňa takmer jednoznačná voľba, a preto si na víkend 15. - 16. júna neplánujem žiadne rodinné akcie, a po dlhšej dobe sa nastavujem na súťažný mód, čo ma neskutočne teší. Zvlášť pri predstave toho, aké veľké možnosti MTB vyžitia skrývajú tieto hory.


Čo preteky a krajina, v ktorej som jazdil, to platili vždy iné pravidlá. SPEN sa mi pozdával pre jeho jasné pravidlá a organizáciu, ktorá sa snaží priblížiť svetovej enduro sérii. Info o trati som zákulisne sledoval, pravdupovediac je ťažké neregistrovať a nedozvedieť sa približný profil trate ešte pred jej oficiálnym zverejnením, zvlášť keď je v Žilinskom kraji enduro-chtivých čoraz viac ľudí. Nejaká tá šuškanda o rýchlostných skúškach kolovala už cez týždeň. V každom prípade sa v piatok po zverejnení GPX psychicky pripravujem na 15 km dlhé stúpanie k prvej rýchlostnej skúške. Keďže pri sobotnom tréningu nebýva zvykom občerstvovačka, prehodnocujem pitný režim. Bidon a camelbak s 1,5 l vody musí bohate stačiť.

Sobota a zoznámenie sa s traťou

Pri príjazde do depa v obci Turie s výborným zázemím parkujem a pripravujem sa na registráciu, po ktorej má začať oficiálny tréning. Vidím, že nie každý s číslom na trať vychádza. Nerozumiem tomu, ale mávnem rukou, aj keď pravidlá hovoria niečo iné. Po registrácii a osadení čísla vyrážam na trať, a ku mne sa pripoja dvaja bikeri z Moravy. Keďže poznám cestu smerom hore, vediem skupinu tým správnym smerom k prvej rýchlostnej skúške.


Prvý transfer dáva zabrať, pri 700 výškových metroch na 15 km je to slušná nálož, ale aspoň rozhýbem nohy. V lese je v tej výške príjemne a horúčava, ktorú som čakal, sa dala v pohode zniesť. Prvá RS viedla po turistickej značke. Kde-tu sa trať stáčala, a začiatok mi prišiel hravý. V rockgardenoch ma bavilo hľadať ideálne stopy, preskoky cez korene a prechody zákrut v uvoľnených kameňoch. Značenie trasy bolo skvelé. Myslím, že nabiť koly v tak kamenistom teréne muselo dať zabrať. Z technickej časti prechádzala RS šliapavým úsekom po lesnej ceste, ktorá sa neskôr viackrát pretínala úsekmi v hrabanke v lese popri nej.


Druhá RS pokračovala nižšie po hrebeni. Zo štartu smeroval asi 200 metrový traverz s miernym stúpaním. Následný prejazd cez rúbaň a späť do lesa k odklonenej pasáži s nepríjemnou ľavotočivou zatáčkou, za ktorou som videl len horizont a predstavu nikde nekončiaceho pádu. Následne paľba dolu cez kameňmi vyskladaný strom, prechod popod vlek a výjazd na zjazdovku, kde bola namotaná ďalšia pasáž. RS pekná, rýchla, s pár odklopenými úsekmi a koreňmi. Nasledoval ďalší transfer k ”Anakonde”, a teda tretej RS. Výšlap je našťastie o dosť kratší, po troch kilometroch stúpania som na štarte niečoho, čo by som mal poznať.

Defektom sa nič nekončí!

Čím viac človek urobí chýb, tým viac sa učí. Nie je to inak ani v športe a v endure o to viac. Odchádzať na tréning bez duše, alebo iného vybavenia na opravu defektu , je jednoducho hlúposť. Bezduš a výplň v kolese neznamenajú 100% istotu. Áno, poučil som sa. Hneď v úvode 3. RS som pri prejazde cez vyskladanú hromadu kamenia prerazil plášť, a mlieko dieru nezatmelilo ani po niekoľkominútovom čakaní. Takéto chvíle sú vraj ideálne na zoznamovanie bikerov, takto som spoznal Ľuboša Staňu, ktorý mi pohotovo pomohol pri oprave defektu. Ešte raz ďakujem, potrebný kit objednávam.


V krátkosti o Anakonde pre nezasvätených. Je to známy trail malofatranského pohoria, ktorý meria 3,5 km. Niekto by povedal, že ide o čistú XC záležitosť, osobne si ale myslím, že každý typ bikera si na nej nájde niečo svoje. Áno, pedáluje sa dosť, ale ukrýva aj krásny flow, a pri sobotnom tréningu je to aj o nádherných výhľadoch. Záverečná časť je čistá šialenosť. Veľká rýchlosť medzi stromy v traverze s odklopenými koreňmi neodpustí ani chvíľku nepozornosti.


Čaká ma posledný transfer k štvrtej RS. Štart je v závere cieľa dvojky, na lúke. Opäť chodník lesom, skok cez skalku, kde je možnosť vybrať si „chicken line“. Mierny výšlap a znova dolu. Trail sa kľukatí medzi stromy, je namotaný veľmi pekne. Páčia sa mi prírodné prekážky, rýchle pasáže a skoky cez terasové nerovnosti. Záver trailu je vykosený na lúke.

Nedeľný „race day“ a ticho pred búrkou.

Víkend sa niesol vo vysokých teplotách, a predpoveď sľubovala poobednú prietrž mračien. Búrka nakoniec prišla, ale nie vo forme hromu, blesku a dažďa. Ráno sa štartuje vo dvojiciach, po minútových odstupoch, nálada je dobrá, stretávam sa so známymi. Každý z nás má iné ciele, s ktorými nastupuje na preteky. Môj čas nastane 9:11, nastupujem na transfer k prvej rýchlostnej skúške. Teplo by sa dnes dalo krájať, a o to viac s integrálou na hlave.


Zvláštne je, že sa u mňa nedostavuje predštartová nervozita, ktorú som očakával po dvojročnej pretekárskej pauze. Žeby predtucha? Hore na štarte prvej rýchlostnej skúšky pípajú posledné sekundy, a už valím kamenistým esíčkom dolu. Naučená stopa zo soboty sa osvedčila, a všetko vychádza tak, ako má. V hlave si hovorím, že má prísť zmena, „najskôr vonkajšia stopa potom odraz cez skalu, náklon doprava, prejazd zatáčkou vľavo a na hrebienok opäť vonkajšou stopou!“ Áno, myseľ je veľmi rýchla.


Bohužiaľ nič také sa nedialo, a včerajšia stopa tam nebola, bola prepáskovaná tak, že som ani nevedel, ako som skončil mimo vyznačenú trať. Sklopím hlavu, zabrzdím do úplného zastavenia pre pocit porušenia pravidiel a idem ďalej. Druhú RS si v pohode užívam, ale necítim sa úplne komfortne, a v traverze vybieham mimo trasu. Strata ale nie je veľká. Našťastie je v cieli RS2 občerstvovačka, a tak dobre padne chladná voda. Lejem vodu do bidonu a pokračujem na najdlhšiu tretiu RS.

Okamihy v prachu

Na Anakonde som videl len dva problémy, a to, či po sobotnom tréningu v kontinuálnom tempe vyjdem obidva výšľapy, a či v záverečnej časti udržím ruky na riaditkách. Výšľapy dali zabrať, posledná časť celkom ušla, ale zabudol som, že to má aj nejaký stred... Pri jednej z vĺn mi ušlo predné koleso mimo trať do trávy. V priebehu stotiny sekundy som ucítil tvrdý náraz na zem. Z prachu vstávam a cítim, že pravý lakeť nie je úplne v pohode. Na biku mám otočené riaditká. Vyťahujem imbus, aby som ich dal naspäť a pokračujem. Závažnosť zranenia cítim až v cieli, keď padám na kolená, a na moment strácam od bolesti a z tepla vedomie. Pomohla pomoc od kamarátov, ktorí tam akurát boli, ďakujem!

Koniec dobrého tréningu?

Anakonda vyškolila viacerých. Krvavý dres a rozbitý lakeť nemám len ja. Vidina dokončenia pretekov je však lepšia, ako vidieť na konci výsledkovej listiny trápne DNF. Takže ješitnosť musí byť a štartujem štvrtú RS, avšak úplne na istotu. Ruka začína bolieť, a v technických častiach sa necítim dvakrát isto. Ale aj napriek všetkému, čo ma postretlo na trati, som si v tom okamihu povedal, že to stálo za to. Nečakal som veľmi dobrý výsledok, ale aspoň budem pred majstrákom vedieť, na čom približne som.


Myslím si, že tak ako prebiehal celý víkend, to inak ani dopadnúť nemohlo. Takže anulované preteky kvôli nefunkčnej časomiere boli pre mňa osobne takou bodkou za celým podujatím. Preteky sa teda akoby nekonali, a pozitívnejšie naladení bikeri videli v tom akciu, kde sme všetci víťazi. Ja som realista a prišiel som si na preteky porovnať svoje natrénované hodiny s ostatnými, takže takýto stav som skôr videl ako profesionálne zlyhanie organizátora.

Pre a proti na záver?

Myslím si, že tu je asi najlepšia možnosť, ako zhodnotiť akciu SPEN vo Višňovom - Turí. Organizátor vybral úžasnú lokalitu s veľkým potenciálom pre nasledujúce kolá Slovenského pohára. Rýchlostné skúšky na sobotné tréningy boli pripravené výborne. Mne sa osobne páčila zvolená celá trasa, ubúdalo to ako po masle, výhľady boli neskutočné. Hostia z rôznych kútov SR a ČR videli, že tu bikujeme v kvalitných podmienkach a nádhernom prostredí. Enduro je proste aj o šliapaní a kondičke, rozvrhnutí síl a stratégii. To je to, čo je úžasné na tomto športe, a prečo ho robím tak, ako ho robím.


Bohužiaľ pozitívne sa nemôžem vyjadriť k riadeniu pretekov ako takých. Sobotné tréningy dodržiaval len malý počet ľudí, aj napriek jasne stanoveným pravidlám. Nebol som jediný, kto sa nato ohrádzal. Na tratiach rýchlostných skúšok nemôže dôjsť predsa k jej preznačeniu, na to má dozerať traťový komisár, alebo poučená osoba. Zdravotný personál pri počte 130 pretekárov by mal byť na konci každej RS. Stačí príslušník RZP s lekárničkou, ktorý vie, čo má robiť. Pri tak obrovskej rozlohe, na akej bola akcia robená, je jedno auto HZS málo. Na záver občerstvovačky: studne sú fajn, ale v deň pretekov bolo 32°C, to je dosť teplo na jednu občerstvovačku na 32 km. Stačila voda na konci RS3. A áno, časomiera!


Samozrejme na SPEN, ako taký nezanevriem, a určite sa zúčastním ďalších kôl. Sú to postrehy, ktoré som nevnímal len ja, a myslím si, že môžu pomôcť skvalitniť ďalšie akcie a prilákať záujemcov o tento krásny šport. Verím, že organizátor robil všetko, čo sa dalo, videl som to na trati, pri registrácii, komunikácii s obsluhou časomiery a pri podobných detailoch, ktoré som našiel. Uvedomujem si, že organizovať enduro preteky je náročné. Hlavne manažovanie ľudí, ktorí môžu pomôcť k tomu, aby boli preteky bezpečné, profesionálne a zároveň ukázali, že súťaženie je aj o zábave a prekonávaní vlastných limitov. Organizátorom fandím a do budúcna držím palce.

Stanovisko organizátora k druhému kolu SPEN nájdete na tomto odkaze.

Fotografie: Róbert Párnica