DHL Sereďmaratón

Tak, ako v posledných rokoch na Slovensku stúpa záujem o cyklistiku, stúpa aj počet účastníkov cyklistických pretekov. Nie je sa čomu čudovať, pretože ak sa spoja skvelo zorganizované preteky s priaznivým počasím, o pozitívne zážitky nebude núdza.

Tento rok sa 19. mája konal už 14. ročník DHL Sereďmaratónu, ktorého 116 km okruh s prevýšením cca 1 370 m je už jeho účastníkom dobre známy z predošlých ročníkov. Okruh je pomerne zvlnený, a to hlavne jeho druhá polovica - po prekonaní stúpania na Havran. No skúsme si trošku zrekapitulovať celý maratón očami pretekára.


Predpoveď počasia na nedeľu hlási len mierny vietor, polooblačno, s možnosťou výskytu zrážok. Takáto predpoveď mi ešte deň pred pretekmi nepridáva na pohode a rozmýšľam, či si do Serede pribaliť aj bundu do dažďa a nepremokavé návleky na tretry. Večer pred spaním ich pre istotu pribalím k ostatným veciam a dúfam, že ich nebudem musieť použiť. Obavy z dažďa som mal aj z toho dôvodu, že maratón som absolvoval na testovacom Canyone Aeroad v krásnych farbách Movistaru a jeho poškodenie pri páde by ma o to viac mrzelo.


Na prezentáciu prichádzam už o 8:00, a tak nemusím stáť v rade a svoj čip a štartovacie číslo dostávam v podstate hneď. Do štartu mám ešte 2 hodiny čas, dávam si kávu, ktorú si pekne vychutnám a pomaly sa presuniem k bicyklu, aby som nahodil čip a štartovacie číslo. Okrem toho skontrolujem tlak v pneumatikách, namontujem GoPro kameru a idem sa pomotať po okolí a trochu sa rozjazdiť. Počas rozdjazdievania stretám pár známych tvári, medzi nimi aj nášho Toma Cepka, ktorý mi chváli bike (v ten deň tých pochvál na adresu biku bolo viac ).

3,2,1... štart

Asi 15 minút pred štartom sa začíname radiť na štart. Tých 15 minút ubehlo ako voda a o 10:00 je odštartované. Úvodné asi 2 km ideme za sprievodným vozidlom až do momentu, kedy riaditeľ pretekov oficiálne odštartuje.


Tieto prvé 2 kilometre boli až neobvykle nervózne. Každú chvíľu niekto v panike kričí „pozór“ alebo „brzdím“ a do toho je cítiť pach spálených brzdných špalíkov a brzdových doštičiek. Len tak tak, že si to niekto neustelie na zemi. Po letmom štarte sa to ešte niekoľkokrát opakuje asi počas prvých 10 - 20 kilometrov. Oči mám preto na stopkách, zbytočne sa netlačím dopredu a držím si odstup aspoň na dĺžku bicykla.

Prvá polovica len tak na kochačku?

V porovnaní s minulým rokom bola prvá polovica maratónu pomalšia. Súdim tak hlavne podľa toho, že až po stúpanie na Havran pri Piešťanoch sme mali priemerku takmer 39 km/h a ja som bol stále v hlavnej skupine, spolu s neskorším víťazom Lubošom Malovcom.


Pre porovnanie, minulý rok som mal priemernú rýchlosť pod toto stúpanie rovnako 39 km/h, no čelná skupina už mala predo mnou vybudovaný pre mňa nedostižný náskok.

Prichádza Havran a začína sa zrýchľovať

Práve na tomto stúpaní sa začalo naozaj pretekať. Tu sa aj začalo deliť zrno od pliev a podľa funkcie Flybys na Strave je pekne vidieť, že práve tu som aj ja začal naberať stratu na čelo. Na samotnom vrchole stúpania bola organizátorom už tradične zriadená občerstvovačka. Nakoľko nebolo extra teplo, vody som mal stále dosť, a tak možnosť doplniť zásoby nevyužívam a valím ďalej.


V zjazde sa sformujeme cca 6-7 členná skupinka a takto ťaháme po Radošinu. Skutočná drina nás ešte len čaká a kúsok za Radošinou sa naša skupinka mierne obmieňa. Niekto odpadne, niekto sa pridá a takto fungujeme takmer 16,5 km celou Húsenkovou dráhou (názov segmentu na Strave) až do Tepličky.


V skupinke celkom dobre spolupracujeme, no za Tepličkou som mal asi viac ušetrených síl, a preto sa zo špice viac-menej utrhnem a takmer po Hlohovec idem sám. Tesne pred Hlohovcom dobehnem jedného pretekára a pokračujeme spolu. V Hlohovci registrujem neutrálne servisné vozidlo Cykloservis, ako asistuje pri oprave defektu. V duchu si poviem, aké to mám šťastie, že takúto pomoc nemusím využiť práve ja. Asi som si to privolal, lebo po vjazde na dlažobné kocky v Hlohovci sa mi sedlo zasunie asi o 2 cm do rámu.


V duchu rozmýšľam nad utrpením, ktoré ma čaká v prípade pokračovania do Serede s takýmto posedom. Do cieľa to bolo cca 20 km a čakalo nás tiahle stúpanie za Hlohovcom. V tom si spomeniem na sprievodné vozidlo a s malou dušičkou sa ešte na dlažobnom úseku otáčam za seba. Aleluja, som zachránený! Bolo asi 10 m za mnou . Zosadám preto z bicykla a naznačím, že potrebujem pomoc. Vozidlo zastavuje, servisák pomôže nastaviť posed a ja pokračujem veselo ďalej. Ako ma tak neskôr obieha, tak sa cez okno pýta, či je všetko OK. Ja len zdvihnem palec a ťahám ďalej.


V stúpaní za Hlohovcom dobieham 2 pretekárov, ktorí ma obehli na dlažobných kockách. Možno aj vďake nie vysokým teplotám sa mi toto stúpanie ide výrazne lepšie ako minulý rok. Do cieľa to máme už len za pár a mne sa znova podarí niekoho nechať za sebou a naopak, niekoho si docvaknúť.


Takto sa znova sformujeme cca 5-6 členná skupinka a vďaka vzornej spolupráci na špici to spolu doklepeme až do cieľa. Nikto z nás nemal chuť špurtovať o cca 95-te miesto, a preto sme si umiestnenia podelili viac-menej tak, ako sme sa ťahali počas posledných kilometrov. Cieľom prechádzam vysmiaty ako lečo a maximálne spokojný s celým priebehom maratónu.

Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze a môj záznam na Strave zase TU.

Ach tie odpadky...

My Slováci sme asi v tomto nepoučiteľní! Organizátor nám zabezpečí parádny okruh so sprievodnými vozidlami, motorkami, občerstvením na vrchole stúpania a s výborným zázemím v priestoroch štartu/cieľa. Napriek tomu vieme byť stále natoľko bezohľadní, že nemáme problém prázdne tuby z gélov len tak vyhodiť do trávy pri ceste!


Veď áno, robia to tak aj profíci v telke. No na rozdiel od nich v prípade DHL Sereďmaratónu nejde žiadna upratovacia čata za posledným pretekárom, ktorá by po nás zbierala odpadky. Tie tam ostávajú a sú vizitkou hlavne nás, cyklistov. Aj podľa toho, ako sa správame k okoliu, potom na nás pozerajú ostatní necyklisti. Prosím vás, udržujme si prírodu čistú. Keď si tu prázdnu tubu z gélov dokážem do cieľa priviesť ja, určite to zvládnete aj vy. Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, ani tu teraz písať štartovné čísla tých, ktorých sa to týka. No kto ste sa v tom našli, skúste sa prosím nad tým zamyslieť.

Veľká vďaka organizátorovi

Na záver by som rád poďakoval organizátorom za opäť skvelo zorganizované preteky. Jedlo v cieli bolo výborné a čo ma obzvlášť potešilo, boli misky z recyklovaného papiera namiesto plastových tácok.


Na záverečné vyhodnotenie a sprchu šampanským som žiaľ ostať nemohol, no podľa fotiek aj tu prevládala výborná nálada.


Poďakovať by sa patrilo aj všetkým fanúšikom, ktorí popri trati každoročne originálne povzbudzujú, čo pridáva na celkovo dobrej atmosfére celého maratónu. Ja už teraz dúfam, že 15. ročník bude minimálne tak vydarený ako tento.

(autor fotiek: photostancik.com)