Kalendár podujatí

Bike Open Fest - krosové preteky

MTBIKER odporúča toto podujatie
Sme mediálnym partnerom akcie.

Reportáž z podujatia

Reportáž: Bike Open Fest – MTB preteky trochu inak

Kto si myslel, že preteky horských bicyklov na rovine budú nuda, ten sa značne mýlil. Dať si poriadne do tela sa dá aj bez kopcov...

Keď som si pred pár týždňami pozerala zoznam pretekov, ktoré by bolo pekné absolvovať, narazila som na novinku v kalendári - Bike Open Fest v Šamoríne, zaradený do novej série Mountain Bike Spirit Tour. Každý, kto má predstavu, kde mestečko Šamorín leží, vie, že sa hodí na akcie rôzneho druhu... Ale preteky horských bicyklov? Na absolútnej rovine? A práve to ma zaujalo... Pracujem vo vedľajšej dedinke, takže som mala predstavu, čo ma asi bude čakať a hlavne som vedela, že tu skoro stále fúka vietor. Bolo mi jasné, že tento formát sa bude podobať skôr pretekom v cestnej cyklistike – budú sa vytvárať skupinky a dôležité bude hákovať. A veru tak aj bolo .

Sobotňajší eliminátor som pre účasť na cestnom kritériu v Dudinciach nestíhala, ale fotky zo stavby tejto trate naznačovali, že to bude zábavné. Na 400 metrovom okruhu si prvé miesto vybojoval Michal Murárik z tímu Kaktus Bike.


Vietor v hlavnej úlohe

V nedeľu ráno sme sa vydali v ústrety luxusného rezortu x-bionic® sphere. Nebol to môj prvý štart na podujatí v tomto areáli, niekoľkokrát som tu absolvovala triatlon a vždy to bolo na top úrovni, tak som bola zvedavá, čo tento deň prinesie. Už po ceste nám bolo jasné, že dnes bude ozaj zábava, keďže stromy ohýbalo do všetkých strán. Predpoveď hlásila vietor o rýchlosti 30 km/h, v nárazoch až 60 km/h . Počasie by inak bolo veľmi príjemné slnečné, len ten vietor ho robil na pocit o dosť chladnejším. Myslím si, že odradil aj viacerých miestnych cyklistických nadšencov, ktorí uvažovali nad účasťou, či rodiny s deťmi.


Prezentácia prebehla úplne hladko v priestoroch hotela a následne sme sa autom presunuli pár metrov na parkovisko pred hlavným vstupom do areálu (áno, treba rátať, že sa človek trošku nachodí), ktorý je viditeľný vďaka obrovskej soche koňa – symbolu celého rezortu.


Mottom majstrovstiev sveta v strednom triatlone, ktoré sa tu uskutočnia už po tretíkrát, je veta „Train like a horse, race like a champion“ („Trénuj ako kôň, pretekaj ako šampión), ale myslím, že si ju tu v x-bionixe takpovediac vzali za svoju a hodí sa k všetkým podujatiam, ktoré sa tu organizujú. Všetky sú robené na vysokej úrovni a takpovediac vo veľkom.


Pripravené boli štyri dĺžky tratí, pričom každá sa išla na jeden okruh – 50 km, 33 km, 18 km a pre tých najmenších rodinná štafeta na 5 km. Pestrý výber naozaj pre každého.

Aký bike zvoliť?

Na štarte 50 km trate sa nás nezišlo veľa, a tak sa mi prvýkrát v živote podarilo stáť v prvej „lajne“ na štartovej čiare, napriek tomu, že som sa tam postavila 10 min. pred štartom . Chcela som si vyskúšať vydržať v prvej skupinke čo najdlhšie. Zišlo sa tam niekoľko bratislavských borcov – Mišo Straka, Daniel Kučera, Kubo Michalec, Lech Kawecki, Dano Klúčik... Chalani dosť pred pretekmi špekulovali, aký bike zvoliť. Predsa – ide sa len rovina. Polia, lúky, žiadne kamene. Cyklokrosák, či gravel? My s Danom sme nakoniec prestali vymýšľať a zobrali sme to, čo máme – klasický hartail 29. Mišo Straka a Lech zvolili tiež svojho tátoša – fullko, ale Kubo Michalec vytiahol cyklokrosový bike. Boli sme zvedaví, čo sa ukáže ako správna voľba.


Štartovalo sa v strede konského okruhu, takzvanej Respect aréne pred hlavnou tribúnou, takže hneď úvodné metre sme išli po povrchu pre koníky, takom bielom pomalom piesku a tiež hneď proti vetru. Napriek mojej snahe sa predo mňa dostali ďalší jazdci, čo by mi vôbec nevadilo, keby hneď v úvodných metroch, pri prvom nakopnutí tempa, nenechali dieru, čím prakticky rozdelili balík. Kým som sa spamätala, medzera bola už veľká a aj keď som sa snažila skupinu si doskočiť, bolo to márne. Takže, už keď sme vychádzali z priestorov areálu, prvá skupina bola sformovaná a nenávratne odchádzala preč. Nezostávalo nám iné, iba si spraviť vlastnú.

Prvých 20 km sa išlo proti vetru, s malými odbočkami na polia. Netuším, koľko nás išlo v skupine, išiel sa jeden had, na čele sa striedali iba dvaja jazdci. A za nimi sa vyvážalo kopec ďalších cyklistov. Dosť som rozmýšľala, prečo to robia a ako dlho to takto vydržia . Tempo však nahodili na môj vkus celkom slušné, až také, že som si na 10-tom km hovorila, že „fúú... myslela som si, že to bude dnes ľahšie . Pre istotu som sa držala na treťom – štvrtom „fleku“, keby sa to niekde trhalo, aby som vedela reagovať, keďže na krk mi stále dýchala jedna slečna z Poľska. Určite sa skupina aj potrhala, ale nebol čas sa obzerať.


Prekážka na ceste

Zlomovým bodom našej skupiny bol padnutý strom cez cestu, ktorý bolo treba obchádzať. V prvej skupine to vraj všetci prebehli na pešo, u nás to niektorí dali na biku, ja som zvolila istejšiu variantu a obehla som to, ale bola to chyba. Jazdci vpredu zistili, že si spravili náskok a chceli to patrične využiť, poľská pretekárka zacítila šancu, obehla to na biku a zachytila ešte nastupujúce grupetto. Snažili sme sa to dvaja – traja doraziť, ale nedarilo sa. Vodu na mlyn im pridal fakt, že trať sa stočila na pole na bočný vietor a išlo sa na terezín, čiže nedalo sa v jednej stope schovať do háku za jazdca predo mnou. Prvú takúto časť som prežila bez ujmy a do pohody, presne som vedela, kam sa mám dať, ale hlavne, mala som tam aj miesto. V druhej takejto časti už viacerí pretekári pochopili, ako jazdiť, aby sa za nimi ľudia nevyvážali zadarmo. Aj keď ma obiehali ešte zo dvaja pretekári, ktorí sa snažili prepracovať do grupetta, na terezíne som už nemala silu za nimi vydržať.


V priebehu pár minút sa naša veľká skupina teda podelila na cimpr campr . Čo nerozdelil strom, to rozdelil bočný vietor. Cítila som sa ako na cestných pretekoch. Rovnako to vraj bolo aj v prvej skupine. Najprv Danovi Klúčikovi padľa reťaz, takže sa zbavili jedného pretekára, potom Lech „uletel“ na spomínanom terezíne, takže vpredu zostali už iba štyria. Mňa našťastie dobehol jeden zahraničný pretekár, takže som nemusela ísť celkom sama. Skupinu sme stále mali na dohľad, takže sa začala naša naháňačka. Boli sme v polovičke, môj tep sa stále pohyboval cez 180 a ešte som nemala ani raz čas sa napiť .


Nebolo to zadarmo

Trať bola nakoniec viac rozbitá, ako som predpokladala a na mojom hartaili som lietala hore-dole, začínala som cítiť ruky, o sedacích svaloch ani nehovorím a v duchu som ľutovala tých, čo išli na inom, ako horskom bicykli. A keď sme sa stočili s vetrom, len sa to zhoršilo. Bolo potrebné stále šliapať, stále tlačiť, žiaden zjazd, žiaden oddych.

Kúsok za časťou s bočným silným vetrom sme predbehli poľskú pretekárku a pravdupovediac neviem, aký mala problém, lebo sa za nás ani neskúsila „zaháknuť“. Či ju chlapci zastavili, alebo mala technický problém... Mohla som si vydýchnuť a ubrať z plynu, mňa to však ešte viac nakoplo a veľmi som chcela dobehnúť skupinu, ktorú sme stále videli. Tesne predtým, než sa trať stočila s vetrom to vyzeralo, že ju máme na doskok, ale ani nástup na obrátke nepomohol, ešte pár kilometrov po vetre sme sa snažili ich dohnať, ale postupne sa nám začali vzďaľovať. Začali sme však vidieť pred sebou ďalších pretekárov, ktorí odpadávali z tejto skupinky, a to nás motivovalo ísť stále rovnaké (pre mňa dosť rýchle) tempo.


Asi najväčší zážitok pre všetkých pretekárov bolo ísť s vetrom na lúke popri Dunaji, kde som ja dosahovala rýchlosť 40 km/h a prevody mi vôbec nestačili. Chalani v prednej skupine vraj išli aj 50. Kmitala som nožičkami a nezostávalo mi nič iné, len dôverovať jazdcovi predo mnou, pretože ísť v háku na cesťáku je jedna vec, ale ísť v háku 40 km/h v jednom úzkom vyjazdenom hlinenom rigole a vôbec nevidieť, aká jama bude nasledovať, je niečo úplne iné. Našťastie, spolubojovník predo mnou očividne mal skúsenosti aj s cestou a jazdou v skupine a snažil sa nepekné nástrahy naznačovať vopred.


Keďže po vetre to drncalo ešte viac, dobehli sme pána z klubu CK AB Sereď, ktorý išiel na cyklokroske, ale na posledných 10 km, ktoré sa opäť stáčali proti vetru, bol silným hráčom a veľa nám potiahol. Nakoniec sme sa úplne potrhali a iba ja som mu vydržala v háku, a takto si ma doviedol až na štadión, kde sme sa ešte trošku spolu "pohecovali" a následne pri vstupe na konský okruh som trošku nastúpila a odišla. Nebolo to odo mňa fér, ale vôbec nevyzeral, že by mu to vadilo . V cieli strata na víťaza Miša Straku 12 min., ale napríklad na Lecha 7 min., čo mi vzhľadom na fakt, že som si poctivo dosť veľa "odťahala" aj sama, vôbec neprišlo také zlé. Moje pľúca to ale aj patrične cítili .


A ako celé preteky videl víťaz prvého ročníka Bike Open Festu na dlhej 50 km trati Michal Straka?

Mišo, bol si od začiatku favoritom, do cieľa ste prví traja prišli s niekoľko sekundovými rozostupmi. Ako to na trati prebiehalo, celý čas ste v skupinke spolupracovali a v závere ste sa rozostupili? Niektorí špekulovali s výberom bicykla, objavili sa tu cyklokrosky, gravely... Ty si išiel tradične na svojom fulku Superior, bola to dobrá voľba?
Celý Bike Open Fest môžem nazvať – Need for speed. Jasné, pri pozretí profilu trate som uvažoval nad kadečím. Vziať si cyklokrosku s gravel gumami, horák s gravel gumami, ale na záver zvíťazil zdravý rozum. Malo sa jazdiť rýchlo a popod hrádzu a teda predpoklad bol, že to bude “udrncané”. Keďže mám doma iba fulla od Superioru, nebolo o čom špekulovať. Počas pretekov sa ukázalo, že práve vďaka fullu máme obrovskú výhodu a tam, kde to drncalo, sa moja žehlička ukázala ako TOP voľba – proste sedieť a zložiť sa a ísť do ťahu. Od štartu sa chvíľu špekulovalo a pár ľuďom sa v čelnej skupinke nechcelo ťahať. Je pravda, že sme to rozpárali chvíľku po štarte .

Po chvíľke sa sformovala 7-členná skupinka, ktorá čiastočne spolupracovala, žiaľ postupne sa rozpadávala. Po tom, čo sme už išli chvíľku po vetre a začalo sa ísť fakt rýchlo, sme ostali iba traja, tak ako sme došli do cieľa (pozn. Mišo Straka, poľský jazdec Šimon Biel a Dano Kučera). Cca 2 km pred cieľom sa začalo zvoľňovať a špekulovať. Po vjazde do areálu sa išlo po širšom asfalte, kde sa mi podarilo nastúpiť a posledný kilometer som išiel bez toho, aby som zvoľnil a dúfal som, že nevytuhnem, keď sa otočím na vietor.


Tréning super! Čo sa organizácie týka, veľmi pekné zázemie. Veľká škoda, že organizátor nezvládol propagáciu, alebo sa neskoro rozhodol, že bude takéto niečo organizovať. Určite má takáto akcia potenciál, v takomto krásnom areáli by to mohlo byť určite zaujímavé, ale kvôli trati, ktorá je k dispozícii, treba kvalitnú reklamu. Za mňa super!

Zaujímali ma pocity aj Kuba Michalca, ktorý ako jediný z čelnej skupiny nezvolil klasický horák:
Išiel som na cyklokrosovom bicykli a bola to jednoznačne zlá voľba. Keďže sa išlo väčšinou po cestách, po ktorých sa veľmi nejazdí (alebo vôbec nejazdí ), tak sa na cyklokroske nedalo ísť rýchlo ani dole vetrom. Kvôli tomu som si vlastne aj cyklokrosový bike bral, ale bola to určite nevýhoda. Chalani mi dole vetrom ušli, lebo som nemohol ísť rýchlejšie, strašne to drncalo. Kubo sa ešte zveril s informáciou o pluzgierikoch na dlaniach a strašne vytrasenými sedacími svalmi .


Podujatie pre všetkých

Bike Open Fest nie je akcia len pre namakaných cyklistov, ktorí radi prekonávajú samých seba, ale ako jej názov už tak trošku naznačuje, je to jedno veľmi príjemné a pohodové podujatie. Trvalo od soboty 27. apríla, kedy začalo eliminátorom, až do 1. mája, keď vyvrcholilo už známou a veľmi obľúbenou akciou Detská Tour Petra Sagana. Okrem toho bolo doslova preplnené sprievodným programom – koncerty, premietanie filmov, vystúpenie krasojazdkýň a v neposlednom rade stretnutia Meet & Greet s osobnosťami slovenskej cyklistiky – Jankou Števkovou, Alžbetou Bačíkovou a s trojnásobným majstrom sveta Petrom Velitsom. Víťazi krosových pretekov mali tú česť, že práve z jeho rúk im boli odovzdané trofeje.


Z môjho pohľadu to bola veľmi dobre zorganizovaná akcia na vysokej úrovni. Značenie dobré, občerstvovačky hodnotiť nemôžem, lebo som tam nestála . Hádam jediné, čo mi chýbalo, bolo teplé jedlo v cieli v cene štartovného. Keďže trať sme prebehli veľmi rýchlo a zostávalo veľa času do vyhodnotenia, biky sme si uložili do úschovne a čas využili na regeneráciu v bazénoch v časti x-bionic® aquatic sphere. Kto nemal chuť sa kúpať, mohol sledovať priamy prenos cyklistických pretekov Liege-Bastogne-Liege v jednej z kaviarní.


Myslím, že je to ideálna akcia pre cyklistické rodiny s deťmi, ale aj veľa pre hobíkov a dámy cyklistiky! Jednak čas, kým bude rodina čakať na tatinka, ktorý sa išiel bicyklovať, sa dá bohato využiť, už len kvôli tomu, že je možné zúčastniť sa aj rodinnej štafety, ale v neposlednom rade hlavne preto, že trať nie je svojim spôsobom náročná a tých 18 kilometrov zvládne prejsť naozaj každý a na akomkoľvek bicykli.


Takže, ak vaše drahé polovičky majú kladný vzťah k cyklistike, ale majú strach zo zjazdov, či náročných úsekov, prípadne nemajú v láske kopce, nič také im tu nehrozí a môžu sa vybicyklovať do sýtosti. Navyše, zaraďovanie do kategórií po 10-tich rokoch narodenia, kedy značne stúpa šanca na umiestnenie na pódiu, môže byť tiež dobrou motiváciou . Na druhej strane, kto si chce dať poriadne do tela, tiež neodíde sklamaný, pretože na trati nie je miesto, kde sa dá oddychovať a bojovať treba až do konca .
report_problem Našiel si v texte chybu?
keyboard_arrow_up