FESTINA 24 HOURS MTB SLOVAK Open Championships

24-hodinové preteky preveria nielen vašu fyzickú pripravenosť, ale hlavne psychickú výdrž. Ak je trať navyše okorenená rozbitými úsekmi, ktoré vás postupne nahlodávajú a ak sa do toho pridajú stúpania po rozpálených lúkach, už po pár hodinách sa začnete sám seba pýtať, či vám toto bolo treba...

Zo soboty na nedeľu, teda z 8.6. na 9.6., sa v kempingu Belá pri Nižných Kamencoch, neďaleko Terchovej, konal už 7. ročník 24-hodinového MTB maratónu. Minulý rok boli tieto preteky súčasne aj majstrovstvami Európy. Tento rok boli spojené s majstrovstvami Slovenska. Kým minulý rok sa konali v Kuchyni na Záhorí, tento rok sa presunuli práve do malebného prostredia Malej Fatry.


Minulé ročníky stačilo na miesto konania pretekov prísť v sobotu ráno, zaregistrovať sa a pripraviť sa na štart, ktorý bol o 12-tej hodine. Výnimkou boli minuloročné majstrovstvá Európy, kedy bolo treba prísť už v piatok pre technické previerky a registráciu pretekárov. Tento rok bolo nutné prísť znova v piatok, keďže registrácia bola možná len v daný deň do 19. hodiny. Aj vďaka piatkovej registrácii sa mohlo v sobotu štartovať už o 10-tej hodine, čo uvítala väčšina pretekárov. Koniec pretekov tak bol logicky nasledovný deň o 10-tej dopoludnia.

Pohodová piatková atmoška

Ja s našim tímom, ktorý tvorili dve mužské dvojice (kategória Open a 40+) prichádzame v piatok cca o 17-tej, rýchlo sa zaregistrujeme a ideme postaviť bivak. Bicykle zatiaľ nevykladáme a počas voľného večera si vychutnávame pokojnú a priateľskú atmosféru, ktorá vládne naprieč celým kempom. Niektorí borci si boli prejsť trať, a tak sa ich pýtame, čo nás čaká nasledujúci deň.


Dozvedáme sa, že trať je oproti minulým rokom znovu mierne pozmenená, no je to stále mix minuloročných okruhov. Dĺžka okruhu je 7,2 km s prevýšením cca 120 m. Najviac nás mrzí vypustenie úseku cez lávku, následné stúpanie k chatkám a hlavne zábavný zjazd technickým trailom. Na ten sme sa tešili asi všetci najviac a už dopredu sme kuli taktiku, ako ho prejsť „bez nohy“ . Tento obľúbený úsek bol však vypustený z dôvodu nánosu veľkého množstva blata vzniknutého z výdatných dažďových zrážok z predošlých dní.


Čo nás, alebo teda aspoň mňa, sklamalo najviac, bol náhradný a asi jediný alternatívny úsek, ktorý viedol popri plote poza kemp pozdĺž potoka. Kto tento úsek odjazdil na hardtaili, isto pochopí moje sklamanie. Zároveň patrí veľká poklona každému „hardtailistovi“, ktorý sa s tým musel vysporiadať. No ale o tom popíšem neskôr.

Ranná príprava a štart

Je sobota ráno, vstávame asi o 7-mej, vykonáme potrebnú hygienu a robíme si raňajky. Tie sú mixom tukov, sacharidov, znova tukov a znova sacharidov . Pred 24-hodinovými pretekmi nemá význam jesť ľahké jedlá typu ovsené vločky a podobne. Respektíve sú vhodné len ako doplnok, keďže raňajky si treba naozaj dopriať poriadne sýte, no tiež s mierou, keďže máme v pláne aj jazdiť.

Okrem stravy je dôležitý aj pitný režim, a to aj z dôvodu vysokých teplôt počas dňa. Do bidonu teda ide jonťák. V pláne bol aj jeden energetický gél pred štartom, no keďže som omylom namiesto gélov kúpil energetické tyčinky, tak sa gél nekonal a musel som to zvládnuť bez neho. S pocitom, že do štartu mám 5 minút, sa vyberám aj s Milošom, ktorý preteká v našom tíme, no v druhej dvojici, smerom k cieľu. Zrazu počujem z megafónu, že do štartu zostáva menej ako minúta. Preto sa ponáhľame a na pásku sa radíme pár sekúnd pred štartom.


10:00 a je odštartované. Ide sa zavádzací okruh, aby mali všetci možnosť bez stresu spoznať trať. Predbiehať zavádzacieho jazdca je preto zakázané. Vychádzame z kempu, ideme popod most a prichádzame k obávanej lúke, ktorá núti niektorých zosadnúť a kúsok potlačiť, niektorých naopak hecne k vydupaniu pekne zo sedla.


Ja si to dávam pekne v sedle. Po lúke príde krátky zjazdík po singli, trocha koreňov pomedzi stromy a sme znova na mierne zvlnenej krátkej lúke, ktorá sa dá celkom svižne prebehnúť aj zo sedla. Hneď po nej sa napojíme na 1 km asfaltové mierne stúpanie, ktorého max je niekde na úrovni cca 3%. No ak už má človek za sebou 100 km, aj tie 3% sú cítiť. Po asfaltke znova stúpame na lúku a prechádzame zopár blatových úsekov, ktoré, až na pár výnimiek počas dňa, celkom dobre preschnú.


Šliapeme posledné stúpanie, znova po lúke. Po nej príde logicky zjazd, kde niektorí vraj jazdili 70-tkou, no mne sa aj moja 60-tka zdala už na hrane . Napájame sa znova na asfaltku a po pár desiatkach metrov točíme doprava na lúku a odtiaľ takmer hneď do lesa na ďalší technický úsek spojený s krátkou lávkou ponad potok, no zároveň popod hlavnú cestu.

Ach, tento úsek...

Tu sa znova dostávame do kempu a ideme po už všetkým pretekárom známom úseku, no tentokrát v protismere. Krátko po ňom príde už spomínaný nepríjemný úsek za plotom, ktorý ide paralelne s potokom až na koniec kempu. Tento úsek preklínam. Nie som sám a nadávky počuť aj od iných. Je to úsek, ktorý vám a hlavne vašim sedacím partiám uberie pár rokov života . Obzvlášť pekelné to je pre nás hardtailistov. Neviem ako ostatní, ale ja som toho mal už v sobotu celkom dosť, práve pre tento úsek.


Nielen, že nebolo pre mňa neskôr možné ho ísť v sedle, ale nebolo možné si ani len chytiť nejaké tempo či rytmus. Ak ste už neobsedeli, pri jazde zo sedla vás neskôr začali bolieť ruky. To som však zvládol lepšie ako boľavý zadok . Taktika nášho tímu bola striedať po 3 kolách. Jedno kolo sme v sobotu dávali za 21 až 23 minút, v noci som si to predĺžil na cca 26-28 minút. V noci sme si dali aj jedno dlhšie cca 3,5h striedanie, aby si ten druhý stihol viac oddýchnuť. Mne s parťákom až tak o nič nešlo, takže sme to veľmi nehrotili. Za to druhá naša dvojica z kat. 40+ obhajovala prvenstvo z predošlých rokov, takže si nemohli dopriať veľa oddychu. Nočné jazdenie sa nezaobišlo bez už takmer tradičného intenzívneho povzbudzovania miestnych, ktorí vydržali povzbudzovať skutočne dlho .


Ešte v sobotu sa mne osobne jazdilo veľmi dobre, aj napriek cca 30 °C. Neskôr sa do toho pridal mierny vánok, ktorý postupne zosilnel. S tým prišli aj mraky a mierne ochladenie. S príchodom mrakov sme sa obávali, aby sa nezopakovali bahenné kúpele z predošlého roka. Našťastie k nám tento rok príroda bola zhovievavejšia a žiaden dážď sa nekonal. V noci sa dokonca vyjasnilo a na oblohe sa ukázali hviezdy.


No vietor neustával. Pokiaľ ste však jazdili, neprekážal vám. Horšie bolo, ak ste v kempe zastali pre striedanie, to už vám potom ostalo chladno. Kým prevažne sólisti odjazdili celú noc v krátkom, tak hlavne my, čo sme striedali, sme jazdili aj v návlekoch.


Počas noci sa aj znížila intenzita návštevy občerstvovačky a nebolo treba tak často dopĺňať vodu. V porovnaní s minulými rokmi však bol na občerstvovačke menší výber pokrmov. Chýbali napríklad melóny alebo sušené ovocie. Alebo sa mi len neušlo .

Stravovanie

Tak či onak, mali sme dosť vlastných zásob jedla a z toho sme aj čerpali. Na tomto type pretekov je lepšie si priniesť to, čo vám naozaj chutí a na čo ste zvyknutí. Neoplatí sa spoliehať sa na organizátora, pretože nie každému môže jeho výber pasovať. Ja som striedal z vlastných zdrojov sladkosti ako trdelník, gumových medvedíkov, sladké pečivo a do toho slané pečivo, avokádo, pečená slanina, chipsy a podobne .


Ako pretekári sme mali od organizátora zabezpečené 2x teplé jedlo, a to buď bryndzové halušky alebo kuracie prsia s ryžou. Nie som veľmi náročný stravník, a preto mi oboje chutilo. Vráťme sa ale na trať. Už v noci, keď som jazdil dlhšie striedanie, sa dostavili problémy so sedacími partiami. Tu prišlo aj skúšanie psychiky, či pokračovať alebo ísť spať. Horko ťažko som v noci dal 5 kôl s prestávkami na občerstvovačke a cca o 2-hej ráno som sa dal vystriedať a išiel spať. Prebúdzam sa zlomený jak vzduchovka asi o 7-mej ráno. Prezliekam sa do cyklistického a po vysadnutí na bike zisťujem, že je to ešte horšie ako v noci.

Končím

Budem rád, ak dám jedno kolo, hovorím si. Nakoniec dám horko ťažko 2 kolá a o 8:30 sa dávam vystriedať s tým, že končím. Nedokážem ísť ani v sedle, ani zo sedla. Paradoxne, nohy boli na tom celý čas super, no rozbitý úsek mi dopomohol k tomu, že som proste už na biku viac neobsedel. Parťák teda o 8:30 vyráža na trať a dá ešte 2 kolá. O 9:20 končí aj on. Spolu sme dali 47 okruhov a prešli 335 km, čo nás radí na 5. miesto v kategórii Open. Z toho ja som dal 22 okruhov, 156,8 km a 2 800 výškových m. Osobný cieľ som mal prejsť aspoň 200 km, keďže predošlé roky sa mi to vždy darilo.


Tentokrát to však nevyšlo. Aj napriek tomu som si 24-hodinovku užil. Dôležité je, že ju človek strávi v dobrej nálade a v kruhu priateľov. Šťastie sme si asi vybrali v tom, že sme nikto nemali žiaden technický problém alebo pád.

Väčší kus šťastia mala naša druhá dvojica z tímu. Tej sa v Nižných Kamencoch už po piatykrát v rade podarilo ovládnúť kategóriu 40+ dvojčlenných tímov. Na konte majú aj prvenstvo z minuloročných pretekov v Kuchyni, takže spolu je to už 6. víťazstvo v rade. Všetky výsledky nájdete na tomto odkaze.


24-hodinové preteky sú náročné. Tak ako vedia byť náročné po fyzickej stránke, vedia byť náročné aj po tej psychickej. Nie jeden pretekár to počas pretekov zabalí, alebo aspoň bojuje s krízou a hľadá v sebe motiváciu pokračovať. Niekto úspešne, niekto neúspešne. Rozhodne je to typ pretekov, ktoré odporúčam skúsiť aspoň raz v živote. Pokojne aj ako 4-členný tím, kde síce máte viac času na regeneráciu, no za to na trati idete väčšie bomby.


Okrem toho, ide o príjemne strávený víkend v kruhu rovnako postihnutých ľudí, kde sa nikto na nič nehrá a nikto si nič nepotrebuje pred inými dokazovať. Pri 24-hodinovke bojujete hlavne sám so sebou a len sebe máte čo dokazovať. Už teraz sa teším na budúci rok a tajne dúfam, že okruh už bude taký, ako má byť a bez nutných zmien.

(autori fotofrafií: Tigeragon.sk, M. Kimlicka)