BAYNACH MTB Marathon

Tento rok milovníci MTB po prvýkrát okúsili preteky naozaj v jedinečnom prostredí. Cyklistom sa otvorili brány viníc v okolí Bojničiek a každý, kto si ešte odmietal pripustiť koniec sezóny, sa odhodlane postavil na štart.

A že nás bolo aj dosť. Na „vínnom okruhu“ spolu odštartovalo 175 bikerov, o 13 menej aj prišlo do cieľa (prečo, to si povieme neskôr). Na výber sme dostali jedno kolo, teda krátku trasu o dĺžke 23 km a 600 výškových metrov, alebo v prípade zdatnejších jedincov dve kolá, teda dlhú trasu o dĺžke 46 km a 1 200 m.

Jasná voľba s jasným cieľom

V polovici mája sa na stránkach MTBIKER objavili informácie o týchto pretekoch a my sme mali hneď jasno. Ideme. A bodaj by nie, veď to máme krížom cez Váh, prvé MTB preteky „doma“. A síce takmer celú sezónu sme odjazdili na dlhších trasách, dohoda s Patrikom (kolegom) mala za následok, že sa pôjde krátka. Ten sa totiž naparoval, že ak pôjdem krátku, pôjde aj on a porazí ma.... Patrik nakoniec ani nešiel, jeho vysvetlenie neberiem a verím, že sa jednoducho bál svojej vlastnej hanby.

Predčasne aktívna

No a keďže som to mala prakticky doma, zaktivizovala som sa, zavolala som organizátora na tréningovú jazdu, z ktorej som robila aj (podľa mňa pekné) propagačné video a ešte raz som si to prešla na poslednej oficiálnej tréningovej jazde. Tam sa nás zišla celkom slušná kopa. To, že som bola stále posledná, lebo keď konečne niekto vládal menej ako ja, tak sa aj odpojil a mne to zasa prischlo, to radšej vynechám . Ale sľúbila som si, že na pretekoch toto „prvenstvo“ prenechám niekomu inému.

Pred pretekmi

Pár dní pred akciou prišiel mail: zázemie sa presúva z plánovaného ihriska ku kostolu. Obavy z nedostatku parkovacích priestorov sa ukázali ako oprávnené, no na šťastie má obec kopu bočných uličiek, ktoré sme poctivo okupovali. Registrácia bola buď pod novým, alebo zrekonštruovaným, každopádne pekne upraveným prístreškom pri kostole, kde bolo aj pódium a priestory na sedenie.

Registrácia prebehla rýchlo a ja som si mohla ísť otestovať nové sedlo, ktoré mi ráno Marek vymenil aj so sedlovkou. Áno, viem že toto sa nerobí, že na neotestovanom sedle sa na preteky nejazdí, no ak má váš bike 16 kg a vy idete ráno 10x na toaletu, lebo stres, prestanete veriť, že ten bike utiahnete. Výmena ma stála úsporu 600 gramov, zhodila som aj lekárničku, hydrapack naplnila do polovice a spokojne som mohla ísť.

Štart

Marek štartoval dlhú, ktorá šla pol hodinu pred nami. Poctivo som ho zdokumentovala a mohla som sa chystať. Respektíve chystať kolegu Mira, ktorý prišiel na poslednú chvíľu a ja som ho zaregistrovala omylom na dlhú, tak som ho musela preregistrovať na krátku, z čoho vznikol u mňa nutný chaos.

Keď už som konečne stála na štarte, asi minútu pred výstrelom púšťam kameru, že idem točiť a nič. Druhý pokus, nič. Vytiahla som ju z obalu, pozriem a mne chýbal kryt baterky. Baterka teda vypadávala a zasa som nič nenatočila. Zrazu výstrel, ja natrepaná dopredu, v rýchlosti som sa snažila kameru nasúkať späť do puzdra, nech nerobím zmätky.

Keďže sa štartovalo kolmo na vrstevnice, nakoniec som to pekne zvládla a už sa mohlo bojovať. Tak ako Miklovič (riaditeľ pretekov) sľúbil, tak sa aj stalo. Prvý stúpak rozdelil štartujúcich na polovicu. Ja som sa snažila držať čo najviac vpredu, stále si opakujúc, že idem len krátku, to dám naplno, žiadne flákanie, výhľady som si už užívala pri tréningu. Kopec sme dali bez ujmy aj s Mirom, ktorý šiel so mnou. Na rovine mi ale začal utekať. Zrazu pozerám, Marek pri ceste fotí, tak mu len kričím, že čo sa fláka. V cieli som zistila, že spravil defekt, náhradnú dušu nemal, a tak to pre neho skončilo už na začiatku.

Trochu gradácie

Keď sme zišli z horných viníc, čakal nás prejazd cez cestu k výhľadisku Šianec a odtiaľ rovno najstrmším (mini) zjazdom k Hlohoveckému parku. Od zámku viedla asfaltka, krásny zjazd dolu do parku. Tu som trhla svoj osobný rýchlostný rekord . Radosť z rýchlosti ale dlho nevydržala, vyšli sme na hrádzu a rovno proti vetru, na otvorenom priestranstve. Pred sebou som mala dvoch chlapov, ešte stále v nasadení, dala som sa ich obiehať. Jasné, že mi robili závetrie, ako som ich dala, hneď taká facka od vetra. Netrvalo dlho a opäť som im pozerala na chrbty.


Z hrádze sme zliezli do role a ako už je u mňa pravidlom, nastal čas zanadávať si, že prečo som si zasa nezobrala okuliare. Oči plné prachu, do toho stále proti vetru. Nadávací rituál som zavŕšila tiež tradičnými úvahami, prečo som sa na takýto šport kedy vôbec dala. Cesta sa už ale točila a ja som vedela, čo nás čaká. Úvahy museli ísť bokom. Vchádzame do lesa, ešte pár metrov ideme na bikoch a zrazu stena. Doslova. Neverím, že toto niekedy niekto prešiel na bicykli. Všetci svorne tlačíme, a verím tomu, že v duchu všetci rovnako nadávame.

Bez vody

Ako som na začiatku spomínala, hydrapack som si naplnila len do polovice, veď ideme kúsok, to bude stačiť. Nestačilo. Boli sme ani nie v polovici trate a ja som ťahala na prázdno. Aká to bola potom radosť, keď som po tej sprostej stene zbadala občerstvovačku . Zastavenie ma síce stálo definitívne stratenie Mira z dohľadu, no fľaša vody a banán sa jednoducho nedali odignorovať.


Banán som už tlačila cestou, začínala som mať totiž vidiny a ”slyšiny”. Niekde tu asi bude žena, aspoň jednu by som predbehnúť mohla. S novou nádejou sa teda „ženiem“ ďalej. Nie na dlho. Predo mnou najstrmší (reálne jazditeľný) kopec. Tentokrát ho dám. Tak som do toho šliapla, chlapi okolo mňa už tlačili, ja stále v sedle. Ledva to stihol jeden komentovať, predné koleso stratilo zábrany, odpútalo sa od zeme a ja som musela tlačiť tiež, tak snáď o rok.

Z vinice do vinice

Konečne sme sa blížili ku koncu vinice, nad nami hlavný ťah na Hlohovec. Na oboch stranách cesty hasičky usmerňovali dopravu, ako zbadali že idú biky, všetko zastavili a my sme mohli bez starostí pokračovať. Inak toto musím pochváliť, krásne zvládnuté a z oboch strán cesty už z diaľky stáli tabule s obmedzenou rýchlosťou a upozornením na prejazd bicyklov. Ani som nevedela, že taká značka existuje.


Keď sme prešli na druhú stranu, čakalo nás ďalšie stúpanie, ktoré opäť nie každý dal v sedle. Ale ten výhľad. Tu som si to neodpustila a ozaj som sa musela pokochať. Krásne farebné vinice, kam sa človek pozrel. Ešte sa s jedným pánom bavím, že už by toho ale bolo aj dosť, pozerám na tachometer, ešte 5 km. Tak sme sa tam ešte trochu točili, krátke rýchle zjazdy, hneď na to stúpaky, jazdilo sa aj pomedzi riadky...

Opäť pozriem na tachometer, tam 0,8 km. Tak sa mi zas raz z neznámych dôvodov vynuloval. Nevadí, veď už to nebude dlho trvať. A konečne, moje “slyšiny” a vidiny boli oprávnené, predo mnou žena. Zrovna sme šli medzi riadkami, jedna úzka cestička, to ju asi nedám, medzi nami bolo ešte niekoľko jazdcov. No zrejme toho už mala dosť, všetci sme ju postupne poobiehali a ja som si tak splnila veľké prianie .

V cieli

Posledný zjazd, zákruta a za ňou oblúk. Vďaka Patrik, že som išla krátku, dvakrát by som to jednoznačne nedala. No a keďže Marek nepretekal, bol pozerať v cieli a od neho som sa dozvedela, že podaktorí, čo si vybrali dlhú, to po jednom kole vzdali a šli rovno domov . Áno, bolo to nečakane náročné.


Spokojne sme sa všetci počkali a mohlo sa ísť papať. No, asi sme boli rýchlejší než organizátori čakali, guláš ešte nebol pripravený. My sme sa však uspokojili aj s bagetami a jabĺčkom, k tomu ochutnávka vínka, no čo viac treba. Možno už len to pódium , a to som si aj poctivo vybojovala, tretie miesto ako darček k narodeninám, to celkom ujde.


Vyhlasovanie výsledkov išlo celkom rýchlo a v dobrej nálade. Absolútnymi víťazmi sa na dlhej trati stal Juraj Karas s časom 1:53:35 a Martina Zavadanová s časom 2:45:40. Na krátkej zasa kraľovali Peter Stillhammer s časom 0:59:21 a Silvia Valová s časom 1:15:45. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.


Veľmi milým gestom bolo ocenenie najpomalšej pretekárky, ako motivácia do ďalšieho jazdenia. Odchádzali sme teda spokojní, pekne vyjazdení a natešení do ďalšieho ročníka. Ten už si hádam odjazdí aj samotný riaditeľ pretekov, ktorý to mimochodom celé organizoval len s jednou funkčnou rukou, keď sa nešťastne pár dní pred pretekmi dolámal.

Zdroj fotografií: autorka, Marián Bartoš